Denník N

Učiteľ chodí na Tehelné pole s historikom a právnikom: Už môj dedo bol slovanista

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Kmotríkovci priniesli stabilitu. Hajlovanie? „Sympatie ku klubu a klubovému prezidentovi či generálnemu riaditeľovi, to sú dve rozdielne veci,“ hovorí.

Bratislavčan Juraj Babjak je učiteľ na strednej a vysokej škole. Vyučuje dejepis a dejiny umenia. V čase bez pandémie koronavírusu vo voľnom čase organizuje spoločenské akcie a už 26 rokov chodí na takmer každý domáci zápas futbalistov Slovana Bratislava.

Keď zadáte do Googla heslo „fanúšikovia Slovana“, vyskočia vám najmä negatívne správy: zaútočili na políciu, skandovali nadávky na premiéra, vyvesili White Lives Matter, pobili sa medzi sebou či bučali na afrického legionára.

Babjak nič podobné nerobí a takéto správanie odsudzuje. Väčšina fanúšikov Slovana sú podľa neho slušní ľudia, ktorí si len chcú pozrieť futbal a stretnúť sa so známymi. Podobne ako ľudia v Liverpoole či Barcelone.

Dočítate sa:

  • či je bezpečné ísť na zápas Slovana s Trnavou alebo Dunajskou Stredou;
  • ako fanúšikovia vnímajú majiteľa Ivana Kmotríka a jeho syna;
  • čo si myslí o hajlovaní Ivana Kmotríka ml.;
  • po ktorých štyroch udalostiach klub stratil fanúšikov;
  • ktorého hráča Slovana fanúšikovia tak nemali radi, že mu nadávali ešte aj v nákupnom centre.

Prečo chodievate cez víkend na štadión namiesto toho, aby ste si zapli kvalitnejšiu anglickú ligu doma v obývačke?

Je to rituál. Spoločenská udalosť, pri ktorej stretnem svojich známych a často aj ľudí, ktorých som dlhšie nevidel. Patrí k tomu klobáska, hoci netvrdím, že ide o gurmánsky zážitok. Keď sa ešte vydarí počasie, je to výborne strávený čas.

Čomu sa venujú ľudia, s ktorými chodíte na štadión?

Už z bytu vyrážam s kamarátom, ktorý je profesionálny historik. Na štadióne sa stretávame s ďalšími. Sú medzi nimi právnici, podnikatelia a ďalší vysokoškolsky vzdelaní ľudia. So všetkými som sa spoznal pred rokmi na štadióne, nie sú to kamaráti z detstva. Spojil nás záujem o Slovan. Keď sa kupovali permanentky na nový štadión, dohodli sme sa a kúpili si miesta vedľa seba. Okrem futbalu rozoberáme aj iné témy. Je to spoločenské stretnutie.

Stretávate sa aj mimo zápasov?

Áno, na štadióne vznikli vzťahy, ktoré prerástli do kamarátstiev, a dnes sa už nestretávame len na futbale. Mnohí z nás chodili na štadión už v 90. rokoch. Už nás nespája len Slovan, ale aj spoločné zážitky.

To, čo opisujete, znie trochu ako klubizmus, aký ľudia obdivujú v Anglicku. Faktom však je, že návštevnosť na slovenských štadiónoch nebýva vysoká. Aj o Slovane sa hovorí, že už takmer nemá fanúšikov.

Kam vo svojom sektore dohliadnem, tam vidím ľudí, ktorí chodia na štadión od 90. rokov. Pre mňa sú to samé známe tváre, ktoré len zostarli. Predtým boli štyridsiatnici, dnes majú šesťdesiat. Stále sedávajú na svojom rovnakom mieste. Slovan zaostáva v mladšej generácii. Nepodarilo sa mu dostatočne osloviť mládež.

Prečo je pre vás dôležité mať svoj klub v meste?

Slovan je dôležitá súčasť Bratislavy. Pre mňa ako rodeného Bratislavčana futbalový aj hokejový Slovan reprezentujú hlavné mesto. Som hrdý, že klub má svoju slávnu históriu a hrali zaň mnohí výnimoční hráči. Nie je to len o súčasnosti a o tom, že Slovan v poslednej sezóne vyhral ligu. Mňa teší, že som ako fanúšik súčasť niečoho, čo tu je už viac ako sto rokov.

Je váš zážitok podobný, ako máte v divadle, kine či na koncerte?

V niečom áno. Takisto je to pre mňa esteticko-kultúrno-emocionálny zážitok. Keď bol človek mladší, aj sa tam vykričal. Teraz si skôr s kamarátmi okomentuje, ako Slovan hrá. Občas sa poteší, občas si pofrfle.

Ako sa z vás stal fanúšik Slovana?

Spúšťač boli majstrovstvá sveta vo futbale v roku 1994 v USA. Pred nimi som na Slovan zašiel sporadicky s otcom alebo so strýkom, no po nich som začal chodiť s kamarátmi pravidelne na každý zápas. Futbal ma chytil a Slovan bol vtedy dobrý, tak som nadviazal na rodinnú tradíciu. Už môj dedo bol slovanista.

Najväčší úspech v histórii Slovana je víťazstvo v Pohári víťazov pohárov v Bazileji 1969. Takto fanúšikovia vítali kapitána Alexandra Horvátha po návrate FOTO ČSTK – Ivan Dubovský

Pritiahol vás v deväťdesiatom štvrtom k futbalu Roberto Baggio či iná vtedajšia hviezda?

Nebolo to o jednotlivcovi, bavil ma samotný futbal. Viem, že Baggio sa páčil dievčatám, ale ja som držal palce Brazílčanom a môj obľúbenec bol Romário.

Chodíte na každý zápas?

Stane sa, že nejaký vynechám, ale platí, že dvadsaťšesť rokov chodím na štadión pravidelne. Odhadujem, že som naživo videl osemdesiat percent domácich zápasov. V minulosti som chodil aj na zápasy vonku, bol som na každom slovenskom štadióne. Teraz už na výjazdy nechodím, ale takmer každý zápas u súpera pozerám v priamom prenose.

Máte aj svoje miesto, na ktorom vždy musíte sedieť?

Ja mám obsesívne správanie, takže áno. Musím sedieť vo svojom sektore, aj na konkrétnom mieste. Keď sedím, som nervózny, stále sa otáčam a kamaráti si zo mňa uťahujú. Keď sa však nedarí, zas vymýšľam, ako si všetci musíme presadnúť, lebo chyba bude v tom. Som poverčivý. Vrchol je, keď nedokážem pozerať futbal a obchádzam štadión. To sa stalo naposledy pri zbabranom zápase doma proti Sutjeske Nikšič v Lige majstrov.

Čo robíte, keď ste v lete na dovolenke a Slovan hrá práve zápas v európskom pohári?

Párkrát to už takto vyšlo. Vždy som so známymi hľadal miesto, kde je televízor, a môžeme pozerať. Neskôr to už bolo ľahšie vďaka online prenosom. Horšie bolo, že Slovanu sa v Európe väčšinou nedarilo, čo mi vedelo pokaziť náladu na dovolenke.

Koľko je ľudí ako vy?

Odhadujem, že podobne v Bratislave rozmýšľa tisícpäťsto až dvetisíc ľudí. Je to málo v porovnaní s nejakým anglickým klubom, ktorý má vykúpené permanentky na dvadsať rokov dopredu. Pravda však nie je ani to, že Slovan už nemá fanúšikov.

Koľko percent z týchto dvoch tisícok sú chuligáni?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Futbal

Rozhovory

ŠK Slovan Bratislava

Slovan pod Kmotríkovcami

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie