Komička Simona: V šiestich rokoch som zbierala mamine zuby zo zeme. Nemyslím si, že som reálne zažila detstvo

Komička Simona v rozhovore hovorí:

• o poslednom roku, v ktorom jej prácu výrazne ovplyvnil covid-19;
• ako jej Vianoce aj detstvo poznačilo domáce násilie;
• prečo sa vzdala viery;
• ako znáša hejt a nenávistné správy od sympatizantov ĽSNS;
• ako po rozvode vychováva syna.

V jednom statuse ste napísali: „Všímajme si dobré veci, lebo tie zlé sú vyčerpávajúce.“ Čo bolo pre vás tento rok dobré?

Je toho asi trochu menej, je to ťažký rok. Všetci dúfame, že sa skončí a zmení sa to. Ale čo sa zmení 1. januára 2021? Ohňostroj nebude striekať vakcínu ani prášok na chudnutie. Jediné, čo sa môže zmeniť, sme my a o to som sa snažila celý rok. Inak to nešlo. Veci sa stále menili a u mňa k horšiemu. Jediná alternatíva je zmeniť svoje myslenie a sústrediť sa na dobré veci, ktorých je menej, ťažko sa na ne pozerá, ale sú tam.

Čo tam teda vidíte?

Medzi veľké dobré veci by som zaradila svojho nového priateľa (stand-up komik Joe Trendy, vlastným menom Teodor First – pozn. red.). Rozbehla som sociálne siete, lebo som tam bola veľký flákač a cítim od ľudí podporu. Potom je tu veľa malých dobrých vecí. Máme prosecco, máme mandarínky, vieme si urobiť vanilkové rožky. Kde je problém?

Ste komička, umelkyňa, matka samoživiteľka, máte malého syna. Aj napriek pozitívnemu pohľadu to muselo byť tento rok náročné.

Ešte stále to je ťažké a situácia sa konštantne zhoršuje. Môže to byť tým, že som neschopná, ale nenašla som žiadny spôsob, ako získať podporu od štátu. Jediné, čo mi prišlo, sú výzvy zo sociálnej a zdravotnej poisťovne, ktoré v tomto období poľujú na ľudí ešte viac ako predtým. Priateľ je tiež komik a obaja prežívame strašne ťažké obdobie, lebo nie je podpora, len povinnosti. Je tu Fond na podporu umenia, ktorý nám zamietol projekt, lebo nebol v správnej kolónke. My pritom už takmer rok nevystupujeme. Nedostali sme žiadne helikoptérové peniaze. V iných povolaniach či podnikoch ukázali, aké mali výpadky, a dostali z toho časť ako podporu. Som rada, že takúto pomoc dostali, nezávidím im, ale my sme museli podať projekt, nedostali sme náhradu za ušlé príjmy.

Ako dlho sa to dá takto vydržať?

Z biológie si pamätám pojem polčas rozpadu. Rozmýšľala som, aký je môj polčas rozpadu, koľko vydržím, kým ma úplne klepne. Asi až kým sa peniaze neminú úplne. Máme šťastie, že sú ľudia, ktorí na nás nezabúdajú. Veľké firmy nás zavolali moderovať online vianočné večierky, niektoré nám ponúkli spoluprácu. To je pre nás veľmi príjemným spestrením rozpočtu, ktorý je naozaj frustrujúci.

Žijete z úspor?

Áno a tie sa už míňajú. Čosi som mala našetrené, viem sa veľmi uskromniť, keď treba. To mi celkom pomohlo. Dokedy sa to bude dať, neviem, ale máme na výber? Nie.

Chýba vám publikum?

Veľmi mi chýba. Pomohlo mi, keď som teraz bola u pána Marcina v Neskoro večer a bolo tam niekoľko ľudí v komparze. Bolo to krásne. Veľmi mi chýba živý divák, nikdy nebude reakcia na môj vtip na Instagrame či Facebooku taká ako na javisku. Preto sa nemám ani šancu rozvíjať v písaní stand-upov. Vystúpenie bola katarzia aj pre mňa, vypustila som stres a negatívne veci, ktoré som si držala v hlave. Pretože humor funguje tak, že reflektuje pravdu. Keď na niečo vymyslíte vtip – od politiky až po „prečo muži cikajú s doskou hore“, tak podľa toho, či sa ľudia smejú alebo nie, vidíte, kde je pravda. Humor by sa mal robiť zo všetkého, lebo to je jediný spôsob, ako môžeme zistiť, čo je pravdivé. Preto je pre mňa živá komédia absolútne nevyhnutná k životu. Preto som už ako vyschnutý kaktus a silne verím, že sa to zmení, lebo online vianočné večierky sú síce super, ale je to len objektív kamery.

Na začiatku roka ste v rozhovore v SME povedali, že si po čerstvom rozvode ešte len zvykáte na úlohu matky samoživiteľky, o dva mesiace nato prišiel covid. Čo bolo počas tohto obdobia pre vás najťažšie?

Prvá vlna karantény bola veľmi ťažká. Pre mňa ako matku samoživiteľku to neznamenalo len obmedzenie príjmov, ale aj to, že môj vtedy 4-ročný syn bol stále doma. Nemala som ho komu nechať. Dovtedy som veľa hodín pracovala, syn bol v škôlke, mali sme režim. Zrazu je dieťa stále s vami. Stále odniekiaľ skáče, spoza záchoda, spoza linky a vy chcete tiež skočiť, ale z balkóna. Neviete mu vysvetliť, že musíte pracovať. A príjmy sa míňali. Prvá vlna karantény bola najhoršia, kým sme si na to zvykli. Bolo ťažké to psychicky spracovať, lebo mám prácu, ktorú milujem, a zrazu prišiel takýto sek. V tomto roku som vystupovala toľkokrát ako minulý rok za jeden mesiac, to je katastrofa.

