Denník N

Každý si toho druhého predstavuje ako monštrum, hovorí novinárka, ktorá musela utiecť z Azerbajdžanu

Foto - Chingiz Samedzadeh
Foto – Chingiz Samedzadeh

Mierová aktivistka a novinárka Zamira Abbasová musela ako malé dieťa pre vojnu utiecť z Arménska. Ako dospelá utiekla z Kaukazu pred autokratickým režimom v Baku, ktorý ju označil za špiónku.

Zamira Abbasová sa venovala mierovým iniciatívam. Ukazovala, že Azerbajdžanci a Arméni dokážu spolupracovať, nemusia nevyhnutne viesť vojnu a nenávidieť sa. Pre vládu v Baku však práve preto bola považovaná za bezpečnostnú hrozbu a onálepkovali ju ako špiónku. „Musela som odísť. V jednom momente som sa nemohla vrátiť do Azerbajdžanu a potom som nemohla ani späť do Gruzínska, kde som bývala. Hrozilo mi, že ma zatknú a vydajú. Neviem, čo by som robila, keby sa ma neujal ICORN,“ rozpráva azerbajdžanská novinárka a mierová aktivistka. V rámci tejto medzinárodnej siete miest záchrany sa jej ujalo holandské mesto Leiden.

Patrila vaša rodina k tým Azerbajdžancom, ktorí žili pred vojnou v Arménsku a museli sa náhle zbaliť?

Patrili sme k približne 250-tisíc Azerbajdžancom, ktorí žili v Arménsku pred tým, ako vypukol konflikt v roku 1988. Mala som len štyri roky, keď sa to v novembri odohralo. Pamätám si, ako nás vtedy skoro ráno zobudila stará mama. Každý plakal a balil sa – jedlo i oblečenie. Museli sme sa pakovať v rýchlosti. V priebehu niekoľkých hodín sme vyrazili cez vysokohorskú cestu. Prechádzali sme cez les medzi Arménskom a Azerbajdžanom.

Kam ste sa dostali?

Do Kalbadžaru, ktorý je súčasťou siedmich miest, ktoré sa nachádzajú okolo Náhorného Karabachu. V Karabachu nám povedali, že toto je koniec a že žiadny Azerbajdžanec už nemôže žiť v Arménsku. Ak neodídeme v priebehu niekoľkých hodín, náš život bude v nebezpečenstve, hovorili nám. Nemali sme na výber, museli sme rýchlo zmiznúť. V Kalbadžare, kde sa o nás postarali rodinní kamaráti, sme boli niekoľko týždňov. Lenže potom sme znovu počuli, že Arméni idú aj tam, a museli sme sa znovu zbaliť (Kalbadžar bol jedným zo siedmich regiónov, ktoré Arméni obsadili spolu s Náhorným Karabachom na začiatku vojny; pozn. red.).

A tak ste sa stali utečencami. Čo bolo ďalej?

Odišli sme na západ Azerbajdžanu, kde nám otvorili dvere úplne neznámi ľudia. Žili sme s nimi niekoľko mesiacov, keď sme sa presťahovali do ďalšieho mesta v Azerbajdžane. Od jari 1989 sme boli v podstate stále na ceste. Nevedeli sme, či je to koniec alebo nie, či môžeme ísť naspäť domov. Nikto nám nepovedal žiadne informácie. Stále sme dookola počúvali to isté – vaše životy sú v ohrození, musíte utekať. A potom to išlo stále dookola. Prestrelky medzi oboma stranami bývali bežné, ľudia zvykli utekať a potom sa vrátiť, lenže nikto nečakal, že toto bude totálna vojna, ktorá si vyžiada vyše 20-tisíc obetí. A že to prerastie do nikdy sa nekončiacej nenávisti. Takto sme

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Boj o Náhorný Karabach

Rozhovory

Kultúra, Svet

Teraz najčítanejšie