Denník N

Lovím si tu bažanty a čakám na amputáciu (reportáž o pražských ľuďoch bez domova)

Keď sa Miki v lete učil chodiť na obhorených nohách, občas spadol na tvár. Navyše ho zmlátil kamarát. Foto – Kevin V. Ton/Verum Photo 2020
Keď sa Miki v lete učil chodiť na obhorených nohách, občas spadol na tvár. Navyše ho zmlátil kamarát. Foto – Kevin V. Ton/Verum Photo 2020

O ľuďoch bez domova sa hovorí, že sú aj bez budúcnosti. Majú však minulosť, ktorá ich na ulicu doviedla.

Žijú prítomnosťou, v ktorej je prehrabávanie sa v smetných košoch denným chlebom. Hovoria tomu, že idú fárať. A o budúcnosti neradi hovoria. Nie je ružová.

Reportérka českého Deníka N navštívila ľudí bez domova na dvoch miestach v Prahe. Na jednom sa plánoval pohreb, na druhom svadba.

Nechal mi celý barák

Od zastávky Urxova v pražskom Karlíne pýšiacom sa luxusnými kancelárskymi budovami je to pešo sotva päť minút. Prebehnete cez hlavnú cestu mieriacu k Husákovmu tichu a pokračujete cez zanedbanú lúku plnú výmoľov.

Smer uhádnete podľa dymu. Tam sa pri ohni, schovaný aj so svojou búdkou medzi kríkmi a stromami, krčí Mikuláš Kuchár. Má 49 rokov a vyzerá o dvadsať rokov staršie.

Na malom ohníku si varí v hrnci vodu. Keď nás vidí, sotva znateľne sa pousmeje. Rád vidí fotografa Kevina, ktorý chodí medzi ľudí bez domova dokumentovať ich život už desiatky rokov.

Podáva mi ruku a predstavuje sa: „Policajti mi hovoria: ,Mikuláš, vy máte najkrajšie meno tu v Českej republike.‘ Ja si to tiež myslím. A sú na mňa dobrí, občas mi prinesú pizzu.“ Potom sa skloní nad ohník a do vody nasype obsah vrecka. Varí si vietnamskú polievku.

Mikuláš prišiel do Prahy zo Slovenska. Budúci rok ho čaká päťdesiatka, ale netuší, či bude čo oslavovať. Pred sebou má najmä amputáciu

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Vzťahy

Rodina a vzťahy, Svet

Teraz najčítanejšie