Lovím si tu bažanty a čakám na amputáciu (reportáž o pražských ľuďoch bez domova)
O ľuďoch bez domova sa hovorí, že sú aj bez budúcnosti. Majú však minulosť, ktorá ich na ulicu doviedla.
Žijú prítomnosťou, v ktorej je prehrabávanie sa v smetných košoch denným chlebom. Hovoria tomu, že idú fárať. A o budúcnosti neradi hovoria. Nie je ružová.
Reportérka českého Deníka N navštívila ľudí bez domova na dvoch miestach v Prahe. Na jednom sa plánoval pohreb, na druhom svadba.
Nechal mi celý barák
Od zastávky Urxova v pražskom Karlíne pýšiacom sa luxusnými kancelárskymi budovami je to pešo sotva päť minút. Prebehnete cez hlavnú cestu mieriacu k Husákovmu tichu a pokračujete cez zanedbanú lúku plnú výmoľov.
Smer uhádnete podľa dymu. Tam sa pri ohni, schovaný aj so svojou búdkou medzi kríkmi a stromami, krčí Mikuláš Kuchár. Má 49 rokov a vyzerá o dvadsať rokov staršie.
Na malom ohníku si varí v hrnci vodu. Keď nás vidí, sotva znateľne sa pousmeje. Rád vidí fotografa Kevina, ktorý chodí medzi ľudí bez domova dokumentovať ich život už desiatky rokov.
Podáva mi ruku a predstavuje sa: „Policajti mi hovoria: ,Mikuláš, vy máte najkrajšie meno tu v Českej republike.‘ Ja si to tiež myslím. A sú na mňa dobrí, občas mi prinesú pizzu.“ Potom sa skloní nad ohník a do vody nasype obsah vrecka. Varí si vietnamskú polievku.
Mikuláš prišiel do Prahy zo Slovenska. Budúci rok ho čaká päťdesiatka, ale netuší, či bude čo oslavovať. Pred sebou má najmä amputáciu
