Denník N

Historička Lengyelová: V stredoveku tehotným radili jesť veľa mäsa, pôrodné babice si ženy vyberali podľa chýrov

Tünde Lengyelová. Foto - archív T. L.
Tünde Lengyelová. Foto – archív T. L.

Stredovekí šarlatáni žili zo zúfalstva ľudí a tak je to aj dnes, hovorí historička Tünde Lengyelová. V rozhovore opisuje, ako naši predkovia vnímali pandémie, ako sa starali o svoje zdravie, a prečo je legenda o krvavej grófke Báthoryovej len obyčajný hoax.

Ľudstvo dnes čelí globálnej pandémii, no za posledných sto rokov sme ich zaznamenali len niekoľko. Naopak, stredovek a raný novovek, teda obdobie medzi koncom 15. až 18. storočia, boli plné pandémií, epidémií a hladomorov. Ako sa vtedajším ľuďom darilo starať sa o svoje zdravie?

To, čo prežívame v dnešnej pandémii, je úplne iná situácia, aká bola pred niekoľkými storočiami. Dnes máme zorganizované zdravotníctvo a štáty dohliadajú na to, aby pandémie, ak sa vyskytnú, boli účinne riešené. Pred 600 – 700 rokmi to nebolo možné, pretože štát sám osebe nemal žiadne páky, aby dokázal organizovať zdravotnú starostlivosť. Panovník bol síce panovníkom, ale jeho rozhodnutia sa týkali krajiny, nie konkrétnych ľudí v nej. Rozhodnutia týkajúce sa poddaných na dedinách a mešťanov v mestách boli v inej réžii.

Šľachta ako elitná vrstva vyvolených dávala pozor na to, ako žijú jej poddaní. V mestách dávala na život mešťanov pozor mestská rada. V ich kompetencii bolo dohliadať aj na to, aby sa pokúsili obmedziť prípadnú epidémiu, jej šírenie a dôsledky. V ideálnom prípade sa jej mali celkom vyhnúť. Zdravie človeka a starostlivosť oň boli zodpovednosťou každého jednotlivca. Nikto iný sa oňho nepostaral.

Až od 18. storočia vstupuje do celého procesu zdravotnej starostlivosti v našom regióne štát a osvietenskí panovníci ako Jozef I., Karol III. a Mária Terézia. Práve Mária Terézia, predovšetkým na rady svojho osobného lekára a poradcu, Holanďana Gerharda van Swietena, rozhodla o tom, že sa štát začal viac angažovať v riešení epidémií a rôznych nákazlivých chorôb, ktoré vtedy decimovali obyvateľstvo.

Ku koncu 18. storočia postupne prichádzali vymoženosti ako očkovanie, ktoré malo obrovský význam a značne obmedzilo šírenie ďalších epidémií. Úspešné očkovanie proti pravým kiahňam sa na našom území uskutočnilo koncom 18. storočia. Takto sme sa dostali až do dnešnej situácie, keď si mnohí ľudia hovoria: „Mám zdravotné poistenie, tak nech sa o mňa stará štát“. My ako jedinci sa o seba niekedy príliš nestaráme.

Ako sa ľudia v stredoveku pozerali na pandémie? Ako si ich vysvetľovali?

Treba v prvom rade povedať, že stredoveký človek vnímal život a smrť inakšie ako my. Dnes sa na smrť pozeráme ako na strašidelnú vec, ktorej sa chceme vyhnúť, aj keď je to úplný nezmysel, nedá sa to. Stredoveký človek smrť, vrátanie smrti svojich blízkych, prijímal inak. Nehovorím, že ľudia neprežívali smútok, ale smrť brali rozdielne ako my dnes.

Smrť bola pre nich začiatkom nového, lepšieho života. Choroby brali ako boží trest. Zamýšľali sa nad tým, prečo ochoreli, no z iných dôvodov ako možno my v súčasnosti. Veľké pandémie aj individuálne choroby si vysvetľovali dôvodmi, ktoré boli pochopiteľné a prijateľné podľa dobovej racionality. Súčasnému človeku môžu pripadať banálne a primitívne.

Hovorí sa, že v stredoveku sa ľudia často neumývali. Mestá a dediny boli špinavé, kanalizácia neexistovala, tečúca voda okrem riek a potokov tiež nie a o splachovacích záchodoch sa nikomu ani nesnívalo. Ako teda vyzeral život bežného človeka z hľadiska hygieny a zdravia?

Čo sa týka hygieny, nemôžeme si robiť ilúzie. Mestá boli častými strediskami epidémií z dôvodu vysokej koncentrácie obyvateľstva na malom mieste. Hygiena bola zlá – ulice neboli vydláždené, v dôsledku toho bolo všade neustále blato a výkaly, pretože nočníky sa bežne vylievali na ulicu, pokojne aj rovno cez okno.

V malých dvoroch sa aj v meste chovali hospodárske zvieratá, a keď sa vypratávali stajne a maštale, hnoj sa tiež kydal priamo na ulicu. Existovala služba, ktorá ho mala odpratávať, ale jednoznačne to nebolo možné zvládnuť.

Druhým problémom bol prístup ľudí k vode. Ak sa brala zo studní, bol to ten lepší prípad. Tečúci zdroj – teda rieka alebo potok – nebol celkom bezpečný. Bežne sa totiž stávalo, že len niekoľko stoviek metrov povyše niekto vylial do vody vozík s hnojom, kým vy ste naberali vodu do kuchyne.

Okúpať či osprchovať sa nedalo ani zďaleka tak ako dnes, keď si ľahnete do vane alebo sa postavíte do sprchy a horúcu vodu máte na otočenie kohútika. Ak mal niekto vlastnú studňu v dome alebo na dvore, bola v nej studená voda, ktorú bolo treba zohriať. V mestách preto fungovali ako očistné strediská verejné mestské kúpele. Boli zriadené pre celé mesto, pre mužov aj ženy. V nich sa vykonávali aj iné zdravotné a hygienické služby, napríklad masáže, bankovanie (liečebná vákuová masáž – pozn. red.), strihanie nechtov a vlasov, holenie, ošetrovanie ľahkých kožných chorôb alebo dokonca púšťanie žilou, čo bola v tom čase bežná, univerzálna liečebná metóda. Samozrejme, veľmi často sa to v kúpeľoch zvrhlo a poskytované služby neboli len očistného charakteru. Kúpele neblahej povesti často zatvárali alebo kúpeľníkov pokutovali.

Osobnú hygienu zhoršovalo aj to, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

História

Koronavírus

Podcast Denníka N

Rozhovory

Životy žien

Veda, Zdravie

Teraz najčítanejšie