Žije v Južnej Kórei. Vek ľudí sa tu líši od nášho o rok alebo o dva, vraví Dominika Sakmárová

Dominika Sakmárová už tri roky žije spolu s rodinou v Južnej Kórei. V rozhovore okrem iného hovorí:

• prečo tam ľudia spávajú na zemi,
• prečo museli skladovať odpadky v mrazničke,
• ako tam fungujú opatrenia proti koronavírusu,
• ako sa v Ázii počíta vek ľudí,
• prečo mnohí Kórejčania nemajú doma kuchyňu
• a ako tam oslavujú Vianoce.

Na Instagrame ste nedávno ukazovali, že ste si museli prelepiť okná bublinkovou fóliou. Prečo?

Je to trochu paradox. Napriek tomu, že je Kórea rozvinutá krajina plná najmodernejších technológií, niekedy sa zdá, akoby stavebné technológie zostali trochu pozadu. V interiéroch je ukrutná zima. Je to spôsobené aj tým, že sú tu typické posuvné okná, ktoré tvorí len jedno sklo. A ani budovy samotné nie sú izolované tak dôkladne ako u nás na Slovensku. Hoci máme doma podlahové kúrenie – a Kórejčania sa hrdia tým, že podlahové kúrenie vymysleli –, je to plytvanie peniazmi, keďže všetko teplo uniká cez okná. Kórejskou populárnou metódou je vziať bublinkovú fóliu a prelepiť všetky okná v byte. Urobili sme to aj my. Je tu teraz citeľne teplejšie, ale prišli sme o krásny výhľad. Uprednostňujeme však teplo pred krásou.

Je tento problém všade v Južnej Kórei alebo sú obyvatelia nových bytoviek na tom lepšie?

Určite je lepšie, keď človek býva vo väčšej budove ako v obyčajnom dome. Tým, že sú všetky byty v bytovke vykúrené, aspoň trochu sa navzájom izolujú. Taktiež v južnej časti krajiny nie je taká tuhá zima ako na severe, zhruba na úrovni Soulu, kde žijeme my a kde sú zimy horšie. Predpokladám, že to takto nebude všade, ale keď sa prechádzam po našom mestečku, vidím, že veľmi veľa ľudí už má okná prelepené.

Aj kvôli podlahovému kúreniu spávajú ľudia na zemi?

Tradičná zvyklosť spávania na zemi je práve dôsledkom používania podlahového kúrenia. Kórejská domácnosť kedysi vyzerala tak, že vonku alebo v nejakej vedľajšej obslužnej miestnosti – my by sme povedali, že v pitvore – sa nachádzalo ohnisko, na ktorom sa aj varilo. Dym z pece nešiel rovno do komína, ale najprv popod podlahu v obytnej miestnosti. Vďaka tomu, že všade pod podlahou bol teplý dym, sa vykurovala celá miestnosť, v ktorej sa žilo. Najteplejšie teda bolo pri podlahe, preto sa aj spávalo na zemi.

Vy tiež spávate na zemi?

My máme doma klasické postele, ale napríklad deti v škôlke majú matrace rozložené na zemi a naša dcéra tak spáva.

Žijete v Kórei s prestávkami už zhruba tri roky. Ako ste sa tam dostali?

Je to taká séria paradoxov. Ja som celé svoje štúdium strávila lietaním do Ázie a späť a vravela som si, že keď sa vydám a budem mať rodinu, tak sa to určite zmení. Ale vôbec nie. Ešte s maličkým dieťaťom sme sa presťahovali do Južnej Kórey. Druhým paradoxom je, že to nebolo kvôli mne, hoci sa Áziou zaoberám od začiatku štúdia na vysokej škole, ale kvôli manželovi, ktorý tu získal miesto. A tretím paradoxom je, že tu vyučuje slovenčinu. Môže to znieť prekvapivo, ale na tunajšej univerzite je katedra češtiny a slovenčiny. Je to celkom perspektívny odbor. No môže to pôsobiť až neuveriteľne, že človek preletí polovicu sveta, príde do Kórey a na univerzite uvidí plagáty Dubčeka alebo Štefánika.

Manžel si cielene hľadal prácu v Ázii?

Manžel je vysokoškolský pedagóg a už na Slovensku sa venoval vyučovaniu slovenského jazyka pre cudzincov. Lektoráty slovenského jazyka existujú v rôznych krajinách. Jeho cieľom bolo pracovať na niektorom z nich a úspešne sa mu podarilo získať miesto na univerzite v Južnej Kórei.

Vy ste teraz na materskej?

Áno, na materskej. Naše mladšie dieťa nemá ešte ani rok.

V akom veľkom meste žijete?

Hoci je Kórea pomerne husto zaľudnená, my žijeme v univerzitnom kampuse, ktorý je situovaný na samom okraji mestečka, napoly ukrytý v lese. Nazývam to mestečkom, pretože preklad toho slova je „mestečko“, ale tak je to len podľa kórejskej administratívy. Sú tu 40-poschodové paneláky, vysvietené ulice plné ľudí. No len čo človek prejde bránou kampusu, pod oknami mu pobehujú zubaté srnčeky, farebné bažanty, takže tu máme pomerne pokojný život.

Po troch rokoch sa už bez problémov dohovoríte po kórejsky?

Pre mňa je to trochu nekomfortné, lebo som prvýkrát v situácii, že jazyk ovládam horšie. To ma potom aj primerane hnevá. Na Taiwane a v Číne som sa plynule dohovorila. Avšak v Kórei nám pomáha všadeprítomnosť anglicizmov. Len čo sa človek naučí kórejské písmo, veľa vecí vie prečítať a odvodiť si význam z angličtiny. Na druhej strane sa na celej katedre dá hovoriť po slovensky – študenti rozumejú slovenčine, odpovedajú po slovensky. Ja si už niekedy ani neuvedomujem, aké je to absurdné. Človek sedí na dedine v reštaurácii, ujedá si nejaké kimči (tradičné kórejské jedlo pripravené z fermentovanej zeleniny – pozn. red.) a do toho sa mu okoloidúci zdraví po slovensky.

To množstvo anglicizmov v jazyku je dôsledkom histórie Kórejského polostrova a kultúry?

Určite je to spôsobené aj vplyvom západnej kultúry. Viem, že je to v poslednom čase celkom problém pre utečencov zo Severnej Kórey. Keď sa im sem podarí dostať, je pre nich veľmi ťažké začleniť sa do spoločnosti okrem iného aj preto, že je tu tak veľa anglicizmov, ktoré oni zo severokórejského jazyka vôbec nepoznajú. Dva pôvodne rovnaké jazyky sa už od seba natoľko vzdialili.

Ešte na jar a v lete ste boli na Slovensku, do Kórey ste sa vrátili koncom augusta. Vtedy tam bola akurát druhá vlna korony. Ako sa to prejavovalo?

Nedá sa úplne hovoriť o druhej vlne, ako sa to berie na Slovensku. Teda jar plná dramatických obmedzení, potom bezstarostné leto a teraz návrat k obmedzeniam. V Kórei to bolo trochu inak – vydali sa cestou opatrení, ktoré boli