Unikátny príbeh srdca z ostnatého drôtu sa uzavrel

Na nábreží pod zrúcaninami hradu Devín, kde sa s obľubou korzujú obyvatelia i návštevníci Bratislavy, na dohľad od sútoku Dunaja a Moravy, stojí na betónovom podstavci vyše desať rokov neprehliadnuteľné obrovské srdce z ostnatého drôtu.

Z tých nikdy nespočítaných tisícok ľudí, ktoré okolo neho za ten čas prešli, ho určite jedna časť vníma „len“ ako nevšedné dekórum magického priestoru, drvivá väčšina tých ostatných však vie prinajmenšom to, že nejako súvisí s Nežnou revolúciou a pádom komunizmu v roku 1989. Koniec-koncov, pre vnímavého, hoci aj neinformovaného okoloidúceho, je symbolika premeny ostnatého drôtu (ktorým totalitný režim obohnal hranice Československa so západným svetom) na srdce dostatočne výrečná.

A potom sú tu ešte pamätníci, ktorí boli doslova pri tom, keď 10. decembra 1989 srdce vzniklo, keď ho počas akcie Ahoj, Európa! inštaloval na rakúskom brehu Dunaja mladý výtvarník Daniel Brunovský. To netušil, že o dvadsať rokov si jeho tvorbu zopakuje. Ale nepredbiehajme.

Najväčší koncert Karla Kryla

Dnes je to práve tridsaťjeden rokov, keď v pamätnú mrazivú, ale jasnú a rozjasanú nedeľu vyše stotisíc šťastných vysmiatych ľudí prešlo peši cez ostro stráženú hranicu z Bratislavy do rakúskeho Hainburgu, aby si odtiaľ potom s ťažko opísateľným dojatím vychutnali nepoznaný pohľad na Devín a Bratislavu a rovnako nepoznaný pocit slobody z prekročenia železnej opony. A spomienkovou trofejou takmer každého bol kúsok vlastnoručne odstrihnutého ostnatého drôtu.

Tento obrovský politický happening nazvaný Ahoj, Európa! pripravilo revolučné hnutie Verejnosť proti násiliu symbolicky práve na Medzinárodný deň ľudských práv, aby tak demonštrovalo nenásilný vstup Československa do Európy. Pocit dlhoočakávaného prepojenia novej Európy znásobovala aj loď premávajúca po Dunaji, z ktorej nielen spieval Karel Kryl, ale vďaka vysielačkám, mikrofónom a reproduktorom mohli spolu komunikovať ľudia na palube i na oboch brehoch Dunaja.

Trojstupňová genéza unikátneho podujatia plného symboliky a umenia sa začala zdanlivo bláznivým nočným nápadom Martina Bútoru prejsť masovo cez železnú oponu, pokračovala ideou Ladislava Snopka obohatiť akciu loďou s koncertujúcim Karlom Krylom na palube, ktorý počas jazdy spieval pre vyše stotisíc ľudí lemujúcich z oboch strán dunajský veľtok („bol to môj najväčší koncert v živote“), a ktorá vyvrcholila príhovorom Jána Budaja zakončeným víťazným zvolaním Ahoj, Európa!

Z objektu na jeden deň trvalý pamätník

Politický happening sa však niesol aj v znamení ďalších príbehov, akými bolo upevnenie dvadsaťmetrovej československej zástavy na devínske hradobné múry, o ktoré sa zaslúžil horolezec Zoltán Demján či položenie základného kameňa európskeho domu na rakúskom brehu.

A neďaleko, na kopci z kameňov, na pomyselnom konci toho úžasného pochodu, umiestnil už spomínané srdce z ostnatého drôtu Daniel Brunovský. Motív srdca často používal vo svojej tvorbe, a tak k symbolu, že naše srdcia sú akoby zviazané ostnatým drôtom, nebolo ďaleko. Pôvodne to mal byť objekt pre tú chvíľu, pre ten jeden slávnostný deň, no odozva doma i v zahraničí bola nečakane veľká. Jeho koniec priniesla až povodeň v roku 2008, a tak sa Brunovský pustil do tvorby srdca, samozrejme, opäť z ostnatého drôtu, ktoré sa pri 20. výročí Nežnej revolúcie ocitlo na masívnom podstavci, no tentoraz na slovenskom brehu Dunaja pod hradom Devín.

Dostávame sa späť na úvod nášho rozprávania, k dôležitosti poznania histórie symbolického objektu srdca. K dokončeniu možno trochu zložitého príbehu tohto pamätníka dochádza práve dnes, opäť na Medzinárodný deň ľudských práv, keď o 14. hodine na jeho podstavci slávnostne odhalia kovovú tabuľu s vysvetľujúcim textom v slovenčine aj angličtine.