Kde berie Harabin presvedčenie, že mu všetci zaplatíme? V práve nie, to mu šancu nedáva

Autor je profesorom Právnickej fakulty UPJŠ Košice
a poradcom prezidenta SR

Z médií som sa dozvedel, že Štefan Harabin, po podpísaní zmeny rozvrhu práce Najvyššieho súdu, ktorým by sa stal členom iného senátu a jeho pôvodný senát by bol zrušený, využije všetky možnosti, ktoré mu dáva ústava a zákon na to, aby sa bránil. Tak skúsme sa pozrieť na spektrum všetkých jeho možností.

Žiaden sudca nie je oprávnený formálne napádať  žalobou alebo nejakým opravným prostriedkom rozvrh práce a jeho zmeny.  Taká možnosť nie je v zákone o súdoch ani v zákone o sudcoch. A nenájdeme ju ani v ústave. Sudca je verejný činiteľ a jemu nesvedčí žiadne právo zasadať v tom senáte, v ktorom si želá súdiť.

O tom by vedeli hovoriť niektorí sudcovia Najvyššieho súdu, ktorí sa za čias predsedu Štefana Harabina dostali nielen mimo svojich senátov, ale dokonca aj mimo svojej špecializácie. A ich obrana vyznela naprázdno. O takých otázkach rozhodujú postupy určené zákonom, a ak sú dodržané, niet žiadnej opravy. Ani na Ústavnom súde. Je to vec vnútornej organizácie súdnej moci.

Sudcovia a ich práva

Mohli by ste sa spýtať: A čo základné práva? Nie, sudcovi nesvedčia základné práva tak ako účastníkovi konania. Áno, dalo by sa uvažovať o porušení základných práv aj u sudcu, ale nie pri rozvrhu práce, len pri porušení takých základných práv, ktoré sú garantované každému, aj sudcovi.

Napriek tomu pripustíme, že Štefan Harabin sa, asi, bude brániť sťažnosťou na Ústavnom súde. Pre ľahšie uvažovanie si odmyslíme problém nestrannosti niektorých členov tohto súdu, ktorí majú viac ako kolegiálny vzťah k takému sťažovateľovi.

Nedokážeme si však dosť dobre  predstaviť, ktoré zo základných práv by mohli byť porušené zmenou rozvrhu práce, ktorá sa, materiálne,  vykonala zákonom predpísaným spôsobom. A, zdôrazníme, po viacerých rozporuplných rozhodnutiach senátu, ktorému predsedal Štefan Harabin. Rozsudkoch, ktoré prudko otriasli aj tak chabou dôveryhodnosťou slovenskej justície.  Verdiktoch, ktoré vyvolali tvrdý nesúhlas vnútri Najvyššieho súdu, na generálnej prokuratúre, u výkonnej moci a aj na  akademickej pôde.

Pripomeniem, že sudca nemá právo na zákonného sudcu, to patrí len účastníkovi konania alebo obžalovanému; a už vôbec nemá právo na zasadanie v konkrétnom senáte alebo kolégiu. Nezávislosť nie je základné právo, ale funkčný princíp. O preložení sa nedá hovoriť, lebo Štefan Harabin zostáva na tom istom súde. A tak by sa dalo pokračovať.

Niekto „zaberie“?

Tak kde sa berie tá suverenita pána Harabina, ak vyhlasuje, že za rozhodnutie o zmene rozvrhu práce zaplatíme všetci? Asi vie viac ako my všetci dokopy. Alebo sa azda spolieha na to, že niekto z jeho priaznivcov, ktorí budú rozhodovať o jeho údajnej krivde, „zaberie“?

Nemal by nikto. Právne možnosti pána Harabina brániť sa proti ním samým vynútenej zmene rozvrhu práce sa totiž v právnom štáte rovnajú alebo mali by sa rovnať nule. Je to prázdna množina. Sledujme preto pozorne, či sa niekto nepokúsi túto množinu naplniť. Aby sme vedeli, u koho ďalšieho treba uvažovať o zmene rozvrhu práce alebo možno aj o iných dôsledkoch.