Čo vám pomohlo karanténu so synom zvládnuť?

Paradoxne, príbehy žien, ktoré to mali ešte ťažšie a boli doma s tromi deťmi a s mužom, ktorý bol tiež doma, a museli sa striedať pri počítači. Toto obdobie je pre všetky ženy na Slovensku neuveriteľne náročné a stále to pokračuje. Ešte do toho zamiešame Vianoce a posypeme to vianočnou depresiou a pôžičkami. Je to na zbláznenie. Skladám obrovský klobúk pred všetkými ženami, ktoré dokázali naraz zvládať rolu matky, učiteľky, kuchárky, upratovačky a dokonca stále pracujúcej ženy. A to nehovorím, že ešte niekde medzitým by mala byť manželka a sexy partnerka, aby sa partnerský vzťah nerozpadol. S Lujzou Schramekovou sme počas karantény vysielali podcast a mnoho žien nám písalo svoje skúsenosti. Je pre mňa česť, že sa mi zdôveria, aj keď som mladšia, ale prežila som toho možno viac.

Ženy vám píšu nielen v súvislosti s koronou, ale aj s domácim násilím, ktoré ste zažili ako dieťa, keď váš otec týral mamu. Máte 27 rokov a hovoríte, že často aj staršie ženy od vás žiadajú pomoc. Čo im radíte?

Je to individuálne. Niekedy si svoj príbeh uvedomujem až spätne. Môj život je spojený s domácim násilím, so životom s manželom, ktorého som mala sedem rokov, s rozvodom, so životom na Kysuciach… Už len to, že mi ženy o svojich problémoch napíšu, je veľká forma terapie. Už len to, že žena musela sformulovať do slov, čo sa deje, je veľký krok. Žena je orgán samoregeneračný. Robila som kampaň s Avonom proti domácemu násiliu. Je to 15 rokov, čo sa to stalo mne, a stále počúvam ženy, ktoré opisujú rovnaké postupy, ako som zažila ja. Hovoria o policajtoch, ktorí sa otáčajú vo dverách, o byrokracii na sociálke, o krízových domoch, ktoré sú preplnené. Je stále veľmi málo možností, ako sa dostať k riešeniu, a ešte menej, ako sa dostať k informáciám. Preto často váham, čo ženám povedať. Odporúčam im napríklad stránku svedectva.sk, kde sú príbehy žien, ale aj linka dôvery a spôsoby, ako situáciu riešiť.

Ako zvládate spracovať príbehy, ktoré vám ženy opisujú, po tom, čo ste sama zažili?

Pred kampaňou s Avonom som si myslela, že som už s tým celým v pohode, ale veľmi intenzívne sa mi to vyplavilo. Je to aj tým, že idú Vianoce, ktoré boli často najhorším obdobím z celého roka. Deti sú v týchto situáciách najzraniteľnejšie. Je strašné, keď si predstavíte, aké Vianoce má dieťa, ktoré myslí iba na to, či otec na matku nevyleje vriacu kapustnicu. Mala som vtedy sedem, môj brat päť. To dieťa pomaly nezaujíma, čo bude pod stromčekom. Takéto deti sú a budú aj tieto Vianoce na Slovensku. Je to smutné a mali by sme to viac riešiť, lebo počas koronakrízy ich počet dvojnásobne stúpol. Nemali by sme pred tým zatvárať oči ani na Vianoce.

Ako vnímate Vianoce dnes?

Som vianočná maniačka. Keď som mala dvadsať rokov, zobrala som Vianoce do vlastných rúk a povedala som si, že si ich nenechám vziať. Ten koncept sa odráža v celom mojom živote – už som zažila toľko zlého, že už idem prežívať iba dobré veci a kašlem na to, čo si kto myslí. Vianoce si teraz beriem plným priehrštím od prvého decembra. Moji kolegovia komici to nenávidia. Tieto Vianoce sú výnimočné, lebo prvý rok ostávam sama doma so synom. Zopár rokov som už nadávala, že si nemôžem pozrieť Popolušku, keď chcem, nemôžem zožrať dvesto medovníčkov, lebo sa ľudia na mňa dívajú. Tento rok zostávam so synom v Bratislave, urobíme si naše Vianoce. Priateľ ide zase do Kubína za svojou rodinou. Musela som si postaviť hlavu, lebo nechcel, aby som ostala sama. Ale je to jedno z tých rozhodnutí, ktoré musím sama pre seba urobiť.

Je niečo, čo ste doteraz počas Vianoc robili, ale tento rok to chcete vynechať? Ste zo silne veriacej rodiny, ale vzdali ste sa viery. Pôjdete na polnočnú omšu?

Polnočná omša je pre mňa skôr rituál, je to krásne. Aktuálne mám veľký konflikt s katolíckou cirkvou a nešla by som do kostola z iných dôvodov ako kultúrnych, vianočných a sentimentálnych. Na polnočnú by som však asi šla. Mnohí možno povedia, že si odporujem. Lebo na jednej strane mám konflikt s cirkvou, na druhej mám doma vysvietený betlehem. Cez Vianoce si aj čítame z Biblie časť, ktorá o nich hovorí. Pre mňa je to sentimentálne vyjadrenie kultúry a tradícií. Sama sa snažím prísť na to, ako s tým naložiť, lebo syn potrebuje veriť na Ježiška, aj keby som bola neviem aká ateistka.

