Deti zobrali rodičom, aby ich naučili lepšie žiť. Dánska vláda ľutuje krutý experiment

Helene Thiesenová bola obyčajné sedemročné grónske dieťa. So svojou rodinou žila v skromných podmienkach, ďaleko od Dánska, pod ktoré ostrov patrí. Keď v roku 1951 prišla delegácia z pevniny, ona ani jej matka netušili, že im to navždy zmení život.

V očiach ľudí, ktorí chystali veľký experiment, úplne obyčajná nebola. Vytypovali si ju ako dieťa, ktoré z ostrova odcestuje, aby sa v Dánsku vzdelávalo a učilo miestnemu spôsobu života. Vláda takto chcela vychovať novú vrstvu Grónčanov, ktorí sa potom vrátia domov a budú hybnou silou rozvoja na ostrove.

Thiesenová a ďalších 21 detí z Grónska nasadli na loď, ktorá ich dopravila do Dánska. Tam ich čakala príprava na život v náhradných rodinách, škola a nová výchova.

Experiment sa nevydaril a deti poznačil na celý život. Po desaťročiach to priznáva aj dánska vláda, ktorú Thiesenová roky žiadala o ospravedlnenie. V utorok to urobila premiérka Mette Frederiksenová.

Vyberali si tie lepšie deti

Thiesenová pred piatimi rokmi v rozhovore pre BBC spomínala, že vôbec nerozumela tomu, prečo odchádza od svojej rodiny. Nevedela, čo ju čaká, a netušila, kam ide. Keď jej matka povedala, že odchádza do Dánska, vraj sa jej spýtala: Čo je to Dánsko?

Plán, ktorý vymysleli ďaleko od jej domova, by v tom čase zrejme nepochopila. Nová správa dánskej vlády, ktorá sa zaoberá pokusom z 50. rokov, však naznačuje, že presné predstavy o tom, čo experiment prinesie, nemali ani jeho autori.

Podmienky na život v Grónsku boli v tom čase úplne iné ako v Dánsku. Po druhej svetovej vojne sa na to upriamila aj pozornosť verejnosti. Ako uvádza správa, hovorilo sa o vysokej úmrtnosti, chorobách (rozšírená bola napríklad tuberkulóza), nevyváženej strave a nerovnosti.

Do debaty sa zapojil aj Červený kríž a organizácia Save the Children a postupne vznikol nápad, ktorý dnes dánska vláda ľutuje. Miestnych kňazov a učiteľov poverili, aby našli 20 detí, ktoré budú súčasťou nového programu. Mali to byť inteligentné a zdravé siroty vo veku 6 – 7 rokov.

To sa však nepodarilo. Detí, ktoré by spĺňali tieto kritériá, nebolo na ostrove dosť. Okruh vhodných adeptov a adeptiek sa preto rozšíril. Už to nemuseli byť siroty, zmenila sa aj veková hranica. Podmienka, aby išlo o inteligentné a zdravé deti, zostala.

Takto sa do programu dostala aj Helene Thiesenová. V rozhovore pre BBC povedala, že jej matka sa dcéry nechcela vzdať, no napokon to urobila. Len niekoľko mesiacov predtým jej zomrel manžel, ktorý mal tuberkulózu.

Podľa správy dánskej vlády nie je jasné, či úrady v tom čase mali vyslovený súhlas všetkých rodičov. Aj tí rodičia, ktorí ho vláde dali, nemuseli mať jasnú predstavu o tom, čo ich deti čaká.

Nepríjemné prekvapenie po návrate

Rodičia detí z Grónska zrejme neboli jediní, kto netušil, čo bude nasledovať. Správa dánskej vlády konštatuje, že okrem kritérií sa menili aj ciele experimentu. Najprv mali byť hlavne sociálne a zdravotné, čiže pomoc sirotám, ktoré v Grónsku žili v zlých podmienkach. Potom sa pridalo spomínané vzdelanie a budúci rozvoj Grónska, jeho prepájanie s Dánskom.

To bolo v rozpore s iným dodatočným rozhodnutím – že deti po návrate do Grónska budú žiť v sirotinci, ktorý tam medzičasom vybudoval Červený kríž. Išli doň napriek tomu, že na niektoré z nich čakali rodičia.

Thiesenová sa na návrat domov veľmi tešila. Keď zbadala svoju matku, rozbehla sa za ňou a chcela sa s ňou rozprávať. Vtedy si uvedomila, že svoj rodný jazyk už na takej úrovni neovláda. A potom sa dozvedela, že bude žiť v sirotinci.

„Experiment nás veľmi zranil, rozdelil, vzal si náš jazyk a kultúru,“ povedala pre dánsky denník Kristeligt Dagblad. Jej vzťah s matkou sa už nikdy nezlepšil, dieťa nedokázalo pochopiť, prečo je v sirotinci, keď jej rodina žije v tom istom meste.

To, že bola súčasťou experimentu, sa dozvedela až v roku 1996. Zavolala jej Tine Bryldová, sociálna pracovníčka, moderátorka a spisovateľka, ktorá našla informácie o pokuse v národných archívoch. Napísala o ňom knihu.

O experimente sa však hovorilo aj v čase, keď sa odohrával, podľa správy dánskej vlády ho médiá vnímali pozitívne. Deti pred príchodom do nových rodín žili v prechodnom domove, kde sa mali pripraviť na pobyt v dánskych rodinách. Znamenalo to lekárske prehliadky, výživnejšiu stravu aj inteligenčné testy. Dokonca ich navštívila aj dánska kráľovná.

