Denník N

Pocta 1. otvorenému ateliéru

Repliky domovej tabule z domu Rudolfa Sikoru na Tehelnej 32 v Bratislave, kde sa konal 1. otvorený ateliér. Foto - Peter Piovarcsy (8)
Repliky domovej tabule z domu Rudolfa Sikoru na Tehelnej 32 v Bratislave, kde sa konal 1. otvorený ateliér. Foto – Peter Piovarcsy (8)

Výstava v bratislavskej Galérii 19 pripomína alternatívne súkromné podujatie v dome Rudolfa Sikoru, od ktorého uplynulo päťdesiat rokov.

Legendárny 1. otvorený ateliér sa dočkal svojej rekapitulácie. Bratislavská Galéria 19 od 19. novembra do 20. decembra uvádza výstavu identického názvu s doplnením rokov od jeho uskutočnenia ku dnešku, 1970 – 2020. Historička umenia Daniela Čarná s výtvarníkmi Vladimírom Kordošom a Rudolfom Sikorom ju bezchybne odborne pripravili. Rovnaký autorský kolektív sa podpísal pod obsahovo bohatý katalóg, ktorý k nej vyšiel.

Graficky ho upravila Mária Čorejová a je plný dokumentárnych fotografií pôvodnej udalosti, pričom sú do neho zakomponované aj zábery z aktuálnej výstavy. Publikovanie rozhovorov, ktoré s jej účastníkmi pri jeho príprave viedla Daniela Čarná, dopĺňa podstatné informácie o nich a vytvára plastický obraz nadšenia, ktoré všetci zdieľali.

Za načasovaním výstavy na presné polstoročie po 1. otvorenom ateliéri je zrejme jeden z kurátorov Rudolf Sikora. Alternatívne, súkromne pripravené podujatie, sa konalo v jeho skromnom v dome na Tehelnej ulici v Bratislave, kde býval s manželkou Eugéniou, 19. novembra 1970, a to o deň skôr, ako bol jeho pôvodný termín. Z obáv pred raziou príslušníkov Štátnej bezpečnosti, teda polície, ho výtvarníci, ktorí ho organizovali, presunuli. Napriek tomu naň prišlo početné publikum a mnohí záujemcovia a zvedavci sa ani dnu neostali.

Marián Mudroch: Upriamte pozornosť na komíny domu.
Peter Bartoš: Pieta stromom.

Stretnutie generačných vrstiev

Na 1. otvorenom ateliéri sa stretli umelci viacerých generačných vrstiev. Milan Dobeš (1929) mal už za sebou relevantné úspechy na euroamerickej scéne, Václav Cigler (1929) viedol ateliér skla v architektúre na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Alexa Mlynárčika (1934) v tom čase pozývali francúzski kritici umenia do významných medzinárodných projektov a pripravili mu niekoľko samostatných výstav, Miloš Urbásek (1932) na viacerých z nich participoval, pričom žal úspechy najmä v nemeckom prostredí. Jana Želibská (1941) zaujala okrem bratislavského prostredia aj pražské, kde jej pripravil individuálnu výstavu mienkotvorný výtvarný kritik Jindřich Chalupecký.

Ďalej Ivan Štěpán (1937), Peter Bartoš (1938) a Július Koller (1939) mali okrem samostatných aktivít za sebou aj účasť na medzinárodnom bienále mladých umelcov Danuvius’68, ktoré sa konalo v Bratislave. Viacerí z menovaných výtvarníkov participovali na multimediálnej prehliadke Socha piešťanských parkov v autorskej koncepcii Ľubora Káru, ale pre Juraja Meliša (1942) to bola prvá účasť na takomto významnom podujatí. Ivan Kříž-Vyrubiš (1941) a Rudolf Sikora (1946) sa spriatelili počas štúdia na VŠVU. Viliam Jakubík (1946), Vladimír Kordoš (1945), Otis Laubert (1946), Marián Mudroch (1945 – 2019) a Dezider Tóth (1947) sa spoznali počas rokov strávených na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave, ale Laubert – ako sám priznáva – sa po absolvovaní cielene nevenoval umeniu, kým Kordoš, Mudroch a Tóth pokračovali v štúdiu na VŠVU.

Milana Adamčiaka (1946 – 2017) a Roberta Cypricha (1951 – 1996) uviedol do sveta akčného a konceptuálneho umenia od nich starší Alex Mlynárčik tým, že ich prizval k spolupráci na svojich autorských udalostiach. A napokon posledný z devätnástich účastníkov 1. otvoreného ateliéru, výtvarný kritik Igor Gazdík (1943 – 2006) už ako študent dejín umenia sa zapájal do verejného diskurzu najmä publikovaním novinových článkov, v ktorých presadzoval aktuálne nekonvenčné výtvarné tendencie.

Zľava: Otis Laubert: Snehuliakov jazyk, Viliam Jakubík – Vladimír Kordoš – Marián Mudroch: Czechoslovakia.
Ivan Kříž: Kúpeľňa.

Iný“ typ tvorby

Podujatie 1. otvorený ateliér bolo predovšetkým skupinovou udalosťou, ktorej účastníci chceli upriamiť pozornosť na viacero momentov naraz. V dobe, keď už sa začínali cítiť prvé obmedzenia, sa vyjadrili slobodne, bez prítomnosti akéhokoľvek diktátu výberovej komisie, a realizovali svoju predstavu, ako má výstava súčasného umenia vyzerať. Dnes sa už na to zabudlo, ale žiadna oficiálna výstava sa nezaobišla bez odobrenia takejto komisie ani v otvorených 60. rokoch. Tie, ktoré aj s odstupom času vnímame ako tolerantné voči avantgardným výtvarným tendenciám, boli zväčša výsledkom tvrdých diskusií kurátorov a výtvarníkov na jednej strane a komisií, ktoré schvaľovali exponáty na výstavu, na strane druhej.

