Denník N

Kráľovský večer u rockového nestora

Aktéri albumu Vladimír Mišík & Etc... 2, zľava Petr Kulich Pokorný, Vladimír Mišík, Jiří Veselý, Jiří Šustera a Jan Hrubý. Foto - archív VM
Aktéri albumu Vladimír Mišík & Etc… 2, zľava Petr Kulich Pokorný, Vladimír Mišík, Jiří Veselý, Jiří Šustera a Jan Hrubý. Foto – archív VM

Po viac než štyroch desaťročiach vychádza reedícia významného albumu Vladimír Mišík & Etc… 2.

Rok od vydania nesmierne úspešného sólového albumu nestora československého bigbítu Vladimíra Mišíka (1947) Jednou tě potkám (v produkcii Petra Ostrouchova s jeho kapelou Blue Shadows), ktorého absolútna dominancia u poslucháčov aj kritikov bola v rámci udeľovania cien Českej hudobnej akadémie Anděl 2019 korunovaná ziskom šiestich okrídlených sošiek, vychádza po štyroch desaťročiach na LP aj CD opäť reedícia (tá predchádzajúca vyšla v roku 1997) jednej z najdôležitejších položiek spoločnej rockovej histórie Čechov a Slovákov, nahrávky známej ako Etc… 2 (vyd. Supraphon).

Na platňu sa koncom 70. rokov dosť dlho čakalo. Už Mišíkova prvá viac-menej sólová, hoci už s kapelou Etc…, známa pod názvom Stříhali dohola malého chlapečka, ktorá sa objavila na trhu po jeho legendárnej kolekcii so skupinou Flamengo na texty Josefa Kainara Kuře v hodinkách (1972), mala oneskorenie, a na tú dobu bolo tak trochu zázrak, že vôbec v roku 1976 vyšla.

V novej zostave

Mišík na to spomína: „Pred natáčaním albumu Etc… 2 sa po mnohých zmenách v obsadení kapely personálna situácia stabilizovala. Franta Francl s Vláďom Padrůňkom odišli hrať džez-rock k Martinovi Kratochvílovi a my s Honzom Hrubým sme zostali sami. Po rôznych odporúčaniach sme vzali Jirku Veselého a bubeníka Jirku Šusteru a od Country Beatu sa vrátil Petr Kulich Pokorný. A bola to pohoda. Hralo sa nám dobre, bolo veľa kšeftov, vystupovali sme, kde sa dalo – od krčiem až po kultúrne domy.“ Kým platňa v produkcii Hynka Žalčíka prišla do predajní, fanúšikovia čakali ďalšie štyri roky a skupina Etc… zatiaľ vo výbornej forme neustále žila, tešila a koncertovala, čo trvá dodnes.

Keď bola „dvojka“ konečne na svete, pre mnohých splnila aj nesplnila očakávania. Tí, ktorí čakali žánrovú pestrosť predchádzajúceho albumu, boli trocha sklamaní, ale zasa zástancovia jednotnejšieho štýlu uvítali, že nahrávka je v podstate bigbítová, a drobné akustické úlety jej „odpustili“, hoci tie patria medzi najzaujímavejšie časti projektu, a nie je ich málo.

Faktom však je, že ide o veľmi kompaktnú záležitosť, kde má každá nota svoje presné miesto. Na rozdiel od prvého vydania je doplnená Mišíkovou bonusovou piesňou Šero v kavárně na šansónový text Jiřího Suchého, ktorá bola síce realizovaná v rovnakých nahrávacích frekvenciách ako celý album, ale z rôznych dôvodov sa na nahrávku „nezmestila“.

Už od prvých tónov úvodnej skladby Nejlepší ženská našich dnů v ľahko džez-rockovom tóne na text „básnika z Letnej“ Michala Stašu znie charakteristický zvuk Etc…, symbolizovaný unisono znejúcimi husľami s gitarou.

Osudový textár Hrabě

V ďalšej piesni Ty II. s typickým folkrockovým odpichom spieva Mišík drsné verše tragicky zosnulého básnika Václava Hraběho (1940–1965), ktorý sa stal pre neho osudovým textárom v celej ďalšej kariére. V booklete cédečka sú okrem textov piesní aj úryvky z knihy Vladimír Mišík/Ondřej Bezr: Byl jsem dobrej (4. vyd. Galén 2020) a hlavný protagonista tam na tento básnický nález spomína: „Mám tak trochu dojem, že som Hraběho po prvýkrát čítal v nejakom zošitku, ktorý redigoval Mirek Kovařík. Pretože sa mi veľmi páčil, pátral som po nejakej jeho zbierke a získal jednu opísanú na stroji – myslím, že sa volala Stop-time. Hrabě ma nadchol hlavne preto, že oproti Kainarovi, ktorý bol v niektorých sférach priam dokonalý, mi úplne dokonalý nepripadal. To ma na ňom priťahovalo. Navyše som mal a dodnes mám rád celú tú beatnickú scénu – Gregoryho Corsa, Lawrencea Ferlinghettiho, Jacka Kerouaca a ďalších. Hrabě sa mi s nimi zdal príbuzný takým tým výstrekom emócií, tým, ako sa jeho básne hemžia ulicami, krčmami, ženami, alkoholom, džezom…“

Mišíkom zhudobnený Hrabě sa na nahrávke objaví ešte dvakrát – v trocha kompozične komplikovanej Jam session, kde sú melodická linka aj nosný text rámované basgitarovými eskapádami so syntetizátorovou koloratúrou, a potom v jeho historicky najväčšom hite, nádhernej balade Variace na renesanční téma s precíznymi vyhrávkami a nezabudnuteľným leitmotívom huslí spolu s hobojom hosťujúceho Jana Kolářa. Má skutočný punc neopakovateľnosti. Podobne znie iná pozoruhodne interpretovaná akustická balada Sochy s náročným textom Josefa Kainara, kde v sólach dominujú renesančne znejúce kuriózne hobojové špirály. Je to jedna z najzaujímavejších skladieb kolekcie.

Viac vrstiev vnímania

Vladimír Mišík, 70. roky.
Foto – Katarína Mišíková

Bezchybne aranžovaná pesnička V hotelu Belveder je dnes tanec s precíznymi inštrumentálnymi pasážami rockového Paganiniho Jana Hrubého a excelentnej rytmiky neobvyklej stavby a harmonických postupov Veselého so Šusterom zasa prináša nezanedbateľný básnický angažmán producenta Hynka Žalčíka. Odpichovka Taxůvku jsme chytli chytí za srdce každého rockera s funkovým rodokmeňom a podobne na tom je dosť prešpekulovaná skladba Na okraji tragicky zosnulého gitaristu Jiřího Jelínka na text legendy pesničkárskeho združenia Šafrán Vladimíra Mertu, ktorý s Mišíkom hrával aj v príležitostnom akustickom zoskupení Čundrgrund.

Finále platne, popri spomínanom bonuse Šero v kavárně s ľahko šantánovými klávesmi, prináša skvelé Mišíkovo boogie-blues Sladké je žít s mierne upraveným textom černošského džezového básnika Langstona Hughesa (preklad Jiří Valja) zo zbierky Harlemský spevník (po česky vyd. MF Květy poezie 1963). Pizzicato sóla huslí s akordeónom, „ohýbanou“ gitarou a fúkacou harmonikou korunujú šťavnatý zážitok.

Nahrávka u poslucháča podnecuje k aktivite viac vrstiev vnímania, je veľkoryso poňatá a poctivá v detailoch. Zážitok akcentuje nielen remasterovaný zvuk, ale tiež obal s ikonickým obrazom Miroslava Jiránka (brata karikaturistu Vladimíra), ktorý zľahka revidoval Karel Haloun a zároveň s Luďkom Kubíkom (3. dílna) graficky pripravil prílohu CD. Trocha pripomína práce kultového belgického výtvarníka Guya Peellaerta (1934–2008) na obaloch platní Davida Bowieho (Diamond Dogs) alebo The Rolling Stones (It´s Only Rock´n´Roll), prípadne knižku Rock Dreams a plagáty pre filmy ako Taxikár či Paris, Texas.

To všetko spolu len umocňuje fakt, že „dvojka“ patrí medzi najlepšie Mišíkove projekty a za uplynulé desaťročia od jej vzniku vôbec nezostarla.

Kultúra

Teraz najčítanejšie