Je to u vás konflikt s vierou alebo s cirkvou?

To, že nechcem byť súčasťou katolíckej cirkvi, je do veľkej miery pre jej dogmatizmus, vzťahovačnosť a staromódnosť, ktorá je prezentovaná na Slovensku. S tým nechcem mať nič spoločné. A či som prestala veriť? Je to tak 50 na 50, stále verím v niečo vyššie, ale už nekonkretizujem, že to je Boh.

Je niečo, v čom vám viera pomohla?

Určite. Mať vieru je pohodlnejšia verzia života, lebo viera má odpovede na vaše otázky. Prečo trpíš? Lebo ťa Boh miluje alebo preto, že túto skúšku musíš zvládnuť. Ako to bude? Spoľahni sa na Boha. Všade počuť, že utrpenie je v poriadku, lebo tak to má byť, tak to má mať veriaci človek – máme trpieť. Toto mi na cirkvi veľmi prekáža a má to ďalekosiahle následky na ľudí, keď starnú. Predchádzajúca generácia je ponorená do cirkvi, a keď títo ľudia zostarnú, zvýrazní sa v nich charakter obete, ktorý cirkev podporuje. Má to dôsledky, ale o tie sa už cirkev nestará. Ste im nápomocní v produktívnom veku, keď dáte do zvončeka. Nechcem si z toho veľmi robiť žarty, viem, že je to kontroverzná a citlivá téma, a už som aj s nejakými hodnostármi pohádaná.

Viera mi pomohla, keď som zažívala najťažšie obdobia. Podržala ma, lebo tam nik iný nebol. Pomohlo mi niečo vyššie, aby som mala vôľu žiť, lebo nebudem popierať, niekoľkokrát v živote som naozaj chcela život, ktorý dnes považujem za veľmi cenný, zahodiť. Nechcem skrývať, že v týchto chvíľach bola viera tým, čo mi pomohlo.

O svojom osamostatnení ste raz povedali, že bolo veľmi rýchle, mali ste osemnásť…

Bolo to viac-menej zo dňa na deň.

Žili ste u sestry svojej mamy, ktorá vás vyhodila z bytu. Čo sa vtedy stalo?

Naši starí rodičia zomreli, keď som mala asi štrnásť, brat mal o rok a pol menej. Medzitým sme už boli v detskom domove, krízovom centre. Po ich smrti by sme šli buď opäť do domova, alebo by sa nás ujala moja krstná mama. Bolo to na nej, či si nás nechá alebo nie. Žili sme na dedine, spoločenský tlak bol dosť veľký, aby si nás nechala. Nemala deti, mala muža, ktorý tomu takisto nebol veľmi naklonený, ale nechala si nás, aj keď jej to nebolo úplne po vôli. Dva roky, čo som tam strávila, naozaj neboli ktoviečo. Možno som nebola najlepšia pubertiačka, ale nebola som ani najhoršia. No raz som prišla domov a už sa nedalo odomknúť. Ani neviem, čo sa vlastne stalo. Nevyhovovala som jej.

Od rodičov ste zažili množstvo bolesti. Napriek tomu ste sa neskôr pokúsili skontaktovať s matkou aj s otcom. Stretli ste sa aj so svojou tetou? Dá sa po takom niečom nadviazať vzťah?

To je paradox, s rodičmi – otcom aj mamou – som sa pokúsila opäť spojiť. V oboch prípadoch to zlyhalo z nejakých dôvodov, čo nebudem rozvádzať. Ale s tetou, s mojou krstnou mamou, nie. Nie je to hnev, ale skôr pocit, že odpustím, ale nezabudnem. Neviem cez to prejsť, lebo mi to nikdy nevysvetlila. Cítila voči mne zášť a neviem prečo. Bol to jeden z mála ľudí, na ktorého som sa mohla spoľahnúť po tom, čo nás opustili rodičia, po tom, čo moji naozaj milovaní starí rodičia zomreli. Bolo to pre mňa veľmi ťažké a ona bola posledný človek, na ktorého som sa spoliehala. Veľmi ma ako človek sklamala. Nevravím, že mala voči mne nejaké záväzky, ale…

Na výchovu syna ste po rozvode sama, lebo ste sa odsťahovali z Kysúc do Bratislavy. Je pre vás po rozvode výchova syna ťažšia?

Pre mňa bol ťažký už samotný rozvod. Ľudia si to neuvedomujú a myslia si, že keď si z toho robím žarty, tak to asi bolo super. Z rozvodu si vo vystúpeniach ešte až tak nestrieľam, lebo si myslím, že človek musí mať svoje bolesti naozaj veľmi dobre prežité, aby si z toho mohol uťahovať. Rozvod bol pre mňa jednou z najtraumatickejších vecí v živote, aj keď som si prežila detský domov, týranie aj opustenie rodičmi. Už som bola dospelá, mala som dieťa, kvôli ktorému som chcela žiť ďalej. Bolo to vtedy o tom, že som rozmýšľala, či má zmysel pokračovať v živote, či chcem žiť ďalej.

Prečo?

Snažila som sa vybudovať si ešte raz rodinu, lebo sa to nepodarilo mojim rodičom. Chcela som napraviť ich chyby a celé sa to zrútilo. Celý koncept toho, na čo som sa spoliehala. Rozvod prichádza po dlhom uvážení, keď si žena alebo muž povedia, že chcú byť šťastní, pričom racionálne uvážia, že to znamená ukončiť vzťah. Je ťažké vychovávať dieťa sama, lebo ste aj otec, aj matka.

Bol rozvod zložitý aj z dôvodu spoločenského tlaku?

