Košice mali výnimočné dielo, prišli oň

„Je to realita,“ hovorí Tomáš Džadoň do telefónu v stredu večer. Stojí vraj hore na streche. Na streche paneláka, s ktorým prežil posledných pár rokov. Prvé skice Pamätníka ľudovej architektúry urobil v roku 2006. Pred dvoma rokmi sem žeriavom naozaj vytiahol tri zrubové stodoly a urobil dielo, o ktorom sa bude hovoriť už vždy, ak príde reč na umenie vo verejnom priestore.

Minulý čas je namieste. V panelákovej klubovni sa uzatvorilo hlasovanie. Po dvoch rokoch sa dreveniciam končila nájomná zmluva a obyvatelia činžiaka na Lidickom námestí košického sídliska Furča hlasovali, či si drevenice na streche nechajú na ďalších desať rokov, alebo musia ísť preč.

Kto sa nazdával, že drevenice na paneláku sú už na prvý pohľad také výnimočné, že neexistuje možnosť, aby zo strechy jednoducho zmizli, sa mýlil. Na predĺženie zmluvy o prenájme potreboval projekt dvojtretinovú prevahu hlasov obyvateľov paneláka, a tú ani po dvoch dňoch hlasovania nezískal.

Ale čo na to povedia susedia

„Najviac ma na tom mrzí, že drvivá väčšina ľudí, ktorá hlasovala proti, uviedla ako argument to, že sa im susedia smejú, čo si to dali na strechu. Nepresviedčal by som ich o predĺžení zmluvy, keby sa dialo čokoľvek od zatekania po narušenie statiky, ale nič také sa nestalo. Pamätník robil dobré meno sídlisku aj mestu. Písali o ňom doma aj v zahraničí. A to všetko malo v ich očiach menšiu váhu ako to, čo povedia susedia z okolia,“ hovorí Džadoň.

Zdá sa mu, že pred hlasovaním zrejme pochybili. Pred troma týždňami totiž usporiadali v paneláku diskusiu, aby zistili, aká je v dome atmosféra. Prišli však najmä odporcovia, ktorí boli proti pamätníku od začiatku. „Tam sa zoznámili a začali spolu komunikovať. Dokonca vieme o panej, ktorá telefonovala ostatným susedom, aby predĺženie nepodpísali, hoci ona sama sa má na budúci rok z domu odsťahovať,“ hovorí Džadoň.

Zvláštne pritom je, že vlastníkov nepresvedčili ani ekonomické benefity, ktoré by im dielo zabezpečilo. Pri inštalovaní diela získal dom 6-tisíc eur do fondu opráv. Po deinštalácii diela sa za ne má na strechu položiť nová hydroizolačná fólia. Ak by drevenice na streche ostali, dom by získal desaťročnú starostlivosť o strechu a prípadné poruchy, ale aj uvoľnenie sumy na fóliu, keďže po odstránení dreveníc by iniciátori projektu zabezpečili celkom novú strechu.

Zbohom ostávajte, drevenice

„Stretol som sa s rôznymi prípadmi – niekde ani názory v jednej rodine neboli jednotné a hlasovali medzi sebou. Medzi argumentmi sa objavili aj tie, ktoré tu boli od začiatku – načo je to dobré, keď sa do dreveníc nedá ísť a neslúžia ako vyhliadka? Keď čosi nemá jasnú funkciu a neslúži to nejakému zábavnému účelu, stáva sa to nepochopiteľným,“ hovorí Džadoň.

Nezdá sa mu pritom, že by o pozadí diela málo rozprával. Naopak, keď ho pred dvoma rokmi inštaloval, takmer celý rok strávil v Košiciach a vysvetľoval, prečo to robí. Ak niekto chce pochopiť jeho zámer, stačí si zadať názov pamätníka do Googlu a aspoň čosi si prečítať, prejaviť vôľu.

„Išlo mi o vrátenie minulosti a spomienok do priestoru, kde ľudia žijú. Mnohí sa ma pýtali, prečo som to neurobil niekde v skanzene. Ale tam by to predsa vôbec nedávalo zmysel. Skanzen je mimo nášho života. Načo by nám bola minulosť vtesnaná a uzatvorená niekde, kde ju máme mimo dohľadu, a ideme sa na ňu pozrieť len vtedy, keď máme chuť. Tu na sídlisku majú ľudia plné šuplíky fotografií svojich babičiek a dedkov, ale nikde túto minulosť nebolo vidno,“ vysvetľuje Tomáš Džadoň.

Napokon, je to jednoduché. Je to také jednoduché! „Ako raz povedal Marek Adamov – je to totálny mainstream. A som o tom presvedčený, že na to, aby človek dokázal toto dielo vnímať, si naozaj nepotrebuje naštudovať ani dejiny umenia, ani filozofiu.“

Čo to o nás hovorí

Zatiaľ nie je úplne jasné, čo bude so stodolami, keď ich Džadoň s mestskou organizáciou Košice 2013, ktorá je partnerom projektu, zložia zo strechy. Už sa vraj ozvali ľudia, ktorí by ich kúpili. Autor pamätníka uvažuje, že ich možno využije na niečo nové. Na to, že by ich preniesol na iný panelák, veľmi nepomýšľa. „Nemôžem ich presunúť inam a tváriť sa, že je to to isté dielo. Navyše, na to by som ani nemal financie. Ak by sa to malo kompletne rozobrať, previesť, poskladať a ukotviť na inej streche, vyšlo by to možno na 50-tisíc eur alebo viac, a to naozaj nemám. “

Mrzí ho, že pamätník sa za dva roky dostal aj do učebníc literatúry pre stredné školy, začal sa u nás „zakoreňovať“ a teraz sa z neho stane už iba mýtus. Vraví síce, že to neberie tragicky, ale signál, aký neúspešné hlasovanie dáva, nie je práve pozitívny.

„Nechcem z toho vyvodzovať definitívne závery, že ako spoločnosť nie sme pripravení na kritické uvažovanie o verejnom priestore, alebo že nedokážeme dôverovať aj veciam, ktorým nerozumieme. Za dva dni som počas hlasovania počul toľko negatívnych názorov na svet a spoločnosť, v ktorej žijeme, že nemám chuť byť súčasťou skupiny ľudí, ktorá je iba frustrovaná, ale nevie nič pozitívne podniknúť a urobiť krok vpred. Až ma to prekvapilo, ako veľa energie dokážu ľudia vydať na negatívne názory a ako ľahko majú vo všetkom jasno. Jedna pani prišla s tým, že ju zaráža, ako posmešne ľudia vravia o tých dreveniciach – akoby sa hanbili za to, čo naši predkovia urobili. Povedali sme jej, že sa tým rečiam môže postaviť svojím hlasovaním. Ustúpila im. Nech to radšej ide dolu, povedala napokon. Vzdala sa šance, ktorá sa priamo núkala. Tak čo to o nás hovorí?“