Najlepšiu knihu už nezoženiete, ale dobrý dizajn má aj úrad ombudsmanky a borovička Juniperus

„My domáci sme si už ‚zvykli‘, ale keď ich knihy uvideli zahraniční porotcovia, boli z nich nadšení,“ hovorí dizajnér Boris Meluš, člen poroty a kurátor výstavy Národnej ceny za dizajn.

Reč je o trojici kníh z produkcie združenia Čierne diery, za ktorými stojí dizajnér Michal Tornyai a ilustrátorka Daniela Olejníková: Technické pamiatky a zabudnuté miesta, Stratená Bratislava a Železničné vodojemy Slovenska.

Všetky tri spája rovnaká história: vypredali sa extrémne rýchlo a čakať na dotlač je márne. V e-shope Čiernych dier majú – podobne ako drvivá väčšina grafík, máp či iných tlačí – miesto už len v archíve s ceduľkou nedostupné. K nej si oddnes môžu pripnúť nový štítok: stali sa totiž víťazmi Národnej ceny za dizajn v kategórii Knihy a publikácie.

Okrem nich však medzinárodná porota ocenila aj množstvo ďalších dizajnérov a dizajnérok, ktorých práce mapujú to najlepšie v komunikačnom dizajne, čo u nás vzniklo za posledné dva roky.

Je medzi nimi vizuálna identita pre ombudsmanku od štúdia Andrej & Andrej, ktorá je ukážkovým príkladom toho, ako má fungovať a vznikať dizajn pre štátnu správu; hravý vzdelávací projekt pre deti o dejinách umenia pre Slovenskú národnú galériu; zdigitalizované písmo z ulíc od Ondreja Jóba, ale aj nová podoba tradičnej borovičky Juniperus z dielne trnavského Pergamenu.

Viac kategórií, viac ocenených

Slovenské centrum dizajnu, ktoré ocenenie vyhlasuje spolu s ministerstvom kultúry, sa tento rok rozhodlo pristúpiť k zmene pravidiel.

Ešte pred dvoma rokmi (cena sa udeľuje na striedačku pre produktový a komunikačný dizajn) súťažili knihy zarovno s aplikáciami či vizuálnou identitou. Teraz má každý žáner svoju vlastnú kategóriu – a teda aj víťaza.

„Nemáme jedného hlavného víťaza – jednu superstar, lebo to tak skrátka nie je. Pri mnohých projektoch sa stretáva celý tím rôznych profesií – vrátane dizajnérov. Možno sa teda teraz bude niekomu zdať, že kategórií má súťaž až priveľa, ale odráža to realitu a tá predsa nie je jednoduchá,“ hovorí Boris Meluš.

Že mal tento krok význam, najlepšie ilustruje fakt, že