Bola som veľmi veriaca, som vychovaná vo viere, vyštudovala som naozaj veľmi prísne katolícke gymnázium. Aj to ma ovplyvnilo. Ale viac to bolo o mojom ideáli, že si chcem vybudovať rodinu, lebo moji rodičia zlyhali. Ja som chcela tradičnú rodinu, ktorá sa odo mňa očakávala. Tie očakávania sú tak veľmi hlboko, že už ani neviem, či sú cirkevné, spoločenské alebo sú to očakávania, ktoré prevezmete od rodinných príslušníkov. Ľudia majú tendenciu zmenšovať vaše trápenie, aby to sedelo do ich vlastných očakávaní. Aby sme všetci v rodine zmrštili svoje očakávania od života natoľko, aby sme sa zmestili do rodinného kruhu. To je veľmi smutné. Musím povedať pravdu a myslím, že to tak prežilo mnoho žien: na to, aby som mohla byť šťastná, som si musela pohnevať veľa ľudí. Veľa ľudí je doteraz proti môjmu rozhodnutiu, nikdy ho nepochopia. Ženám, ktoré sa rozvádzajú, radím, aby prestali počúvať ľudí naokolo, pretože niektoré názory nikdy nezmeníte a ani vás to nemusí trápiť.

Odhovárali vás od rozvodu?

Určite. Kým sme sa rozviedli, snažili sme sa to rok zachraňovať, snažili sme sa, ale už nebola šanca. Nedalo sa to zachrániť. S odstupom času si myslím, že to bolo jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote a nie preto, že by môj bývalý manžel bol hrozný človek, ale preto, že vzťah nefungoval. Na mieste, kde som bola, som nebola šťastná. A keďže život žijeme len raz a máme obmedzený čas, tak sa na tom mieste, kde to nefunguje, nemôžeme zdržiavať dlho.

Mali ste vynikajúci vzťah so svokrou, hovorili ste o nej ako o jednom z dôvodov, prečo ste si vzali svojho muža. Ste s ňou v kontakte?

Áno, som. Staráme sa spoločne o to, aby môj syn Damián mal s nimi pravidelný kontakt, pretože ich miluje. Bol s nimi od malička a chcem, aby bol v prvom rade šťastný. Je správne, aby sa stretával so svojou babkou, ktorú miluje, a otcom, ktorého miluje. Snažíme sa tomu prispôsobiť. Moja svokra je skvelý človek, ktorý mi pomohol, keď ma moja vlastná teta vyhodila z domu týždeň pred maturitou. Videla ma prvýkrát a bola ochotná prijať ma do svojho bytu, dali mi posteľ, priestor na učenie, ešte mi nosila čokoládu a kávu. To jej nikdy nezabudnem. Aj keby sa medzi nami stalo hocičo, sú veci, za ktoré jej budem navždy vďačná.

Vaše detstvo bolo komplikované, je však nejaká vlastnosť, ktorú ste počas neho získali a chceli by ste, aby ju dostal aj váš syn?

Možno skromnosť. Nikdy som nechcela veľa. Vidím samu seba a brata v detskej izbe, v ktorej sa nekúri, sme tam s hračkami, vonku je sneh a my sa pozeráme z okna. Sú tam deti a my sa len chceme ísť hrať, ale nemôžeme, lebo práve prišiel otec domov, tak sa schovávame zamknutí v izbe, alebo sa odohrala nejaká zlá seansa, ktorú nechceme vidieť. Preto sa radšej pozeráme z okna. Očakávania sa zmenšia tak, že vám stačí málo…

Svojmu synovi by som určite chcela dať obidva vzory mojich starých rodičov, len neviem, či to dokážem dosť dobre sama. Boli najúžasnejší ľudia a vlastne nás s bratom zachránili. Asi mám viac zo starého otca, ktorý bol prísny ako generál, veľmi zásadový a zodpovedný. Teraz, keď to hovorím, tak z neho ani veľa nemám. (smiech) Zo starkej mám také to ‘á, šak ho necháme’. Možno ich mám tak pol na pol, nie úplne vo verzii, ako by som chcela, ale chcem to zlepšiť, aby syn dostal správnu výchovu. Ja som ju dostávala od starých rodičov pár rokov a je to to, na čom doteraz staviam.

Kto vám pomohol, aby ste zvládli osamostatniť sa a dosiahnuť to, že ste dnes úspešná žena?

V sedemnástich som spoznala svojho bývalého manžela a išla som bývať k nemu, teda k jeho rodičom, s ktorými býval. Od pätnástich som makala, zarábala peniaze v pouličných divadlách, na hradoch, vždy som mala nejakú korunu. Po maturite som nastúpila ako čašníčka, neskôr prevádzkarka a v osemnástich som už podnikala so svojím vlastným podnikom. V istom momente u mňa bola neoblomná chuť ísť ďalej a zvládnuť to. O to viac, že sa na mňa všetci vykašľali. To je ako s tými Vianocami. Aj preto stále čakám, že po tomto roku bude lepšie, a netreba zabúdať, že aj teraz je ešte stále dobre, že to nie je to najhoršie, čo sa nám mohlo stať.

Keď ste museli zarábať od pätnástich, vaše detstvo muselo byť omnoho kratšie.

