Denník N

Ako dlho žije človek

Foto - Ján Púček
Foto – Ján Púček

Človek žije dovtedy, kým si ho iní pamätajú. A keď sa naňho zabudne, zomrie druhý raz.

Autor je spisovateľ

Podvečer som vyšiel na ulicu so škatuľou starého papiera. Bola úplná tma. Tak to už v tomto čase o piatej býva. Dni sa končia priskoro. Sotva sa začnú – a je po nich.

Kráčal som s tým kartónom v jemnom mrholení, sledoval kvapky zviditeľňované pouličnou lampou a papier v mojich rukách vlhol a oťažieval.

Modrý kontajner bol preplnený, tak som sa hneď obrátil a vykročil späť. Zastavil ma hlas: Plno? Ani neviem, či som niečo odpovedal. Možno som len pokrčil ramenami. Vyvezú, odnesieš – povedal ten istý hlas. V tej chvíli sa od plota porasteného brečtanom vynorila postava zhrbeného muža. Akoby sa z neho vylúpol. Narástol tam? Bol to duch?

Tuším ste mali veľkú prerábku, hovorí mi, narážajúc na to, že som počas posledných dní do veľkokapacitných kontajnerov na ulici vyvláčil zopár kúskov starého nábytku. Ale kdeže, hovorím, žiadna prerábka, len sme si robili trochu vzduchu.

Po chvíli sa rozhovorí o mojom dedovi. Poznali sa. Vraj sa tak trochu kamarátili, hoci bol medzi nimi veľký rozdiel a nikdy si nezačali tykať.

Spomína, ako za nimi prišiel prvý raz, keď dedina organizovala brigádu na stavbe škôlky. Bol tu nový. Starší pán. Prišiel a hneď začal viazať železo na korune obvodového múru. Chlapi však rýchlo zistili, že je murársky majster, a hneď ho pustili k výkresom, s ktorými potrebovali voľačo poradiť. Potom spolu stavali kravín, školu, kultúrny dom, cintorínsky múr aj dom smútku.

Spomína, ako ho raz z ulice zavolal, aby sa prišiel na niečo pozrieť. Ukázal mu nový červený kotol z Fiľakova.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie