Občianstvo a náboženstvo
Autor je filozof, publicista a bývalý politik
Vo svojej minulej úvahe o hodnotách a demokracii som sľúbil, že sa ešte vrátim k diskusii medzi Ferom Mikloškom a Milanom Šimečkom. Záver mojej prvej úvahy bol v tom, že musíme oddeliť konkrétne hodnoty, postoje, svetonázory a viery od demokracie. To preto, že demokracia je práve mechanizmom, ktorý zabezpečuje, aby sme slobodne mohli vyznávať rozdielne, mnohoraké hodnoty, aj ich v živote realizovať, len ich nesmieme uplatňovať ako moc, nesmieme ich vnucovať inému proti jeho vôli a už tobôž nie zákonom.
Mikloškovi sa však nepáči ani v USA demokratmi presadzovaný zákon o rovnosti. Nemusíme ho konkrétne rozoberať, lebo ide o klasický spor medzi občianskymi právami a náboženskou vierou. Spor sa ťahá už pol storočia. O čo v ňom ide? Občianske práva majú univerzálny charakter, platia pre každého občana rovnako. Nie viera. Tú môže mať každý inú – podľa vlastného rozhodnutia. Vzťah štátu k indivíduu, k obyvateľovi je daný jeho občianstvom, nie podľa toho, či je katolík, protestant, žid či neveriaci…
Mikloško vo svojej polemike hovorí o „základných právach veriacich“. Ale také neexistujú: sú len občianske a ľudské práva. Byť „veriacim“ nezakladá právnu subjektivitu. Tú mám iba ako občan a človek.
Spomínam si živo, ako predseda konzervatívnej kresťanskej frakcie v Európskom parlamente (EPP) Manfred Weber pripomenul práve Robertovi Ficovi v čase, keď bol ešte premiérom, v demokracii všeobecne uznávanú pravdu: počas migračnej krízy Fico odmietol migrantov s tým, že zoberieme, ale výlučne iba niekoľko „kresťanských“ rodín zo Sýrie a žiadnych iných. Weber na to reagoval ostro: „… my žiadne kresťanské práva nepoznáme, sú len ľudské práva.“
