Keď človek hovorí a Boh iba počúva a mlčí. Niekoľko nových i starších kníh o 2. svetovej vojne
V detstve to bolo jednoduché. Keď sme sa hrávali na vojakov, Rusi boli vždy tí dobrí, Nemci tí zlí. V komunistických učebniciach dejepisu platilo to isté delenie. A rovnako to vyzeralo aj v televíznych seriáloch Veľká vlastenecká vojna alebo Povstalecká história, ktoré sa opakovane vysielali a ktoré sme ako generácia takzvaných Husákových detí zvykli pozerať.
Po novembri 1989 sa však začali objavovať trochu iné filmy a knihy. A tie príbehy už zrazu neboli také čierno-biele. Dozvedeli sme sa to, čo nám v školách zámerne nehovorili – že napríklad Rusi s Nemcami týždeň pred vypuknutím 2. svetovej vojny podpísali pakt o neútočení alebo že Slovensko bolo treťou krajinou, ktorá v tejto vojne začala bojovať. Že sme poslali našich vojakov po boku Nemcov najskôr do Poľska, potom aj do Sovietskeho zväzu, že sme platili Nemcom za každého deportovaného zo Slovenska do koncentračných táborov päťsto mariek, aby sme potom vyhlásili Slovenské národné povstanie a namiesto porazených sa na konci vojny zaradili k víťazom.
Aký je rozdiel medzi oficiálnym dejepisom a skutočnými dejinami? Stačí si vedľa seba postaviť vetu z učebnice „Do boja proti nemeckým okupantom sa koncom leta 1944 nezapojil celý národ“ s týmto citátom: „V tú noc všetci zmizli z Bratislavy – Novomeský, Husák, Jano Púll, Šmidke. A ja som sa veľmi rozhodoval, či tam mám ísť alebo nemám, a pamätám sa, že ma Fero Bokes odhovoril. Jemu sa to celé nevidelo. Bol som už vo vlaku, ale v Trnave som vystúpil a radšej som sa vrátil naspäť. Reku, počkám, ako to dopadne“ (z knihy rozhovorov s hudobným skladateľom Alexandrom Moyzesom).
Toto sú skutočné dejiny – cez konkrétne príbehy konkrétnych ľudí. Dobre vybrané, napísané ako román alebo film. Ani v 21. storočí takých diel nie je veľa. Najlepšie vznikli vtedy, keď sa objavili historici, ktorí dokázali poctivú prácu s archívmi dostať na papier tak, aby to bolo pútavé čítanie nielen pre ich kolegov. Skrátka historici, ktorí vedia písať, alebo spisovatelia poctivo narábajúci s archívmi a so spomienkami priamych účastníkov.
Takí, ktorí nedotvárajú ani žiadnym iným spôsobom neskresľujú skutočné udalosti a postavy. Naopak, snažia sa dostať k nim čo najbližšie. Tak ako to robia dokumentaristi a reportéri pedantne odkrývajúci všetky vrstvy príbehov aj konkrétnych ľudí. Presne také sú diela nositeľky Nobelovej ceny za literatúru Svetlany Alexijevičovej alebo nášho historika Jozefa Jablonického a aj dve tohtoročné knižné novinky – Nemecká jeseň a Východopruský denník.
Keď sa z vinníkov stanú obete
Tieto dve knihy sa odohrávajú v takmer rovnakom čase v rovnakej krajine. Tesne pred a tesne po kolapse Nemeckej ríše v roku 1945. Obe opisujú udalosti z pohľadu národa, ktorý vojnu rozpútal a teraz musí trpieť takisto ako jeho obete.
Stig Dagerman bol švédsky spisovateľ, básnik a novinár. Dvadsiatnik prichádzajúci z neutrálnej krajiny mal dobrú východiskovú situáciu. Na rozdiel od oficiálne akreditovaných korešpondentov v povojnovom Nemecku nebol odkázaný na spoluprácu so spojeneckými vojakmi a úradmi. Oficiálne prišiel navštíviť rodinu svojej manželky, využil aj dobré medzinárodné kontakty v rámci hnutia syndikalistov a za dva mesiace napísal dvanásť reportáží, ktoré vyšli najskôr v novinách a vzápätí aj knižne.
Bol to nápad vedenia švédskeho denníka Expressen, ktorý vtedy existoval necelé dva roky. Mladého autora poslali do Nemecka na jeseň 1946, dali mu dostatok peňazí a voľnú ruku. A vznikla jedna z najpresnejších kníh o tom, ako sa žilo obyčajným ľuďom v povojnovej krajine.
Dagerman prešiel rýchlou premenou od úvodného postoja novinára, ktorý je „naplnený zmesou zlosti, hnusu a pohŕdania“, keď sa od rodiny živoriacej v páchnucej pivnici dozvie, že za Hitlera
