Ako som vypátral posledného kuchára Saddáma Husajna a zblížil sa s ním. Reportér rozpráva o svojej ceste po štyroch kontinentoch
„Diktátori majú jedno spoločné, sú večne hladní,“ rozpráva poľský reportér Witold Szabłowski. V Absynte mu vyšiel ojedinelý kulinárny sprievodca svetom krutých režimov – Ako nakŕmiť diktátora.
Hviezda poľskej reportážnej literatúry Witold Szabłowski písal svoju knihu o svete diktátorov cez príbehy ich kuchárov štyri roky. Podmienky na prácu mal ideálne. Podpísal dobrú zmluvu s najväčším vydavateľom na svete a mal skvelú tému.
„Nájsť tých kuchárov a presvedčiť ich, aby mi zverili svoje tajomstvá, však bola veľká výzva,“ hovorí. Pred dvadsiatimi rokmi by ich za to zabili a nažive zostali iba preto, že dokázali mlčať. Szabłowskému sa to však podarilo a jeho kniha Ako nakŕmiť diktátora už vyšla v takmer 20 krajinách.
Skôr ako sa dostaneme k jedlu a diktátorom, v akom stave je kultúrna vojna v Poľsku?
Neviem, či je to kultúrna vojna. Skôr by som to pomenoval ako machiavellistická manipulácia. Snažia sa ňou zakoreniť konflikt hlboko do ľudských inštinktov. Je to zaujímavá taktika v krajine, ktorá je takmer úplne homogénna. Je to stará rímska taktika divide et impera (rozdeľuj a panuj). Ak chcete vládnuť krajine pohodlne, vládnete prostredníctvom konfliktu. Necháte jedných bojovať proti druhým. Ak ste však líder v homogénnej spoločnosti, je to výzva. Kto proti komu? Čo robí naša vláda, odkedy je pri moci, je hľadanie a vytváranie nepriateľov. Hľadajú skupinu ľudí, o ktorej povedia, že nie je našou súčasťou. Na začiatku to mala ľahké.
Prečo?
Jednoducho použili utečencov, ktorí utekali pred vojnami na Blízkom východe, a bolo to nechutné. Ak hovoríme o machiavellistickej politike – nebol to majstrovský kúsok, no fungoval. Väčšinu ľudí si získali na svoju stranu. Na fotografiách ukazovali mladých mužov, ako si idú do Európy po naše ženy. A zabralo to. Potom sa snažili používať anti-LGBT kartu – a tá už tak nezafungovala. Teraz si myslím, že urobili veľkú chybu: použili kartu proti potratom. Ale nemyslím si, že by išlo o kultúrnu vojnu. Sú to nezodpovední, hlúpi a manipulatívni politici, ktorí sa snažia vyvolať takú vojnu. Krok, ktorý urobili, bol veľmi zlý – každý má ženu alebo priateľku. Bol to zlý nápad hrať konflikt na ženskej téme. Kaczyński, ktorý žije sám, nevie pochopiť, čo to je pohnevať si ženy.
Ten útok na ženské telo a jeho využívanie v politickom boji mi trochu pripomína Erdoğana v Turecku. Zdá sa, že autokrati – bez ohľadu na svoje náboženstvo – radi hovoria ženám, ako sa majú správať alebo obliekať.
Nejde tu ani tak o náboženstvo. V poľštine na to máme pekné slovo – dziaders. Je to starší muž, ktorý používa svoju moc, má na všetko názor. Ako muž má názor na potraty, vie, čo by si ženy mali myslieť a čo by mali cítiť. Je to trochu spojené s náboženstvom, ale len preto, že je súčasťou tohto patriarchálneho systému. Už aj u tých „statočných mužov“, ktorí akože chránili naše ženy pred utečencami, to bol skôr signál o kontrole. Keď niekoho chránite, zároveň ho kontrolujete. Je to hra, kde silní muži vedia, ako svet funguje. Ak tu aj je nejaká kultúrna vojna – čo si nemyslím, že by bol najväčší problém Poľska –, tak je to konflikt s novou generáciou. A tú poznáme vlastne veľmi málo.
Máte na mysli tínedžerov?
Deti internetu roku 2000. Dnešní tínedžeri a dvadsiatnici. V prieskumoch vidíme, že len 20 percent z nich cíti nejaký vzťah ku katolíckej cirkvi. Aká fascinujúca generácia nám tu vyrástla. Na protestoch vidíte, že protestujú aj v malých mestách. Je tam veľmi veľa mladých ľudí. Aj tam protestujú proti zákazu potratov. To je veľmi zaujímavé. Zdá sa, že sme ich nemali na radare, mysleli sme si, že len hrajú hry a pozerajú Netflix. A zrazu vidíme, že majú silné postoje a sú pripravení za ne tvrdo bojovať. Tieto názory sú pritom iné,