Dva roky po medzinárodnej výstave mladých umelcov Danuvius’68, ktorá sa mala ako bienále striedať s rovnako koncipovaným parížskym podujatím, sa v Bratislave žiadne prípravy na podobnú udalosť nekonali. Nie je preto náhoda, že to bol práve Rudolf Sikora, ktorý ponúkol svoj dom na neformálnu prehliadku avantgardného umenia. Zrejme nielen on, ale i jeho rovesníci v sebe cítili tvorivý potenciál a mali odvahu konfrontovať svoje diela s dielami uznávaných, hoci domácich osobností, akými v tej dobe už Dobeš, Mlynárčik, Cigler i Želibská boli.

Absencia tradičných výtvarných druhov na 1. otvorenom ateliéri, kde inštalácie pripravené pre konkrétne prostredie bezprostredného okolia či časti domu, objekty a viac či menej efemérne performancie návštevníkom demonštrovali skutočnosť, že nielen umenie na medzinárodnej scéne, ale i naše sa venuje a bude venovať predovšetkým „inému“ (termín Pierra Restanyho) typu tvorby, takému, ktoré „prekračuje hranice“ (vyjadrenie Radislava Matuštíka), pričom išlo najmä o prekračovanie hraníc konvencií všetkého druhu.

Viliam Jakubík – Vladimír Kordoš – Marián Mudroch: Samoobsluha (Atmosféra 1970: Nedýchateľné),

Invenčná inštalácia

Výstava venovaná 1. otvorenému ateliéru nie je veľká rozsahom, ani počtom vystavených diel. Ponúka však divákom jedinečnú esenciu podujatia. Uvádza ho plánom pôdorysu domu manželov Sikorovcov, s označením miest, kde ktorý autor realizoval svoje dielo – ten bol k dispozícii aj jeho návštevníkom. Fotozáznamy jednotlivých inštalácií a performancií kombinuje s výberom niekoľkých objektov a oznamov v ich „originálnej“ hmotnej podobe.

Nezabúda ani na dokumentárne zábery účastníkov vernisáže, pričom podrobne koncipované popisky k jednotlivým exponátom dodávajú výstave výpovednú hodnotu. Celok pôsobí mimoriadne harmonicky, čo podčiarkuje invenčne koncipovaná inštalácia a premyslené detaily jej prvkov. Ďalšiu dimenziu výstave dodáva záznam rozhovoru s dnes už zosnulým Mudrochom a  jedným z iniciátorov podujatia Sikorom.

Prvé obzretie sa za touto neopakovateľnou výtvarnou udalosťou pripomenuli dvaja z autorov, ktorí sa na ňom zúčastnili, Marián Mudroch a Dezider Tóth. Redigovali zborník s identickým názvom ako podujatie, ktoré roku 2000 vydalo Sorosovo centrum súčasného umenia – Slovensko. Zasvätenú štúdiu o vystavujúcich autoroch do neho napísala Eugénia Sikorová. Katalóg aktuálnej výstavy je právom venovaný jej pamiatke. Je sympatické, že cituje aj ďalšieho, dnes už nežijúceho kritika a historika súčasného umenia Igora Gazdíka, ktorý neoficiálnym aktivitám našej výtvarnej scény, najmä interpretácii tvorby Rudolfa Sikoru, zasvätil väčšiu časť svojej tvorivej energie.

Ivan Štěpán: Kvety,

Súčasť reality, nie jej zrkadlenie

Pri prehliadke výstavy a následnom listovaní katalógu však možno usúdiť, že viac ako o „nástup jednej generácie“ (ako nazvala svoj text v zborníku z roku 2000 Eugénia Sikorová) išlo v 1. otvorenom ateliéri o potvrdenie „odchýlky“ či „odbočenia“ (termíny Pierra Restanyho) umenia nielen od jeho tradičnej zobrazujúcej funkcie, ale aj od očakávania zberateľov, galérií trhu ako takého. Išlo o umenie, ktoré je súčasťou reality života, nie jej zrkadlením. Istým spôsobom išlo o apropriáciu myšlienok, postojov a názorov parížskych nových realistov. Ich teoretik Pierre Restany zapájal Alexa Mlynárčika od roku 1967 do medzinárodne koncipovaných prehliadok súčasných tendencií.

Prostredníctvom jeho akcií – slávností, ale aj Jany Želibskej, ktoré obaja realizovali na Slovensku otvoreným spôsobom, sa aj naše domáce publikum z divákov zmenilo na účastníkov udalostí. Charakterizovala ich dimenzia spoluúčasti, zdieľania jedinečného spoločného umeleckého zážitku, ktorý bol zároveň reálnou udalosťou.

Ako celok sa 1. otvorený ateliér usiloval aj o dosiahnutie tejto dimenzie, nielen o participáciu, teda spoluautorstvo niektorých umelcov pri vytvorení konkrétnych diel. A ak sa opriem o svoje spomienky na túto udalosť spred polstoročia, na ktorej som sa osobne zúčastnila, tak jej spoločné radostné prežívanie je pre mňa dodnes neopakovateľným zážitkom.

Dezider Tóth: Nedážď.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie