Denník N

Slušnosť nie je slabosť

Chceme byť na strane tých, ktorým naši potomkovia o pár rokov nebudú rozumieť, alebo s Čapkom či Masarykom?

Od istého veku sa nám zdá, že kedysi ktosi nastavil normy slušného správania, a tie všetci dodržiavame. Niekedy sa nám to nepáči, ale všetci z toho profitujeme, pretože to znižuje pravdepodobnosť, že nás niekto v reštaurácii zhodí zo stoličky a začne jesť náš obed, alebo že nám zabaví auto, pretože sa mu páči náš prehrávač v ňom. Lenže to sú príklady, keď asi každý vie, čo má a nemá robiť.

Situácia sa skomplikuje napríklad vo chvíli, keď si povieme: máme povinnosť zachrániť život dieťaťa, keď vieme, že je to v našej moci? Ak teraz rozhorčene hovoríte, že samozrejme, tak si skúste predstaviť nie to, že vidíte topiace sa dievčatko, ale že máte prijať rodinu s malými deťmi, ktorá uteká pred sýrskou vojnou.

Naskakuje vám veľa „ale“? Správne, tu sa už normy rozchádzajú. A nemusí ísť len o hrubosť, že nemáme radi cudzincov. Vari je v našej moci zachrániť všetky ohrozené deti? Nie je, ale ak máme tú možnosť niekomu pomôcť, nemali by sme to urobiť?

Všetci sa stretávame s tým, čo je a čo nie je správne. Život prináša rôzne situácie, keď nie je všetko čiernobiele a my nevieme, čo urobiť. V takej chvíli je podstatné vychádzať zo základných a nespochybniteľných hodnôt, ktoré nás robia civilizovanou spoločnosťou. A presne to urobili českí akademici s výzvou Vedci proti strachu a ľahostajnosti.

Svojím spôsobom nejde o prekvapivý text, pretože hovorí len to, že by sa nemala šíriť nenávisť k ľuďom len preto, že na tom niekto chce zarobiť politické body alebo si zvýšiť predaný náklad. Nabáda k racionálnej debate, informovaniu verejnosti a zachovaniu otvorenej a demokratickej spoločnosti.

Čo ju robí zvláštnym, je to, že výzva prichádza preto, aby nenávisť neútočila na imigrantov a utečencov. A tu sme tak trochu ako pri vyššie uvedenom príklade s deťmi. Keby výzva volala po slušnom zaobchádzaní, dajme tomu, s penzistami, asi by všetci tlieskali, ale voči imigrantom?

Pozoruhodná bola reakcia hovorcu prezidenta Miloša Zemana Jiřího Ovčáčka, ktorý povedal, že výzva vedcov „prehlbuje priekopy v spoločnosti medzi takzvanými elitami a českou spoločnosťou“. Aká podoba s reakciou totalitnej moci na Chartu 77: vtedy sa vraj povyšovali „samozvanci“, dnes „takzvané elity“. Ako sme sa dostali do situácie, keď úrad prezidenta cíti potrebu zaútočiť na výzvu vedcov, aby sa ľudia správali slušne? A nehanbí sa za to.

Keď si človek číta príbehy Masaryka, Čapka, Peroutku, Jesenského a ďalších, ktorí vystupovali proti šíreniu nenávisti, zastávali sa slabších a volali po dodržiavaní princípov slušnosti, zdá sa všetko také jednoduché. Až sa nechce veriť, že bol niekto (veľakrát aj väčšina) proti nim, že nechápal, čo bolo správne urobiť. A teraz vidíme, že bitky našich predkov bojujeme tiež. Je len na nás, či chceme byť na strane tých, ktorým naši potomkovia o pár rokov nebudú rozumieť, alebo s čapkovcami.

V dennodennom živote nezastavíme príchod utečencov, to sa snažia riešiť politici a experti. Určite však môžeme zastaviť šírenie zbytočného strachu a nenávisti, ktoré rozleptávajú celú spoločnosť. Slušnosť nikdy nie je slabosť. Masaryk presne hovoril: „Bez tolerancie niet slobody.“

Teraz najčítanejšie