Bezpečný domov
Nové verzie bezpečnostnej a obrannej stratégie ukazujú, že dodržiavanie ľudských práv má medzinárodný rozmer.
Pred tridsiatimi rokmi, v neskorej jeseni roku 1990, ma v Prahe na Hrade navštívil človek, ktorý mal za sebou pohnutú životnú dráhu. Na odbor ľudských práv v kancelárii prezidenta Václava Havla, kde som vtedy pracoval, sa obracali občania, ktorým ublížil predchádzajúci režim, a dožadovali sa nápravy, rehabilitácie – od politických väzňov cez povyhadzovaných zo školy alebo zo zamestnania až po gréckokatolíkov povyháňaných z kostolov. Niekedy to boli iba príbuzní postihnutých, ktorí už sami prísť nemohli – či už pre chorobu, alebo preto, lebo už neboli medzi živými.
Osobitnú kategóriu predstavovali ľudia, ktorých osudy nemali na svedomí domáci, ale predovšetkým zahraniční páchatelia. Jednu skupinu tvorili obyvatelia východného Slovenska i Gemera odvlečení do sovietskych gulagov, v roku 1944 ich tam deportovala NKVD. Neboli medzi nimi osoby späté s ľudáckym režimom, mnohí vôbec nevedeli, prečo ich odvliekli, ani ich príbuzní sa nič nedozvedeli. V pracovných táboroch panovali strašné pomery, väzni umierali od hladu. No aj po návrate na nich často ostal biľag kriminálnikov: vraj sa museli niečím previniť, inak by ich predsa neinternovali.
Skromne oblečený starší pán, ktorý za mnou prišiel na Hrad, patril do druhej skupiny. O jeho osude rozhodovalo nacistické Nemecko. Naverbovali ho do takzvaného vládneho vojska, ktoré zriadila vláda Protektorátu Čechy a Morava. Vojaci slúžili pod