Ak mám byť tvrdá, tak ja som v šiestich rokoch zbierala mame zuby zo zeme. Nemyslím si, že som nejaké detstvo reálne prežila. Museli sme veľmi rýchlo vyrásť. Ako prvé si pamätám zlé veci, a to som mala štyri či päť rokov. Buď utekáte, schovávate sa, chránite brata, alebo chránite mamu. Vo väčšine situácií ste zúfalá a ste rada, že nemáte na sebe krv alebo nejaké otvorené zranenie. Znie to strašne, ale ono to je strašné. Roky, ktoré som prežila, sa mi zlievajú do jednej čiernej kaše. Keď sa ma niekto opýta, koľkokrát za týždeň ma otec bil, neviem odpovedať. Neviem, aké boli mesiace, aké boli roky. Ja len viem, že je to jedna zlá, čierna kaša, v ktorej sme boli. V pätnástich bolo pre mňa prirodzené, že si musím ísť zarobiť, lebo mi nik peniaze nedá. Nikto sa o mňa nepostará. Našťastie som dostatočne skoro pochopila, že čo si neurobím sama, to mať nebudem.

Kde pracovali vaši rodičia?

Zamestnanie rodičov si nepamätám, ani jeden si nedokázal udržať trvalejšiu prácu vzhľadom na ich záľuby – alkohol a kamarátov.

Ako si dieťa v takom období dokáže vysvetliť to, že jeho rodine nik nepomôže? Ako ste vnímali, že to trvalo tak dlho a nikto nepomohol? Či už polícia, susedia, alebo rodina.

Pretože deti majú bláznivú, nezastaviteľnú nádej. Veľmi by som si priala, aby sme jej mali viac aj dnes. Dnes by sme ju vedeli pretaviť na nejaký výsledok. Ako dieťa len čakáte, že vám niekto pomôže. Ale tie bitky a zlé veci sa stále opakujú.

Viackrát u vás bola polícia, nikdy vám nepomohli?

Pamätám si zopár situácií, keď som si myslela, že títo policajti už nie sú otcovi kamaráti a pomôžu nám. Nestalo sa to nikdy. Bolo vždy veľmi bolestivé, keď susedia zatvárali okná. Keď o tom teraz hovorím, niektorí ľudia sú schopní mi povedať, že to nie je pravda, napríklad istí ľudia z otcovej rodiny. Snažia sa ma presvedčiť, že sa nič také nestalo. Bola by som radšej, keby sa nestalo, ale nebudem to popierať ako oni. Sú to strašné zážitky, ktoré mám a azda ich raz opíšem aj v knihe, aby ľudia lepšie pochopili, aké zúfalé a aké strašné je pozerať sa na niekoho, koho milujete, ako mu ubližujú. A to je možno ešte viac bolestivé, ako keď ubližujú vám. Toto dieťa zažíva. Je to veľmi ťažká, zúfalá a frustrujúca situácia, mne to tak trochu pripomína tento rok.

Ako môže vaša rodina tvrdiť, že sa to nestalo?

Všetci v dedine vedeli, čo sa deje, lebo zranenia ako vybité zuby neskryjete. Dlho som o tom nechcela hovoriť, lebo nemám rada, keď ma niekto ľutuje. Prvýkrát som to povedala pred rokom u Zuzany Hanzelovej. Vtedy mi otcova rodina tvrdila, že to tak nebolo. Neviem, či je to egoizmom alebo zastretím zraku ľudí. Alebo to bola snaha zmestiť sa do očakávaní tradičnej rodiny – skloňujem tento pojem, lebo je absolútne komické, ako ľudia dokážu svoje vlastné bolesti, trápenia a zlyhania zakrývať, aby to nikto iný nevidel, lebo by  to bola hanba. Preto sa to snažia popierať, aby neboli súčasťou tej hanby. Ale zlyhania a chyby nie sú hanba, ak sa z nich niečo naučíme.

Teraz môžu mať pocit, že aj oni zlyhali, lebo vám nepomohli.

Spoločnosť nás učí, že každý má dosť svojich problémov a netreba sa do nikoho starať. Často ma kolegovia obviňujú, že som stereotypná, ale je to preto, že som vyrástla a dlho žila na severe. Je našou zodpovednosťou, tak ako aj zodpovednosťou rodiny či susedov, riešiť domáce násilie, keď o ňom vieme. Ak nie, robíme to isté ako susedia, ktorí zatvárali okná. Ale my si potom z ľudí v regiónoch a na dedinách robíme žarty.

O domácom násilí sa dnes hovorí viac ako pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi. Neprejavuje sa to aj na riešení problému?

Nemám ten pocit. Som veľká patriotka, milujem Slovensko a neviem si predstaviť, že by som odtiaľto odišla niekedy preč. Ale čím som staršia, tým viac som nahnevaná, že veci sa nemenia, neriešia. Chápem, že je koronakríza, sú, bohužiaľ, väčšie problémy, krízy, musíme byť trpezliví, ale či hovoríme o rodičoch samoživiteľoch, alebo o domácom násilí, nemôžeme sa tváriť, že všetci „fandíme“ tradičnej rodine a katolíckej cirkvi a že problémy nie sú. Ony tu stále sú a ľudia kričia o pomoc, nemali by sme na to zabúdať.

Čo by rodičom samoživiteľom pomohlo?

Istý čas som spolupracovala so združením Jeden rodič. Už niekoľko rokov sa snažia tlačiť na vládu, aby vymyslela riešenia pre rodiny s jedným rodičom. Sme nastavení tak, že „štatisticky tu máme málo samoživiteľov“, takže sa to nerieši. Pomohli by centrá, kde rodič dostane psychologickú aj ekonomickú pomoc. Keď niekto ťahá dve-tri roboty, doma má deti, ktoré kričia, a je na to všetko sám, je to veľmi ťažké. Ekonomická pomoc neznamená rovno peniaze, ale pomoc poradcu, uprednostnenie pri získaní práce, pomoc s bývaním.