V rodinách sa potom učili dánsky jazyk, kultúru aj spôsob života. „Zakázali nám hovoriť po grónsky. Ak sme to urobili, pokarhali nás,“ povedala Thiesenová pre Kristeligt Dagblad.

Podľa vládnej správy sa k nim dočasní rodičia správali dobre, niektoré deti si s nimi vybudovali vzťah, ktorý pretrval po zvyšok života.

Časť plánu, ktorá počítala s tým, že sa deti vrátia do Grónska a prepoja dva svety, však dostala trhlinu, keď deti zabudli svoj rodný jazyk.

Fotografia Helen Thiesenovej z čias, keď ako dieťa dočasne žila v Dánsku

Helene Thiesen blev som 7-årig tvangsflyttet fra Grønland til Danmark. Hør hende fortælle om det her
https://t.co/R9lpliTDAJ

— FRIKTION (@FriktionMag) June 18, 2017

Poznačení na celý život

Problém s jazykom sa naplno prejavil po ich návrate do Grónska. Šesť detí navždy ostalo v Dánsku, kde si ich adoptovali. Zvyšných šestnásť sa domov vrátilo začiatkom októbra 1952, v Dánsku teda strávili približne rok a pol. Úrady sa rozhodli, že ich pošlú do dánskej školy, nie bilingválnej, ako pôvodne plánovali.

„To bola zásadná zmena oproti hlavnej myšlienke experimentu, ale zdá sa, že rozhodnutie bolo urobené ad hoc a bez toho, aby sa špeciálne uvažovalo o tom, aký to bude mať vplyv na cieľ pokusu – stavať mosty – alebo aké budú dlhodobé dôsledky pre deti,“ píše sa v záveroch hodnotiacej správy po takmer 70 rokoch od experimentu.

Ich kontakt s rodičmi bol obmedzený, väčšina z nich sa s nimi nestretávala ani počas prázdnin, Vianoc alebo na narodeniny.

„Dospelákom som neverila. Poslali ma do Dánska. Keď mi niečo vraveli, len som prikývla alebo potriasla hlavou. Nechcela som im odpovedať,“ povedala pre BBC Thiesenová.

Autori správy píšu, že deti sa stali „Dánmi“, čo sa verejnosti prezentovalo ako úspech, no pre rozvoj Grónska to neznamenalo nič, ich kontakt s lokálnym obyvateľstvom bol totiž minimálny.

„Vo všeobecnosti deti nedosiahli úroveň vzdelania, ktorá by ich dostala do jadra modernizácie krajiny. Väčšina z nich v mladosti odišla z Grónska, iba piati tam prežili svoje dospelé životy,“ píše sa v správe.

Experiment ich navyše poznačil na celý život, mali psychické problémy, niektorí sa nedokázali zamestnať, správa spomína aj alkoholizmus a stratu identity – už neboli ani Dáni, ani Grónčania. Najbolestivejšie však spomínali na stratu rodiny.

„Ublížilo nám to na celý život. Boli sme okradnutí o všetko – rodinu, jazyk, krajinu, domov, súrodencov,“ povedala Thiesenová pre DR Nyheder.

Thiesenová patrí medzi tie deti, ktorých osud sa vyvinul lepšie. Vyštudovala, vydala sa za Dána a našla si stabilnú prácu. Dnes žije v dánskom meste Stensved. O svojej skúsenosti napísala knihu.

Dočkala sa

Grónsko je súčasťou Dánskeho kráľovstva, no má veľkú autonómiu. Rozhoduje o väčšine otázok, Kodaň zodpovedá za menovú, zahraničnú či bezpečnostnú politiku. Dlhodobo sa vedú aj debaty o úplnej nezávislosti, ktoré by z ostrova s približne 56-tisíc obyvateľmi urobili jeden z najmenších štátov sveta.

Thiesenová ešte vlani v rozhovore pre Kristeligt Dagblad hovorila, že dánska vláda by sa mala ospravedlniť. „Svet musí vedieť, čo s nami urobilo Dánsko. Celý život som bola uplakaná a poznačená hlbokým zármutkom. To sa nedá nikdy odpustiť, ale verejné ospravedlnenie môže poskytnúť obrovskú úľavu, pretože najvyššie vrstvy spoločnosti uznajú, že to nemali robiť.“

Červený kríž aj Save the Children sa ospravedlnili už pred rokmi. Na ťahu bola dánska vláda.

Šanca, že sa to naozaj stane, vzrástla, keď sa premiérka Frederiksenová minulý rok ospravedlnila obetiam zneužívania v štátnych sirotincoch. K tomu dochádzalo po druhej svetovej vojne.

Premiérka vtedy povedala, že za to nenesie vinu, no ako zástupkyňa štátu môže prevziať zodpovednosť. Podobné vyhlásenie urobila aj v utorok.

„Tento prípad sledujem dlho a stále ma hlboko dojímajú ľudské tragédie, ku ktorým viedol. Úcta k deťom išla nabok, stratili väzby na svoje rodiny, svoju históriu, vzťah k Grónsku, a teda k svojim vlastným ľuďom. To, čo sa stalo, nemôžeme zmeniť. Môžeme však prevziať zodpovednosť a ospravedlniť sa tým, o ktorých sme sa mali postarať, ale zlyhali sme,“ uviedla Frederiksenová.

Šiesti, ktorí patrili do skupiny detí a sú dnes ešte nažive, od nej dostali list s ospravedlnením. Prišiel aj Thiesenovej. „Znamená to veľa. Bojovala som o to od roku 1998,“ uviedla pre agentúru Ritzau.