Denník N

Nedeľná nekázeň: Očakávať spasiteľa neznamená mať spasiteľské očakávania

Dorota Sadovská – Antropocén
Dorota Sadovská – Antropocén

Kým sa budeme k deťom, starým ľuďom, chudobným, znevýhodneným, menšinám, cudzincom správať tak, akoby sme nad nimi vládli, mali moc, budeme zlyhávať.

V Galérii mesta Bratislavy v Mirbachovom paláci je práve nainštalovaná zaujímavá výstava výtvarníčky Doroty Sadovskej. Ľudské postavy a časti tiel sú v jej obrazoch symbolmi problémov a otázok, zrkadliacich paradoxy doby a človeka s ambivalentnými vlastnosťami. Znázorňuje postavy, ktoré zápasia. Ale ich zápas nie je bitka. Nie je to len boj. Figúry sú navzájom prepletené, pôsobia, akoby sa objímali, hoci… zápasia. Na niektorých obrazoch sú figúry biele, predstavujú vnútorný svet myšlienok, predstáv, predsudkov, s ktorými zápasíme často viac ako s realitou.

Obrazy Doroty Sadovskej nemajú ambíciu byť kritikou. Sú konštatovaním. Zrkadlom. Vďaka autorkinmu zmyslu pre jemnú iróniu a humor inšpiruje jej dielo k novým pohľadom.

Ukazuje, že zápasy o to, ako bude vyzerať náš život, naša spoločnosť, svet, nemusia byť dramatické. Môže v nich byť hra, tvorivosť, radosť zo života. Svoju naliehavosť tým nestratia; naopak, ešte ju znásobia – objavia totiž energiu, ktorá bude motivovať k hľadaniu nových riešení a východísk. Bez toho, aby sme sa navzájom nenávideli, obviňovali a paralyzovali, bez toho, aby sme zúfali.

V situácii dlho trvajúcej neistoty a ohrozenia, v ktorej sa v dôsledku pandémie koronavírusu ocitol celý svet, nám takáto reflexia spracovávania konfliktu môže pomôcť. Fascinujúcim spôsobom dáva najavo, že to, že sme zraniteľní a v mnohom obmedzovaní, nemusí znamenať, že budeme zraňovať a obmedzovať iných.

Zápasy sú známkou života, vývinu. A neustále skúmanie, pochybnosti, vnútorné chvenia sú ich neoddeliteľnou súčasťou. Preto si žiadajú nasadenie. Odvahu. Je pochopiteľné, že sa ich, ak sa dá, mnohí radšej vzdávajú.

Sú však aj ľudia, ktorí neuhýbajú. Neohnú sa ani vtedy, keď to robia všetci okolo. Od presvedčenia, aké dôležité je hľadať a pomenúvať pravdu, sprostredkovávať právo pre každého človeka bez rozdielu, neustúpia. Ich priamosť a jednoznačnosť prináša riziká. Trpké a nepríjemné dôsledky. Oni to vedia. Ale aj tak neprestanú.

Podľa evanjeliových spisov vystupuje s výzvami na pokánie aj Ježišov súčasník Ján Krstiteľ. Je to principiálny, rovný muž, askéta. Hlas svedomia mocných. Keď za priamu kritiku spôsobu života a správania vládcu skončí vo väzení, o tom, či malo jeho snaženie zmysel, zapochybuje. V otázke, s ktorou posiela svojich priateľov za Ježišom („Či si Ty ten, ktorý mal prísť, a či iného čakať?“), cítiť sklamanie. Ak je Kristus Spasiteľ, ako je možné, že on stále trpí?

Ján vyjadruje dilemu aj za nás: ako je možné, že zo svojej viery, zo svojich snažení nemáme úžitok hneď? Bez čakania? A bez zápasov? Ako je možné, že tie napätia musíme stále znášať?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Nedeľná nekázeň

Komentáre

Teraz najčítanejšie