Stretli ste sa s tým, že by vás ako ženu komičku brali inak ako vašich mužských kolegov, napríklad že by vám dali nižšie finančné ponuky?

Nie ako komičku, ale pri scenároch sa niekedy uprednostňujú muži. Nechcem nikoho uraziť, ale je to môj pocit. Je to často aj preto, že mám dieťa. Párkrát zaznelo, že som preto prácu nedostala. Alebo aj počas práce som počúvala narážky na to, že mám dieťa. Pritom ženy toho stihnú s dvomi deťmi viac ako muž s PlayStation.

Čo im prekážalo?

Ide aj o to, že som samoživiteľka a potrebujem harmonogram. Niekedy sa vníma citlivo, že potrebujem vedieť dopredu termíny, aby som si vybavila opatrovateľku. Často pri týchto prácach robíte v nejakom divnom časopriestore, ktorý sa kĺže v závislosti od nálady. Ale ak má človek dieťa, musí mať harmonogram. To je niekedy ťažké skombinovať.

Robili si z vás niekedy žarty, že ste z Kysúc a že ste boli veriaca?

Stále. Na Vianoce budú tri roky, čo som vstúpila do Silných rečí. A ústredná téma bola, že som z Kysúc. V Silných rečiach to funguje tak, že ak je urážka dobrá a premyslená, nie je to urážka, ale kompliment. Je to celá disciplína, takzvané roastovanie – grilujeme toho druhého. Žijeme si tým, rozumieme si, vieme sa uraziť takým láskavým spôsobom, preto ma to od nich nikdy neurazilo. Keď si zo mňa robia žarty, robia to s láskou. Iné je, keď to niekto použije s vážnou tvárou a ide mi hovoriť, že mám sedliacky rozum alebo neviem dobre násobiť a spája to s tým, odkiaľ som. To ma uráža.

Aké to bolo, keď ste prišli do Bratislavy?

Prišla som s veľmi homofóbnymi názormi, naozaj naočkovaná aj začipovaná. Myslela som si, že homosexualita je choroba, že potraty by sa mali zakázať, že ženy, čo ich podstúpia, by sa mali potrestať, načo prijímať imigrantov, na Slovensku po slovensky. S týmto som prišla a myslela si, že to je v poriadku. Moji kolegovia mi pomohli v zmene názoru a myslím, že smer, ktorým sa teraz uberám, je správny. Ľudia na severe niekedy hovoria, že som pod zlým vplyvom a zmenila som sa na zlého človeka. Netreba však zabúdať, že už aj v regiónoch sú ľudia s liberálnymi názormi. Celkovo si myslím, že regióny nám majú čo ponúknuť v rámci hodnôt a že stačí, ak im to vrátime našimi názormi.

V jednom statuse ste napísali, že sa musíte snažiť, aby ste veci nebrali osobne. Ako žena komička zažívate viac hejtu ako vaši mužskí kolegovia?

My ženy to máme v tomto ťažšie, lebo si to viac všímame a pripúšťame. Lebo v tomto odjakživa fungujeme. Aj ja v tom fungujem – chcem byť tá pekná, dobrá, milá, slušná. Chcem ako žena pôsobiť tým „správnym dojmom“. A keď to niekto potupí, tak sa vyplavia všelijaké depresie. Jednou z najdôležitejších vecí v živote človeka a ženy je nebrať veci osobne.

Je to aj dôvod, prečo je omnoho menej žien komičiek ako mužov komikov, lebo my ženy berieme veci príliš osobne?

Presne tak. Mužom je to často jedno. Takto som sa vyprofilovala možno aj preto, že keď som začala s humorom, mala som 140 kíl a hovorila som si, že bez zázračnej medicíny je šanca byť pekná veľmi malá. Pekná v ponímaní, ktoré som vtedy o kráse mala. Tak som stavila na humor. Ešte vždy sme v niektorých kruhoch považované za tie menej vzdelané, menej hodné dôvery a akceptovania nášho názoru. Ale ja som žena a nechcem byť ticho, čo je u žien na Slovensku „veľký hriech“. V poslednom čase to výdatne schytávam, najmä po tom, čo som písala o politike. Čím viacej fanúšikov budem mať, tým viac ľudí bude vedieť, akú mám politickú preferenciu. Mrzí ma, že tu máme veľa športovcov, umelcov, ktorí majú obrovský vplyv, viem, čo raňajkovali, akú majú kozmetiku na akné, ale neviem, akú stranu volili a aký majú politický názor. Žijeme v dobe, keď by umelci a športovci, ktorí ovplyvňujú mladých ľudí, mali viac využívať vplyv na sociálnych sieťach. Nemusí to byť len o peelingu, ktorý používajú.

Prečo podľa vás nehovoria o politike?

Stále si neuvedomujeme, že všetci sme súčasťou tohto štátu aj politického a kultúrneho zriadenia. Máme ho právo kritizovať aj ovplyvňovať, svojím názorom do neho zasahovať a priamo ho budovať. Prečo nehovoríme o politike? Lebo to je nepríjemné, nepohodlné. Kritizujem najmä ĽSNS a jej sympatizantov a všetky fašistické platformy, ktoré majú. Je neuveriteľné, že na Facebooku, Instagrame či YouTube voľne nájdete fašistické videá. Pred nedávnym protestom som zverejnila status, mám možno do 20-tisíc followerov a mala som tam asi tisíc komentárov, čo je neuveriteľné množstvo. Status bol zdieľaný, Lívia z Kulturblogu ho mala aj vo svojom blogu a mne prišlo veľa osobných správ. Snažím sa ich nečítať, ale je ťažké vidieť, že vám niekto píše: „Škoda, že ten váš otec vás netýral poriadne, aby ste to neprežili.“ A vy viete, že to je pre váš politický názor. Robili sme s Lujzou Schramekovou platformu Materinská, kde sme sa veľmi otvorene vyhranili voči strane ĽSNS. Vtedy nám prišli aj vyhrážky, ktoré som riešila s políciou.

Viem, že sa zahrávam so stranou, ktorá je agresívna a ktorá vie človeka vydesiť. Možno aj preto o tom mnoho ľudí nehovorí, lebo je to nepohodlné. Pri ľuďoch, ktorí nerozmýšľajú, riskujete oveľa viac ako pri niekom, kto sa s vami pustí do rozumnej argumentácie.

Obrátili ste sa na políciu, aj keď ste s ňou mali zlé skúsenosti z detstva. Mali ste voči nim dôveru?

Nemala som dôveru. Najväčším problémom obetí domáceho násilia je znovu nadobudnúť dôveru k ľuďom a ja som ešte aj po rozvode, nevere, takže dôvery mi veľa nezostalo. A k polícii už vôbec nie. Ale len čo sa zlomíte a začnete najskôr jednému, potom druhému priateľovi hovoriť, čo ste zažili, pomaličky si budujete dôveru. Elementárna dôvera po domácom násilí začne rásť až v dospelosti, až vtedy začínate cítiť to, čo ste sa mali naučiť v detstve – že niekomu môžete hlboko veriť, ale aj sa hlboko sklamať. Obete niekedy dokážu byť v dospelosti ako kameň a aj ja len veľmi pomaly nadobúdam dôveru – cítim ju k blízkym, ktorých milujem, ale veriť polícii, to ešte pár krokov chce.

Ale aj napriek tomu ste sa na políciu obrátili…

Nebolo to tak, že by som tam fyzicky išla, ale označila som políciu na sociálnej sieti, lebo som počula, že sú tam aktívni a reagujú na podobné veci. Nemyslím si, že policajti sú hlúpi alebo zlí, veľmi si prajem, aby polícia nadobudla viac dôvery u obyvateľstva. Musím sa na to spoliehať, lebo na koho sa obrátim, keď bude najhoršie? Nikdy im neviete úplne prestať dôverovať, lebo oni sú zložka, na ktorú sa obraciate, keď je zle. A ostáva len dúfať, že natrafíte na dobrého policajta. A zatiaľ vždy, keď dostanem papuču, mám šťastie na toho dobrého.

Stáva sa to často?

Mám problém s parkovaním. Všade, kde sa dá dať auto, tak ho tam dám. Za posledného pol roka som ju mala štyri- či päťkrát. Ale dôveru si k polícii pomaly budujem, aj keď vidím, že sa veci v štáte začali hýbať.

Ako si vysvetľujete, že pri domácom násilí často polícia nekoná, aj keď ju viackrát privolajú susedia či rodina?

Moja mama musela byť zbitá na verejnosti, aby otec išiel do väzenia. Bil ju niekoľko rokov, bolo to tvrdé týranie, mala vybité zuby, popáleniny, modriny. Možno je pre políciu nepohodlné to riešiť, keď na konci šichty dostanete ženu, ktorú „sem-tam zbije“. V regiónoch to niektorí stále berú tak, že je to pomaly v poriadku, ak chlap dá raz za čas „výchovnú“. Je to choré a škodlivé. Na riešenie týchto vecí treba citlivosť, chuť sa tomu venovať a čas, lebo to nie sú ľahké prípady. A niekedy sú aj policajti bezmocní, lebo čo môžu robiť? Môžu zobrať chlapa, dať ho na 48 hodín do väzby. Za ten čas žena nestihne ani podať trestné oznámenie. Jediné, čo sa jej podarí, je vyprovokovať ho a môže byť rada, že ju nezabije, keď po tých 48 hodinách príde domov. Často majú muži obete aj v ekonomickom zovretí, psychicky ich týrajú. Úplne sme to zanedbali, treba osvetu a vzdelávanie. Polícia už vie riešiť miliónovú lúpež, ale nevie, ako riešiť prípady, ktoré sa dejú doma. Pritom tie spoločnosť môžu stáť viac ako tá miliónová lúpež.

Ako to bolo u vás? Nedostali ste pomoc alebo mama pomoc nechcela?

Myslím si, že mama nechcela pomôcť. Bol tam tlak aj zo strany dediny, pocit hanby. Otec mal mamu v psychickom područí. Keď sa žena dostane do stavu, ktorý chce muž dosiahnuť, cíti sa ako kus odpadu, susedia sa tvária, akoby neexistovala, štát jej nedá žiadne informácie, urobia z nej štatistickú odchýlku. A ona sa pýta: Kto mi pomôže? A reálne na to neviem odpoveď. Manžela vníma ako dominantu, spod ktorej sa nevie vymaniť.

V dedine bol farár, boli lekári, ktorí ju ošetrovali. Neposkytli pomoc ani oni?

O kňazovi neviem, nestaral sa, ako žije dedina. Je to úplne zbytočná funkcia, kým mu niekto nezaklope na dvere, tak problém nerieši. Ani ho nemá prečo riešiť, dá si radšej sacherku s kávičkou, aspoň tak to bolo za mojich čias na dedine. Lekári sú preťažení, aj keď sa snažia obeť presvedčiť, aby priznala, z čoho sú tie zranenia, často to ženy neurobia. Potrebujú pomoc psychológa a trvá dlho, kým si žena uvedomí, že jej život nevisí na tom monštre, ktoré ju týralo a ktoré jej určovalo životné tempo.

