Prečo píšem XII. Tentoraz na obranu jazyka
Text pôvodne vznikol pre RTVS – Rádio Devín
Závidím kolegyniam a kolegom, ktorí dokážu písať tak ľahko a prirodzene ako vtáky lietať. Niežeby mňa moje písanie nejako umáralo, to nie, ale predsa len – kým sa pustím do písania, potrebujem na to dobrý dôvod, aspoň trocha vnútorného nepokoja a veľa odvahy. Aspoň polovicu z toho, čo má Laco Teren. Píše tak graciózne, ako keď včela poletuje… No dobre, Laco, dáme – čmeliak. Ale preto mi tá včela napadla, lebo aj jeho písanie je medonosné. Čítam jeho vlastnoručne ilustrovanú písanku alebo, ako som si ju tajne nazval – sprievodcu vesmírom kuchýň, ateliérov, výstav, knižníc, kaviarní, reštaurácií, verejných vývarovní a cintorínov. Aj frfle, aj stená, ale taká radosť z jeho písania sála, až je to nákazlivé. Komu on dá hviezdičku, ten bude žiť večne. Poézia z odrezkov prózy, mostami metafor pospájaných do náučnej trasy podobnej horskej dráhe postavenej nad žírnymi údoliami a pomedzi nebotyčné končiare krajiny múdrych bláznov.
Kúpte si jednu z originálnych grafík Laca Terena.
Neviem, ako to robia kolegyne a kolegovia, keď im záleží na tom, aby neplytvali slovami a aby tie, ktoré už použijú, vyjadrovali čo najpresnejšie to, čo majú na mysli, ale jedno viem určite – ak je na písaní niečo vzrušujúce, tak práve toto; hľadanie
