Jozef. Rasista. Dobrý človek

Jozef žije. Žije v obci. No dobre, tak možno nie celkom v obci, ale v dedine. A možno ani nie v dedine, ale v jej časti. A možno ani poriadna časť to nie je, len pár bytoviek a ešte menej domov, väčšina z nich tak trochu opustená, niektoré prázdne. Vždy málo obyvateľov, teraz ešte o niečo menej a zmena nie je na dohľad, lebo nie je ako a nie je ani prečo. Všade tak trochu ďaleko.

Jozef pije, hoci aj tu treba veci uviesť na pravú mieru. Jozef nepije tak, ako pijú tí, ktorí pijú naozaj, hoci aj on občas pije naozaj a vtedy to vyzerá presne rovnako, ako keď pijú tí, čo pijú naozaj. Povedzme, že alkohol nemá ako prioritu, skôr ako koníček alebo doplnok k životnému štýlu; tak ako niektorí chodia behať, on chodí do krčmy.

Prvý problém je v tom, že Jozef je rasista v takom tom geografickom zmysle: jednoducho si myslí, že veci sú dobre tak, ako sú, a nemali by sa meniť. Nepopiera, že aj ľudia s inou farbou pokožky sú ľuďmi, len si myslí, že by mali ľuďmi byť tam, kde sú, a nemali by prichádzať do jeho obce, okresu, krajiny a tak celkovo na jeho kontinent. Lebo potom čo? Lebo potom by jeho obec už nebola taká, aká je – čiže poväčšine prázdna a stratená, ale jeho. A presne preto volí fašistov.

Druhý problém je v tom, že neďaleko býva – povedzme – Jana. No a Jana kedysi vycestovala. Vycestovala do sveta, aj tam nejaký čas strávila, aj niečo porobila, a keď sa vrátila, priniesla si zo sveta manžela. Nazvime ho Michael, aj tak je to jedno. A teda problém: Michael je černoch. Medzi tými niekoľkými obyvateľmi svieti ako ten sneh, čo tam stále padá.

Jozef túto zdanlivo neriešiteľnú dvojicu problémov vyriešil s ľahkosťou sebe vlastnou a s Michaelom sa spriatelil. Aj on predsa kedysi vycestoval a ako jeden z mála tu ovláda Michaelov jazyk, a tak sa stal jeho styčným dôstojníkom. Vlastne si ho adoptoval. Jozef totiž síce je rasista a je na to aj tak trochu hrdý, ale zároveň je aj dobrý človek.

Samozrejme, Jozef si okrem toho tak trochu myslí aj to, že si nie sú úplne rovní, že on je niečo viac. A myslí si to aj napriek tomu, že by chcel byť občanom tej krajiny, v ktorej sa Michael narodil, a v ktorej on sám chvíľu žil, ale sa neuchytil. No a keďže sa neuchytil, tak je to nahovno krajina. Priveľa Michaelov. Ale chcel by tam žiť.

A tak spolu sedávajú v krčme: Michael síce ešte veľa nevypije, ale zlepšuje sa. Rozprávajú sa, trávia spolu čas. Jozef ho uvádza do miestnych reálií – vysvetľuje mu, čo treba urobiť, čo ako vyplniť a čo kde vybaviť. Ak treba, ide s ním na úrad, vybaví zaňho, hľadá mu prácu. A je na to aj hrdý. Do obce, teda jej časti, predsa prišiel niečo ako hosť a on sa oňho stará.

A celý ten čas si Jozef zároveň myslí, že ľudia by ľuďmi mali byť tam, kde sa narodili – teda tí, ktorí majú inú farbu pleti. O Michaelovi to, samozrejme, neplatí. Michaela má úprimne rád, veď ho predsa pozná a vie, čo je zač. Vidí, že s ním nie sú problémy, a keď treba, aj mu pomôže. Zároveň je však skalopevne presvedčený, že jeden Michael je na jeho dedinu akurát dosť a piatich by už v nej určite nechcel stretávať. Lebo – no lebo ľudia majú byť ľuďmi niekde inde.

Jozef to má aj filozoficky podchytené: existujú predsa nejaké hodnoty a nejaká kultúra vychádzajúca z kresťanstva a príliš veľa Michaelov túto kultúru nenávratne mení. No a keď tie kresťanské hodnoty zmiznú, tak potom čo? Mimochodom, Jozef je ateista a aj na to je hrdý. Michael je katolík.

Aj keď, nie je to tak, že by Jozef neveril. Verí. Verí všetkému, čo vidí, prevažne na internete. Verí tomu, čo existuje, ale častejšie tomu, čo neexistuje; verí napríklad, že invázia do jeho dediny je iba otázkou času. Občas si dokonca myslí, že Michael je len prvým výsadkom. Ale pomáha mu. Ako sme spomínali, je predsa rasista, ale zároveň je aj dobrý človek.

A tak, kým sa ateista Jozef odvoláva na kresťanské hodnoty a volí fašistov, aby tu tí černosi neprišli a kresťanské hodnoty nerozvrátili, jeho najlepší kamarát je černoch, katolík. A celé to dáva dokonalý zmysel.

Spokojný s týmto konštatovaním sa Jozef pozrie von oknom. Sneží. Zase. Furt dačo.