Keď psychika ženy dôjde do určitého bodu, kde odmieta pomoc, je veľmi ťažké sa z toho dostať. Nátlak to nevyrieši. Pomohla by rodina, lebo ide nielen o tú ženu, ale aj o deti. Tie by mohli byť akousi kotvou pre ženu, že sa oplatí niečo urobiť. Rovnako je to pri rozvode. Ak niekto hovorí, že je v nefunkčnom vzťahu kvôli deťom, je to najväčšia blbosť. Deti sú múdre a všetko si prenesú do budúcnosti. S tým sa neoplatí hazardovať ani vyčkávať. Treba to riešiť okamžite, keď je jasné, že stav je nezvratný.

Viete, akého človeka chcete zo svojho syna vychovať?

Mám 27 a som komička, môj syn je aj veľký samorast. V istom období musel byť maximálne flexibilný, niekedy so mnou chodil aj na predstavenia, niekedy sme išli do Prahy či iného mesta, snažila som sa to prezentovať ako výlety a on to vždy zvládal. Celý rozvod aj sťahovanie sa do Bratislavy. Ak je niekto, kto to z nás všetkých zvládol najlepšie, je to môj päťročný syn. V jednom stand-upe som sa sťažovala, že som chcela výnimočné dieťa a môj syn má päť a nemám doma žiadnu maľbu, knihu, nič vymyslené, takže nemám výnimočné dieťa. Ale keď vám to teraz hovorím, uvedomujem si, že mám výnimočné dieťa, lebo toľko situácií, čo za päť rokov zažil, je ťažké zažiť pre dospelého človeka a on to vždy nejako zvládne. Učí sa odo mňa žartom a teraz už aj od priateľa. Vždy ma podržal. Je to veľmi citlivý chlapec, aj pri rozvode vycítil, že som smutná, prišiel za mnou a povedal: „Maminka, to zvládneme.“ Čo zlé sa vám po týchto slovách môže stať?

Nebáli ste sa priviesť domov nového priateľa?

My sme s Teom tri roky kolegovia, posledného pol roka alebo rok sa vídame častejšie, pomohla aj karanténa, lebo sme sa viac rozprávali. Damián tak Tea poznal ako kamoša a môjho kolegu. Bála som sa toho z oboch strán. Teodor má 33 rokov, ale má tú čarovnú schopnosť, že vie byť ako dieťa a má to rád. Damián je zas zvyknutý na moju stopercentnú pozornosť, čo sa počas karantény ešte zhoršilo. Začal opäť spávať s maminkou v posteli a musela som byť stále s ním. Ďalšia vec je, že ako matka mám svoj režim – bála som sa, či to pôjde. Ale bolo to plynulé. V deň, keď sme spolu začali chodiť, si Teo doniesol veci a už neodišiel. Zapadol do skladačky ako stratený kúsok puzzle.

Ako to syn prijal?

Zo začiatku to bolo ťažké, prichádzal o pozornosť. Aj Teo musel do tej úlohy spadnúť naplno a musel sa hneď prvý týždeň rozhodnúť, či v tom chce byť alebo nie. Je to veľká vec a veľmi si ho za to vážim. Nikdy mi ani len nenaznačil, že som „balíček“ alebo, ako sa často hovorí, že som „jedna plus jedna“. Aj na malého to má dobrý vplyv, Tea má niekedy radšej ako mňa, lebo je veľmi prísny, ale potom je na chvíľu ako malé decko a objímajú sa. Vždy, keď prídem do izby, tak akože sa neobjímali. Som vďačná za to, akých dvoch mužov mám. Niekedy sa mi zdá, že to, čo máme práve teraz s Teom a s Damkom, je akoby odmena za to, že som to nevzdala. Teodor sa stará nielen o Damka, akoby bol jeho, ale aj o mňa a dáva mi obrovský pocit bezpečia.

Ako zvládol Damián, že už nemá vašu výhradnú pozornosť?

Dokonca loboval aj pred Teom, aby išiel preč. Súviselo to so spaním v posteli. Teo bol aj katalyzátor povinností. Damián ich mal robiť už dávno, ale „maminka mala karanténu“, a tak som často kašľala na veci a len sme si užívali život, žili od buka do buka, bez režimu. Ten doniesol späť Teo. Damiánovi chvíľu trvalo, kým naskočil, ale teraz je to už v poriadku. Je poslušnejší, tichší, predtým ho bolo veľa všade, vyskakoval, nedalo sa s ním pracovať. Keď som sa na tú zmenu pýtala kamarátky psychologičky, povedala, že teraz má pozornosti dosť, a preto si ju nemusí pýtať. To bolo jedno z najkrajších vysvetlení, aké som počula za posledné obdobie. Venujeme sa mu spoločne a vďaka tomu rastie aj náš vzťah.

V jednom statuse ste napísali: „Nejako bolo, nejako bude, ale najdôležitejšie je, aby sme boli k sebe dobrí.“ Sme k sebe dobrí?

Ide o to, čo chcete vidieť. Môžem teraz povedať: „Ľudia k sebe nie sú dobrí, píšu zlé komentáre, nadávajú si, niekto na vás trúbi na priechode.“ Alebo môžem povedať: „Včera na pošte mi pani zadarmo poslala list, lebo som nemala hotovosť a nešiel terminál. Pani susedka umyla aj moju časť schodov, lebo som nestíhala.“ Môžem povedať veľa pekných vecí, ide o to, čo chcem vidieť. Vždy ide o to, čo chcete vidieť, a taký svet je potom okolo vás.