Denník N

Peniaze boli vždy problémom Národného divadla, ale nemôže sa naň ukazovať ako na dlžníka, hovorí teatrológ Mišovic

Teatrológ Karol Mišovic. Foto N - Vladimír Šimíček
Teatrológ Karol Mišovic. Foto N – Vladimír Šimíček

„História Slovenského národného divadla je plná fantastických umelcov aj slabých manažérov. Som zvedavý, ako to dopadne teraz,“ hovorí teatrológ Karol Mišovic. Výberové konanie na nového generálneho riaditeľa SND prebehne v pondelok a utorok.

V rozhovore hovorí aj o tom:

  • či je lepšie, keď vedie divadlo manažér alebo umelec;
  • v ktorom období zažilo SND svoju zlatú éru a ako sa to stalo;
  • či je mýtus, že iba komédie dokážu divadlu zarobiť;
  • a či sa osobné spory v divadle preniesli aj na javisko.

Kto z piatich uchádzačov by bol podľa vás nádejou pre budúcnosť divadla?

Nepoznám ich projekty, takže to nedokážem posúdiť komplexne. Obávam sa však, že medzi nimi nie je nikto, na koho by som mohol ukázať s tým, že to bude výborná voľba a jednoznačný prínos pre národnú divadelnú kultúru. Zároveň tam však nie je nikto, pri kom by som len prevrátil očami. Veľmi záleží na tom, aký program predložia a ako plánujú zostaviť svoj tím – a tým myslím nielen tím vedúcich súborov, ale aj iných administratívnych či technických pozícií v divadle. (Rozhovor sa uskutočnil skôr, ako boli projekty kandidátov zverejnené na webe ministerstva kultúry; pozn. red.)

Jedným z kandidátov je Peter Kováč, ktorý sa v októbri 2019 stal najprv šéfom činohry po Michalovi Vajdičkovi, ktorý dostal výpoveď, a v januári 2020 sa stal aj povereným generálnym riaditeľom po odchode Vladimíra Antalu. Ako by ste zhodnotili jeho pôsobenie na týchto postoch?

Nezávidím mu. Na obe pozície, žiaľ, nastúpil v období, keď sa v divadle zopakovali dejiny – najskôr pri odvolaní šéfa činohry Michala Vajdičku a neskôr aj pri odstúpení generálneho riaditeľa Antalu. Na obe sa totiž pozeralo veľmi čierno-bielo, čo je však priam typické pre históriu slovenského divadla.

Peter Kováč teda nastúpil do veľmi nepriaznivej situácie i atmosféry, ale vďaka svojej profesionalite a diplomacii to dokázal ustáť. Vzápätí prišla pandémia a ocitol sa tak v ešte viac sťažených podmienkach. Jeho pôsobenie teda vnímam ako núdzový stav. Prišiel pomôcť zaplátať problémy, ktoré nastali v činohre a vo vedení divadla, ale nemal možnosť realizovať prakticky žiadne vízie či plány, lebo už od marca tohto roka sa prestalo hrať a dodnes sa hráva doslova sporadicky.

Neprekvapilo vás, že sa neprihlásil nikto zo zahraničia, napríklad z Česka?

Skôr ma prekvapuje, ale je to možno spôsobené pandemickou situáciou, že vo výberovej komisii nie je nikto ani z nám blízkeho zahraničia – z Poľska, Česka, Maďarska.

Rovnako by bolo pre transparentnosť výberového konania výhodnejšie, ak by bol v komisii aj človek, ktorý v súčasnosti zastáva podobne vysokú riadiacu funkciu umeleckej inštitúcie, a teda pozná aspoň približný rozsah kompetencií, ktoré bude mať budúci generálny riaditeľ SND. Prekvapilo ma preto, že v komisii nie je napríklad riaditeľ jedného z troch českých národných divadiel alebo aspoň riaditelia ich súborov, respektíve slovenských inštitúcií podobného umeleckého zamerania. A chýba tam aj niekto nestranný z teoretického prostredia – niekto, kto sa vyzná v divadle, no nezastupuje tvorcov. A rovnako absentuje odborník z pozície divadelného manažmentu.

Karol Mišovic. Foto N – Vladimír Šimíček

Slovenské národné divadlo má sto rokov. Ako je na tom v súčasnosti, aký je jeho aktuálny stav?

Stojí medzi tradíciou a progresom. V niektorých momentoch ešte stále zlyháva na akomsi tradicionalizme a hodnotách postsocializmu, s ktorým sa vyrovnáva, no zároveň sa pomaly dostáva do solídnej pozície štandardného európskeho divadla.

So všetkou pokorou musím povedať, že po Nežnej revolúcii bolo SND archaickou inštitúciou, ktorá nedokázala reagovať na modernú Európu. Plynulý prechod do Európy 90. rokov zvládli jedine opera a balet, ktoré sa stali exkluzívnymi súbormi so skvelými umeleckými výsledkami. O činohre sa to však povedať nedalo. Celé 90. roky bola vo veľmi zlej umeleckej kondícii a nedokázala napredovať. A ani výnimočné úspechy nevedeli na seba nadväzovať. Až približne od roku 2007, keď sa divadlo presťahovalo do novej budovy, aj činohra pomalým tempom nadobúdala atribúty medzinárodnej úrovne.

Obrovskú zásluhu na modernizácii ansámblu, voľbe režisérov, dramaturgickom výbere, nastavení fungovania či na medzinárodných spoluprácach má

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Divadlo a tanec

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie