Herečka Eva Pavlíková: Korona pokrivila aj vzťahy v divadle. Dosť mi to prekáža, lebo som nekonfliktný človek

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

• že aj niektorí herci ignorujú opatrenia v čase pandémie,
• ako sa pre správanie niektorých kolegov vzdala funkcie umeleckej riaditeľky divadla,
• či sa novinári s herečkami bavia inak ako s hercami len preto, že ide o ženy,
• či zažila sexuálne obťažovanie a čo si myslí o feminizme.

Máme za sebou prvý rok s pandémiou. Ako ste ho zvládali?

Také čosi som za 60 rokov nezažila. Začiatkom marca sme mali v nitrianskom divadle premiéru hry Dom, repríza sa už pre lockdown neuskutočnila. Bola som však pokojná, myslela som si, že potrvá maximálne dva týždne, navyše sme začali skúšať novú hru Láska slečny Elliotovej. V marci a apríli sme čítali deťom rozprávky online a rozbehli aj iné online aktivity.

V máji sme začali skúšať, ale najskôr tiež len online. Potom sme síce začali skúšať spolu, ale so štítmi a s rúškami. Netušili sme, že nová situácia bude trvať tak dlho. Našťastie bola krásna jar, tak som si voľno užívala na chalupe.

Diváci to možno nevedia, ale keď herci nemajú odohraných dosť predstavení, musia sa k hrám opakovane vracať a skúšať ich takmer nanovo. Aj Láska slečny Elliotovej mala iba premiéru a hranie sa opäť zastavilo. V novembri sme síce začali hrať aj hru Vlastníci, ale zvláštny dojem z celého roka už ostal.

Malo to dosah aj na vašu psychiku?

Rada sa socializujem, stretávam sa s priateľmi, chodím na koncerty, do kina aj divadla. To odpadlo. Doľahol na mňa smútok aj istá úzkosť, že si nemôžem vykonávať svoju prácu, navyše som sa bála navštevovať rodičov v Košiciach. Mama má 86, otec 92 rokov. Chodila som tam počas leta každý týždeň, ale mala som strach, aby som ich nenakazila.

Nepáčilo sa mi, že niektorí kolegovia nebrali vážne všetky opatrenia. Keď sme skúšali Vlastníkov, práve prebiehalo celoštátne testovanie. Jeden kolega nebol ochotný ho absolvovať. Stáli sme preto 10 dní a dva týždne pred premiérou sa dokonca musel vymeniť herec, ktorý hral veľkú postavu. Boli z toho zbytočné nervy.

Myslel som si, že herci pracujúci v kolektíve dbajú na všetky opatrenia.

Väčšina ich dodržiava, ale nájdu sa aj výnimky. Ja som v tomto veľmi zodpovedná, nosím rúško, opakovane som bola na PCR aj antigénovom teste. Tento názor však nemajú všetci. Je ťažké vidieť, že neťaháme všetci za jeden povraz a nie sme všetci rovnako zodpovední v snahe nenakaziť jeden druhého. Riziko je pritom veľké. Pre mňa je správanie niektorých hercov nepochopiteľné, tobôž, ak vidia, že nám to veľmi komplikuje aj skúšanie.

Malo to vplyv aj na vzájomné vzťahy?

Musím priznať, že korona dosť pokrivila aj naše vzťahy. Nielen v divadle, ale v spoločnosti ako takej. Vzťahy sú vyostrenejšie a viac na hrane než predtým. Dosť mi to prekáža, lebo som nekonfliktný človek a pri práci mám rada pohodu.

Zrejme to súvisí aj s nervozitou, že nik nevie, čo nás ešte čaká, nik nevidí koniec.

Áno, ľudia sú frustrovaní, cítiť z nich zlobu, negatívnosť. To nám však fakt stačí tak málo, aby z nás vyšlo von práve toto? Zarmucuje ma to. Asi som mala ružové okuliare, ale doteraz som si vážne myslela, že sme prevažne milí, pohostinní a dobrí. Korona nám ukazuje opak.

Do Divadla Andreja Bagara v Nitre ste nastúpili v roku 1983. Komunisti vás do strany nelákali?

Núkali mi to, ale odmietla som a bol pokoj. Nik ma tam netlačil ani netrestal za to, že som odmietla. To už boli časy, keď nik vstúpiť nemusel. Neraz som preto premýšľala, prečo niektorí moji kolegovia vstúpili. Vnímala som to ako karierizmus. Po roku 1989, samozrejme, vystúpili, aby rýchlo vstúpili do inej strany a zrazu kandidovali za riaditeľov, primátorov, županov a neviem koho. Čo si o tom myslieť?

Štyri roky ste boli umeleckou riaditeľkou nitrianskeho divadla. Prečo tak krátko?

Zložila som tú funkciu, lebo som pochopila, že robiť s ľuďmi je náročné. Som emotívna, spravodlivá, všetko som sa snažila vybavovať, zariaďovať v prospech hercov, až mi došlo, že tá snaha je zbytočná. Mnohí si šli za svojím na úkor kolektívu, prekračovali mantinely, ktoré som nastavila, a tak som to vzdala.

V čom prekračovali mantinely?

Napríklad sme sa dohodli, že dva týždne pred premiérou nebudeme hercov uvoľňovať na nakrúcanie. Keď máte pred generálkou, treba sa sústrediť, nie je možné neustále ignorovať skúšky a odbiehať na iné kšefty. Také boli pravidlá, ale nie každý bol ochotný ich dodržiavať. Asi všade sa však nájdu ľudia, ktorí kašlú na pravidlá a strážia si svoje zárobky.

Predstavte si, že sa chystáte na javisko a stále za vami niekto chodí, že zajtra nemôže prísť na skúšku, lebo ide točiť seriál, alebo potrebuje ísť do dabingu a podobne. Vyhadzovalo ma to z konceptu, mala som čo robiť, aby som podala adekvátny výkon.

Vo výsledku som pochopila, že sa síce snažím, ale aj tak nie som dobrá. Prísnosť a spravodlivosť viacerým prekážali. Dotklo sa ma to. Aj muž mi povedal, nech sa na to radšej vykašlem. Myslím si, že som bola organizačne schopná, ale ľudsky som to nevedela zvládnuť.

V podstate hovoríte o nekultúre v kultúrnej obci.

Nekultúra je v každej oblasti, hoci nechcem kydať do vlastného hniezda. Som priamy človek, nikomu som nič nerobila poza chrbát. Ak sa mi niečo nepáčilo, povedala som mu to do očí. Každý u mňa vedel, na čom je. Keď som urobila chybu, vedela som sa ospravedlniť.

V tomto ste zvláštna – za takmer 40 rokov, čo hráte, sa pre vás nikdy nerušilo žiadne predstavenie.

A som na to hrdá. Hrala som aj v horúčkach. Tak sme však boli vedení – ak sa udržíš na nohách, tak hraj, lebo nemôžeš poslať domov 600 divákov, ktorí si na večer kúpili lístky. Pred tromi rokmi som mala vážne problémy s chrbticou, ochrnula mi noha, chodila som na infúzie. Ledva som chodila, ale večer sa hrával muzikál Povolanie pápež, v ktorom hrám Satana, tak som si nedovolila neprísť. Po nociach som potom kričala od bolesti, ale zodpovednosť voči divákom prevládla.

Dnes sa to už nenosí?

Dnes sa bežne rušia predstavenia, lebo niekto má 37,5 stupňa Celzia