Psychológ: Ľudia nechcú chodiť von v zlom počasí, lebo im to kazí náladu. Vnútri pri umelom svetle sú však v zlom počasí stále

Rozhovor v skrátenej podobe vyšiel v decembrovom čísle pouličného časopisu Nota Bene.

Keďže šťastie je epizodická záležitosť, zrejme neexistuje nik, kto by bol trvale šťastný. Mýlim sa?

Nie. Trvalé šťastie sľubujú len niektoré náboženstvá a ezoterické hnutia, je to však len ich túžba. V princípe ide o blud, lebo naša prirodzenosť to neumožňuje. Ak niekto tvrdí, že je trvale šťastný, buď žije v sebaklame a potláča realitu, alebo má psychiatrickú poruchu.

Šťastie je vlastne vedľajším produktom toho, čo robíme, aké využívame zručnosti a aké máme návyky a postoje. Jednou z tých zručností je aj schopnosť narábať s našimi emóciami – pozitívnymi aj negatívnymi.

Človek má rozhodne pestrú emocionalitu.

Opravil by som, že pestrú emocionalitu má zdravý človek. Okrem radosti vždy prežíva aj sklamanie, smútok či hnev. Užitočné sú teda pozitívne aj negatívne emócie. Obe nám totiž signalizujú, čo sa okolo nás deje. Ak sa cítim zle, je to jasný signál, že je narušené niečo, na čom mi záleží.

Psychológovia definujú dve roviny šťastia. Prvá sa týka aktuálneho prežívania. Napríklad ak v tejto chvíli robím niečo zmysluplné alebo som s niekým, s kým mi je dobre, prípadne prežívam vďačnosť za to, čo pre mňa niekto nečakane urobil, a podobne.

Momenty aktuálneho šťastia prinášajú aj rôzne pôžitky – niekto si dá obľúbenú kávičku, číta si obľúbenú knihu, počúva dobrú hudbu. Táto rovina šťastia je teda o aktuálnej prítomnosti, keď nám telo a emócie signalizujú, že sa cítime dobre.

Druhá rovina šťastia je dlhodobejšia záležitosť. Je spojená nielen s fyzickým a emocionálnym, ale aj s racionálnym vyhodnotením konkrétneho obdobia. Napríklad sa pozriem na svoj posledný deň, týždeň, mesiac či rok a uvedomujem si, aké mám dobré časy. Darí sa mi v práci, ktorá ma navyše baví, mám skvelý partnerský život, kamarátov, koníčky, som zdravý a tak ďalej.

Platí, že za šťastie si môže každý sám?

To je strašný mýtus. Platí to len v tej miere, ako sa staviam k sebe a druhým, ako si interpretujem udalosti. Sme však ľudia, a teda sociálne tvory. Miera nášho šťastia je preto výrazne ovplyvnená našimi vzťahmi. V dobrom aj zlom. V dobrom, že máme napríklad pocit prijatia a bezpečia v rodine a komunite, a v zlom, že sa trápime sociálnym porovnávaním.

Napríklad v škandinávskych krajinách, ktoré sú roky na špici najšťastnejších krajín, síce majú vzhľadom na podnebie viac depresií, ale celkovo sú tam ľudia oveľa šťastnejší ako u nás. Súvisí to aj s tým, že tamojšie štáty sú naozaj sociálne a umožňujú relatívnu ekonomickú rovnosť. V princípe je tam o všetkých dobre postarané aj z hľadiska školstva, zdravotníctva či sociálneho zabezpečenia.

Porovnajme to s USA, kde sú obrovské sociálne rozdiely, kde sú kvalitné aj nekvalitné školy, kde na adekvátnu zdravotnú pomoc množstvo ľudí vôbec nedosiahne. Miera šťastia tamojších ľudí je logicky nižšia ako v Škandinávii. Na šťastie ľudí má teda výrazný vplyv aj to, ako je spravovaný štát.

Potom na mieru šťastia ľudí musí mať vplyv aj to, že mnohí sa z chudobných regiónov sťahujú do väčších miest či do zahraničia.

Samozrejme. Sťahovanie z rodného regiónu inam znamená v istej miere aj vykorenenie z pôvodnej komunity. Odchod od rodín za prácou, zánik multigeneračných rodín pod jednou strechou, to, že mnoho rodín už má len jedno dieťa, sa v praxi pretavuje aj do toho, že mnoho ľudí žije osamote a viacerí z nich doslova osamelo. To už je však zásadná porucha sociálneho života, ktorá je prítomná najmä v rozvinutých krajinách.

Nie je to skôr dôkaz, že aj v horších podmienkach sa vieme postarať sami o seba a nájsť riešenie?

Je, ale neznamená to nevyhnutne aj väčšiu mieru šťastia. Môžete žiť vo vlastnom dvojizbovom byte, lebo si naň viete zarobiť, ale stojí vás to toľko