Dokument o Rytmusovi je o čosi úprimnejší než kariéra rapera (+ video)

Jeho triedna učiteľka spomína na „Paťa“, ktorý bol vždy usmievavý, veselý.

„Len v klipoch sa stále mračí a ja neviem prečo,“ čuduje sa dôchodkyňa a spolu s ňou diváci. Pre dokument o známom piešťanskom raperovi je práve tá schizofrénia kľúčová – ale nepredbiehajme.

Pózy ho zbavila perina

Na začiatku tohto filmu ide Patrik Vrbovský alias Rytmus k odborníkom otestovať svoje gény. Je to chvíľka napätia, imidž si totiž raper zakladá na svojom rómskom pôvode.

Rytmus: Tento štát je rasistický, neviem si predstaviť,
že by som utečencovi nepomohol (autor: Martina Pažitková)

Prezraďme, že na konci je happyend. Rytmusovi oznámia, že má jednoznačne rómske gény, stopy vedú do Indie. Strih a je tu exotické finále: raper sedí v etnorúchu pri Gange a modlí sa starý hinduistický obrad zmierenia.

Hodina a pol medzi tým je už menej divoká, akokoľvek film žánrovo kolíše (cestopis, rodinná terapia, reality šou) a len málo ukazuje z domáceho hiphopu. Predovšetkým však nie je tým, čo hovorí reklama a režisér.

Nezanedbateľná časť „časozberného dokumentu o Rytmusovi“ totiž vznikla bez Rytmusa. Filmári za jeho chrbtom spovedali ľudí z jeho okolia a rapera nechali len komentovať tieto scény z laptopu.

Tie ho buď prekvapili (Nie som z toho dosraný, ale ten film to popi+i logiku), zaskočili (Je+e mu? prerušuje rozprávanie svojho brata), alebo k nim nemal zásadne čo dodať (Neviem, čo povedať, v pi+i som z toho).

Vo chvíli, keď váhate, či žiadať naspäť vstupné, nastupuje vysvetlenie. Miro Drobný skutočne od roku 2007 pracoval na časozbernom dokumente, no vzťahy sa ochladili, keď s kamerou bez vyzvania vtrhol v piešťanskom paneláku do jeho detskej izby a zbuntošil pod perinou spiaceho rapera.

Nevedno, či za šok mohla nervozita celebrity z bulváru – isté je, že ďalší polrok spolupráca ustala, a kým sa pomerili, štáb si musel nejako pomôcť bez neho.

Paradoxne, filmu to len pomohlo. Rytmus týmto stratil dosah na svoj obraz a kontrolu nad celkovým vyznením. Aj preto je výsledok dosť prekvapivý a príjemne ďaleko od pózy jeho klipov. Samozrejme aj film patrí k Rytmusovmu marketingu, lenže ten, kto odfiltruje prepálené okamihy, nedostatky dramaturgie či porciu povinného pátosu, vidí niečo zvláštne.

Darmo sa to raper snaží vulgárnymi poznámkami maskovať – drsný, prísny, zachmúrený imidž pána ulice sa rozpúšťa a niekde pod ním je citlivý, neistý, obyčajný muž pred štyridsiatkou.

Človek, ktorý sa za svoje chyby hanbí a z filmu ich nevystrihol, hoci to mohol urobiť. A za to mu patrí rešpekt.

Keď sa matka mimo záznamu (ako verí) sťažuje, že jej syn „je už taký pán, že jej ani nezavolá“. Keď sa diví, že rapuje o útekoch z domu, pričom z domu neutekal, a dostane odpoveď, že „to dal do textu, lebo sa mu to tam hodilo“.

Alebo keď potomkovi vyčíta hit Matka, v ktorom padne sľub, že „keď zarobí, kúpi jej všetko“, a zatiaľ jej nič poriadne nekúpil (Rytmus matke odpovedá, že „ešte dosť nezarobil, pretože je nenásytný“).

To sú scény bez kalkulu, v ktorých nikto nehrá. Miro Drobný sa v nich dostal na hranicu filmárskej etiky, no výsledok za to stojí, v tom momente dosahuje to, čo by chcel dosahovať aj domáci hiphop – byť čo najviac autentický.

Takisto nik neplánoval scénu, keď sa stretla rodina po koncerte pred piatimi rokmi v neútulnom zákulisí přerovského kulturáku. Biologického otca videl Rytmus prvýkrát po desaťročiach, vyhol sa však pokušeniu žmýkať z toho emócie pre filmárov – naopak. „To objatie je také tuhé. Nehovorím, že hrané, ale cítiť, že sme sa príliš snažili, že sa máme mať akože radi. Ale vzťah si treba dlho budovať,“ komentuje tento záznam a nie je v tom sentiment.

Čo si z filmu vezmú jeho klony

Priznanie, že Rytmus ženám tvrdil, že je Kurd, aby zakryl rómsky pôvod, je úsmevné, rýpanie sa v iných hriechoch menej – zaznie tu aj priznanie, že keď mu sláva stúpla do hlavy, so ženami nekomunikoval vždy férovo. „Povedať som jej to nevedel. Zbabelý vandrák.“

Práve štipkou podvratnosti sa film líši od súčasnej vlny v našom dokumente, ktorá známe osobnosti (arcibiskup Bezák, hokejista Demitra) portrétuje ako svätcov, dokonale servilne a bez nápadu, takže tvorí niečo ako pozitívny bulvár. Sídliskový sen je na tom trochu lepšie.

Len poznámka, kým dokument do kín zláka státisíce divákov, ostatní sa budú smiať z pozéra a primitíva, ktorý robí bohapustú komerciu. Hiphop nie je rokenrol, dilema, či byť sám sebou, alebo sa zapredať, v tomto žánri nemá zmysel. V hiphope je „autentickosť“ od začiatku komoditou, ktorá zarába. V tom zmysle je Rytmus úplne konzistentný.

Iná vec je, čo si z filmu vezmú jeho drsné klony v uliciach. Mohol by sa páčiť skôr ich frajerkám.