Lavrov zaparkoval v slepej uličke
Podľa ruského ministra treba medzinárodné právo prísne dodržiavať, no len s výnimkou, keď Rusko cíti, že ho treba porušiť.
Autor je britský novinár a spisovateľ
Sergej Lavrov rád cituje jedného svojho veľkého predchodcu. Nejde o Andreja Gromyka, tvrdého, inteligentného a informovaného ministra zahraničia Sovietskeho zväzu v rokoch 1957 až 1985, ktorý bol známy pod prezývkou pán Net pre svoje neúprosné využívanie práva veta pri hlasovaní v Bezpečnostnej rade Organizácie Spojených národov.
Obhajca neobhájiteľného
Aj Lavrov rád hovorí nie, ale jeho hrdinom je človek zo staršieho obdobia: Alexandr Gorčakov, ktorý slúžil ako hlavný ruský diplomat počas 19. storočia celých 26 rokov a ktorý je známy vďaka svojmu výroku „La Russie ne boude pas; elle se recueille“ – Rusko sa nehnevá, Rusko sa sústreďuje.
No medzi oboma ministrami je aj rozdiel. Kým Gorčakov robil politiku, v modernom Rusku sa politika robí v Kremli, presnejšie v nepreniknuteľnom vnútornom kruhu, ktorý obklopuje prezidenta Vladimíra Putina. Lavrov, ktorý je ministrom zahraničia od roku 2005, je v tomto prípade len šofér, nie navigátor. Jeho úlohou je implementovať, vysvetľovať a predovšetkým obraňovať.
To je ťažká úloha, pretože ruská zahraničná politika je veľmi nepopulárna. Jej súčasťou sú invázie a rozdelenie susedných krajín (Ukrajina a Gruzínsko), podpora diktátorov (Sýria a Bielorusko), rozdúchavanie občianskych vojen (Líbya), celosvetové hekerstvo a dezinformačné útoky (Nemecko, Francúzsko, USA). Lavrov musí taktiež obhajovať represiu ruského režimu voči svojim vlastným obyvateľom – sfalšované voľby, atentáty, útoky proti médiám a často aj brutálne vydieranie opozície.
Záblesk vďačnosti a tiráda
Ale kritika sa od Lavrova odráža podobne ako dažďové kvapky od čelného skla mohutnej limuzíny Kortež vyvinutej za obrovské peniaze pre ruské vedenie. Skúmal som jeho vyjadrenia od roku 2005 a dokázal som nájsť len jeden príklad, keď sa zjavne za niečo ospravedlnil – bolo to, keď hovorkyňa ministerstva zahraničia hrubo urazila srbského prezidenta. No bežnou Lavrovovou odpoveďou na kritiku je, že okamžite spustí protiútok, vyzdvihne porušené sľuby, aroganciu a porušovanie ľudských práv v iných krajinách.
Lavrov sa každý rok objaví na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii, kde prednáša celé litánie podobných tvrdení o zlej vôli iných krajín. Do Mníchova chodím pravidelne aj ja a niekoľkokrát sa mi podarilo dostať sa do pozornosti moderátora a položiť Lavrovovi otázku – po rusky a tak vtipne, ako sa len dalo. Niekedy som v jeho oku zazrel záblesk vďačnosti, ktorým (aj keď si možno len lichotím) uznal, že som vhodný oponent, no vzápätí opäť raz prešiel do svojej zvyčajnej, dobre nacvičenej tirády.
Rokovanie a vyhrážky
V súkromí je Lavrov celkom iný, než je jeho žiariaca verejná podoba. Veľmi vzdelaný, s mnohými záujmami počnúc literatúrou (píše poéziu) a končiac ostatným umením dokáže byť v správnom kontexte príjemným spoločníkom. Kolegovia v OSN, kde bol ruským veľvyslancom, spomínajú na jeho vtipné čmáranice na dokumentoch a nadšenie pre lyžovanie. Ale outsiderom sú tieto momenty skryté. Jeho prirodzenou polohou je
