Denník N

Zomrel Antonín J. Liehm

Antonín J. Liehm. Foto - Paměť národa
Antonín J. Liehm. Foto – Paměť národa

Novinár, filmový, literárny kritik a po roku 1968 významný predstaviteľ československého exilu zostal doživotne vyznávačom politiky pokusu o socializmus s ľudskou tvárou.

„Sloboda človeka je v ňom a nie okolo neho. A keď ju v sebe nemá, nikde ju nenájde a od nikoho ju nedostane, čo platí o intelektuáloch dvojnásobne. Pretože oni môžu byť ľuďom prospešní jedine touto svojou slobodou,“ napísal novinár, filmový a literárny kritik a po roku 1968 významná postava československého exilu Antonín J. Liehm, ktorý zomrel 4. decembra v Prahe vo veku 96 rokov.

Tie citované slová sú z úvodu jeho knihy Generace, ktorú tvoria rozhovory s takmer dvadsiatkou osobností českej a slovenskej kultúry ako Laco Novomeský, Milan Kundera, Josef Škvorecký, Ludvík Vaculík, Dominik Tatarka, Jan Skácel, Peter Karvaš, Ivan Klíma či Václav Havel. Rozhovory vznikali v rokoch 1967 a 1968, no po okupácii už kniha nestihla vyjsť; široká československá verejnosť sa s ňou oboznámila až tesne po páde komunizmu a dodnes patrí k základnému fondu literatúry zaoberajúcej sa obrodným procesom spoločnosti, ktorý Liehm nenazýval frekventovaným termínom Pražská jar, ale jar československá.

On sám považoval 60. roky za najlepšie obdobie svojho života, po novinárskych peripetiách v komunistickej tlači (do strany vstúpil ešte počas vojny) a štátnych štruktúrach, odkiaľ bol po čistkách začiatkom 50. rokov vyhodený a opäť prijatý až po páde stalinizmu, sa začalo jeho hviezdne obdobie v roku 1961, keď sa stal šéfom filmovej rubriky vtedy najvýznamnejšieho československého kultúrneho týždenníka Literární noviny.

Boli to roky v znamení skvelých literárnych diel ako predovšetkým Vaculíkova Sekyra či Kunderov Žert, éry divadiel malých foriem na čele so Semaforom Šlitra a Suchého, roky nástupu rockovej či, ako sa vtedy vravelo, bigbítovej hudby, no pre Liehma to boli predovšetkým roky československého filmového zázraku, filmovej novej vlny reprezentovanej Milošom Formanom, Věrou Chytilovou, Jiřím Menzlom, Evaldom Schormom, Pavlom Juráčkom, Štefanom Uherom a viacerými ďalšími.

Po augustovej okupácii Liehm odišiel do Paríža ešte oficiálne ako zástupca Československého štátneho filmu, no už sa do vlasti nevrátil a vlastne aj on sám naplnil svoje slová o tom, že Československo sa vtedy stalo „hlavným svetovým exportérom mozgov a kvalifikácie“. Začal prednášať na univerzitách, publikoval napríklad v exilových Listoch, ktoré vydával Jiří Pelikán v Ríme, a v roku 1984 založil v Paríži revue Lettre internationale.

Liehm zostal navždy politickým presvedčením „šesťdesiatosmičkárom“, veril, že pokus o socializmus s ľudskou tvárou bol nielen svetovým unikátom, ale že sa ešte raz v Československu zopakuje. Z toho vyplýval aj jeho príklon na stranu Milana Kunderu v známom spore s Václavom Havlom – známom ako „český údel“ – a celkom logicky potom, po Nežnej revolúcii, sa Liehm prikláňal k názoru, že treba nadviazať na rok 1968, a bol sklamaný z vývoja kultúry po páde komunizmu.

Antonín J. Liehm napísal niekoľko kníh, stal sa držiteľom Ceny Toma Stopparda a vyznamenania Za zásluhy.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie