Učiteľ chodí na Tehelné pole s historikom a právnikom: Už môj dedo bol slovanista

Bratislavčan Juraj Babjak je učiteľ na strednej a vysokej škole. Vyučuje dejepis a dejiny umenia. V čase bez pandémie koronavírusu vo voľnom čase organizuje spoločenské akcie a už 26 rokov chodí na takmer každý domáci zápas futbalistov Slovana Bratislava.

Keď zadáte do Googla heslo „fanúšikovia Slovana“, vyskočia vám najmä negatívne správy: zaútočili na políciu, skandovali nadávky na premiéra, vyvesili White Lives Matter, pobili sa medzi sebou či bučali na afrického legionára.

Babjak nič podobné nerobí a takéto správanie odsudzuje. Väčšina fanúšikov Slovana sú podľa neho slušní ľudia, ktorí si len chcú pozrieť futbal a stretnúť sa so známymi. Podobne ako ľudia v Liverpoole či Barcelone.

Dočítate sa:

• či je bezpečné ísť na zápas Slovana s Trnavou alebo Dunajskou Stredou;
• ako fanúšikovia vnímajú majiteľa Ivana Kmotríka a jeho syna;
• čo si myslí o hajlovaní Ivana Kmotríka ml.;
• po ktorých štyroch udalostiach klub stratil fanúšikov;
• ktorého hráča Slovana fanúšikovia tak nemali radi, že mu nadávali ešte aj v nákupnom centre.

Prečo chodievate cez víkend na štadión namiesto toho, aby ste si zapli kvalitnejšiu anglickú ligu doma v obývačke?

Je to rituál. Spoločenská udalosť, pri ktorej stretnem svojich známych a často aj ľudí, ktorých som dlhšie nevidel. Patrí k tomu klobáska, hoci netvrdím, že ide o gurmánsky zážitok. Keď sa ešte vydarí počasie, je to výborne strávený čas.

Čomu sa venujú ľudia, s ktorými chodíte na štadión?

Už z bytu vyrážam s kamarátom, ktorý je profesionálny historik. Na štadióne sa stretávame s ďalšími. Sú medzi nimi právnici, podnikatelia a ďalší vysokoškolsky vzdelaní ľudia. So všetkými som sa spoznal pred rokmi na štadióne, nie sú to kamaráti z detstva. Spojil nás záujem o Slovan. Keď sa kupovali permanentky na nový štadión, dohodli sme sa a kúpili si miesta vedľa seba. Okrem futbalu rozoberáme aj iné témy. Je to spoločenské stretnutie.

Stretávate sa aj mimo zápasov?

Áno, na štadióne vznikli vzťahy, ktoré prerástli do kamarátstiev, a dnes sa už nestretávame len na futbale. Mnohí z nás chodili na štadión už v 90. rokoch. Už nás nespája len Slovan, ale aj spoločné zážitky.

To, čo opisujete, znie trochu ako klubizmus, aký ľudia obdivujú v Anglicku. Faktom však je, že návštevnosť na slovenských štadiónoch nebýva vysoká. Aj o Slovane sa hovorí, že už takmer nemá fanúšikov.

Kam vo svojom sektore dohliadnem, tam vidím ľudí, ktorí chodia na štadión od 90. rokov. Pre mňa sú to samé známe tváre, ktoré len zostarli. Predtým boli štyridsiatnici, dnes majú šesťdesiat. Stále sedávajú na svojom rovnakom mieste. Slovan zaostáva v mladšej generácii. Nepodarilo sa mu dostatočne osloviť mládež.

Prečo je pre vás dôležité mať svoj klub v meste?

Slovan je dôležitá súčasť Bratislavy. Pre mňa ako rodeného Bratislavčana futbalový aj hokejový Slovan reprezentujú hlavné mesto. Som hrdý, že klub má svoju slávnu históriu a hrali zaň mnohí výnimoční hráči. Nie je to len o súčasnosti a o tom, že Slovan v poslednej sezóne vyhral ligu. Mňa teší, že som ako fanúšik súčasť niečoho, čo tu je už viac ako sto rokov.

Je váš zážitok podobný, ako máte v divadle, kine či na koncerte?

V niečom áno. Takisto je to pre mňa esteticko-kultúrno-emocionálny zážitok. Keď bol človek mladší, aj sa tam vykričal. Teraz si skôr s kamarátmi okomentuje, ako Slovan hrá. Občas sa poteší, občas si pofrfle.

Ako sa z vás stal fanúšik Slovana?

Spúšťač boli majstrovstvá sveta vo futbale v roku 1994 v USA. Pred nimi som na Slovan zašiel sporadicky s otcom alebo so strýkom, no po nich som začal chodiť s kamarátmi pravidelne na každý zápas. Futbal ma chytil a Slovan bol vtedy dobrý, tak som nadviazal na rodinnú tradíciu. Už môj dedo bol slovanista.

Pritiahol vás v deväťdesiatom štvrtom k futbalu Roberto Baggio či iná vtedajšia hviezda?

Nebolo to o jednotlivcovi, bavil ma samotný futbal. Viem, že Baggio sa páčil dievčatám, ale ja som držal palce Brazílčanom a môj obľúbenec bol Romário.

Chodíte na každý zápas?

Stane sa, že nejaký vynechám, ale platí, že dvadsaťšesť rokov chodím na štadión pravidelne. Odhadujem, že som naživo videl osemdesiat percent domácich zápasov. V minulosti som chodil aj na zápasy vonku, bol som na každom slovenskom štadióne. Teraz už na výjazdy nechodím, ale takmer každý zápas u súpera pozerám v priamom prenose.

Máte aj svoje miesto, na ktorom vždy musíte sedieť?

Ja mám obsesívne správanie, takže áno. Musím sedieť vo svojom sektore, aj na konkrétnom mieste. Keď sedím, som nervózny, stále sa otáčam a kamaráti si zo mňa uťahujú. Keď sa však nedarí, zas vymýšľam, ako si všetci musíme presadnúť, lebo chyba bude v tom. Som poverčivý. Vrchol je, keď nedokážem pozerať futbal a obchádzam štadión. To sa stalo naposledy pri zbabranom zápase doma proti Sutjeske Nikšič v Lige majstrov.

Čo robíte, keď ste v lete na dovolenke a Slovan hrá práve zápas v európskom pohári?

Párkrát to už takto vyšlo. Vždy som so známymi hľadal miesto, kde je televízor, a môžeme pozerať. Neskôr to už bolo ľahšie vďaka online prenosom. Horšie bolo, že Slovanu sa v Európe väčšinou nedarilo, čo mi vedelo pokaziť náladu na dovolenke.

Koľko je ľudí ako vy?

Odhadujem, že podobne v Bratislave rozmýšľa tisícpäťsto až dvetisíc ľudí. Je to málo v porovnaní s nejakým anglickým klubom, ktorý má vykúpené permanentky na dvadsať rokov dopredu. Pravda však nie je ani to, že Slovan už nemá fanúšikov.

Koľko percent z týchto dvoch tisícok sú chuligáni?

Na to, aby bol človek chuligán, musí mať isté fyzické aj psychické nastavenie. Aj oni v istom momente zostarnú, no na štadión chodia ďalej. Medzi pravidelnými divákmi sú aj bývalí členovia tvrdého jadra, ktorí však nie sú nijako nebezpeční. Chuligánmi sú skôr mladší, ale netuším, koľko ich je.

Ako ste vnímali, keď hodili delobuch do sektoru Ružomberka?

To bol veľký „prúser“. Práve vtedy sa klubu darilo v Európe a vznikala nová eufória. Opäť začali chodiť na štadión aj rodiny s deťmi. Tento incident všetko skazil. Ľudia opäť mali strach prísť na štadión.

Časť ľudí môže mať z futbalového prostredia obavy dodnes. Rizikové sú najmä zápasy s Trnavou či Dunajskou Stredou. Mali ste počas 26 rokov chodenia na štadión strach, že vás prepadnú chuligáni?

V 90. rokoch to bolo divokejšie, vtedy neboli pred každým zápasom také policajné manévre. Všetko sa zmenilo po jednom zápase v Trnave, keď sa organizácia nezvládla a situácia pripomínala pouličné nepokoje. Dnes sa vám reálne nemôže nič stať, pokiaľ sám nejdete konfliktu v ústrety. Ak rešpektujete všetky nariadenia, nemáte na ulici žiadny problém. Jednoducho prejdete na druhú stranu a vyhnete sa zatvorenej časti ulice. Takisto na štadióne ste v úplnom bezpečí, ak nesedíte v strede kotla v sektore pre ultras. Toto nové štadióny vyriešili. Dnes sa na Tehelnom poli cítim absolútne bezpečne.

Zobrali by ste na štadión dieťa? Väčšina rodičov nechce, aby ich deti počúvali nadávky či urážlivé pokriky…

Deti nemám, ale nemal by som s tým problém. V minulosti sa nadávalo oveľa viac, nastal v tomto istý progres. Nadáva sa v celej spoločnosti, nedá sa tomu úplne vyhnúť. V davovej psychóze ujde nadávka aj slušným ľuďom. Keď vidím, že je v okolí dieťa, snažím sa hovoriť aj svojmu okoliu, nech si dávajú na nadávky väčší pozor. To, že sa niečo zahučí inde na štadióne, sa už ustriehnuť nedá. Žiaľ, deti sa raz aj tak naučia, čo tie slová znamenajú.

Keď sa zmodernizoval Zimný štadión Ondreja Nepelu, veľmi sa skultúrnilo aj správanie fanúšikov, ktorí chodili na hokejový Slovan. Nastal rovnaký efekt aj na futbale po dostavaní nového štadióna na Tehelnom poli?

Prostredie určite formuje správanie ľudí. Predošlý štadión na Interi nebol futbalový, ale atletický a ešte aj na tú atletiku bol zlý. Nebolo na ňom jedno miesto, na ktorom by človek dobre videl. Na novom štadióne je od prvého momentu všetko lepšie. Ľudia ho považujú za svoj. Stretol som sa s tým, že divák od hnevu kopol do stoličky a hneď bol ostatnými upozornený: Čo to robíš, veď je to pekné nové!

Ako fanúšikovia v roku 2008 vnímali, že klub kúpil Ivan Kmotrík a dotiahol do neho veľa hráčov z konkurenčnej Petržalky?

Petržalka nebola taký nepriateľ ako Trnava, ale stále to bol rival. Slovan s ňou po roku 2000 často prehrával, aj preto z nej mali niektorí fanúšikovia menší komplex. Niektorí hráči Petržalky mali navyše nešťastné vyhlásenia voči Slovanu, preto sme neboli radi, keď k nám potom prestúpili. Ako fanúšikovia sme s tým však nič nemohli urobiť, len sa hnevať. S odstupom času to už beriem inak. Tí hráči mali kvalitu a Slovanu len pomohli.

U fanúšikov bol vtedy neobľúbený najmä Ján Kozák mladší, ktorý bol predtým líder Petržalky. Zažili ste hráča, ktorého by vlastní fanúšikovia tak nemali radi ako Kozáka?

Hral za nás aj Marek Ujlaky. Zatiaľ čo Kozák bol tvár Petržalky, Ujlaky bol tvár Trnavy. Dodnes nerozumiem, prečo k nám prišiel. U fanúšikov Slovana to bol suverénne najneobľúbenejší Trnavčan, pretože bol dobrý. Prestup do Slovana musel sám veľmi oľutovať. Na Kozáka možno pokrikovali na štadióne, ale na Ujlakyho aj na ulici. Počul som historku, že mu dokonca nadávali v nákupnom centre. Aj preto sa po polroku vrátil naspäť do Trnavy. Neviem si predstaviť, že niekedy bude v Slovane menej obľúbený hráč.

Z Trnavy však do Slovana prestúpili aj iní hráči. Napríklad Igor Bališ s fanúšikmi nemal problém.

Áno, Bališ nikomu neprekážal, hral dobre a myslím, že sa dostal aj do jedenástky roka. Fanúšikovia berú najhoršie, keď niekto prestúpi od nás do Trnavy. Keď my získame Trnavčana, je to menej zlé, pretože to berieme čiastočne ako výsmech rivalovi. Sú však aj výnimky ako Ujlaky, ktorý bol u fanúšikov nepriechodný. Napríklad Dušan Tittel je slovanista a fanúšikovia ho mali radi. Keď však prestúpil do Trnavy, spadol u mňa na bod nula a už sa z neho nedostal, hoci sa potom do Slovana vrátil ako hráč aj tréner.

Ivan Kmotrík vlastní Slovan trinásty rok. Keď zrátate plusy a mínusy, viac jeho príchod klubu pomohol alebo uškodil?

Jednoznačne pomohol a hlavný dôvod je štadión. Nebyť jeho, asi by nestál. A ak by nejaký národný štadión aj postavili, možno by nestál na Tehelnom poli, čo je pre mňa ako slovanistu dôležité, vzhľadom na históriu. Napriek mnohým mínusom Kmotrík stabilizoval klub. Málokto na Slovensku je ochotný investovať do športu. Dáva do Slovana veľké peniaze, to je nepopierateľné. Stav Trnavy je pre veľa ľudí argument, prečo sú peniaze vo futbale dôležité. Keď tam bol stabilný investor Poór, mohli mať na neho zlý názor, ale fungovalo to. Terajší majitelia lejú menej peňazí a klub je na tom horšie. To však ešte neznamená, že s každým krokom Kmotríkovcov súhlasím a že by som od Slovana nečakal za tých dvanásť rokov viac. Dojem trochu pokazili aj veci, za ktoré úplne nemohli. Pre tresty od UEFA, ktoré boli prinajmenšom sporné, sme hrali Európsku ligu pred prázdnym štadiónom. Potom prišiel koronavírus a divák sa na tribúny opäť nemohol dostať.

Dosť ľudí vníma Kmotríkov štadión negatívne. Sú takí aj medzi slovanistami?

Ak áno, tak len zopár. Pre nás je štadión veľká vec. Mám doma tričko z roku 2009 z posledného zápasu na Slovane. Trvalo desať rokov, kým sme sa po obrovskom utrpení na štadióne Interu vrátili domov. Nehovorím, že všetko okolo štadióna schvaľujem, ale keď sa pozriem na všetko, čo sa v tejto krajine za posledných desať rokov stalo, som v prvom rade rád, že ten štadión stojí. Navyše je moderný, nádherný a na správnom mieste.

Poznáte ľudí, ktorí prestali byť fanúšikmi Slovana kvôli osobe Ivana Kmotríka?

Zažil som viacero odlivov fanúšikov aj medzi mojimi kamarátmi. Vždy po nejakej udalosti povedali: „Ja už na ten Slovan nepôjdem.“ Prvý moment bolo vypadnutie v Lige majstrov s cyperskou Famagustou. Druhý moment je vypadnutie do druhej ligy, tretí príchod Kmotríka a štvrtý presťahovanie na štadión Interu. Mnohí sa však napokon k fandeniu vrátili. Dnes už Kmotrík nie je dôvod, či drukovať Slovanu alebo nie. Protesty proti klubovým majiteľom a prezidentom sú však bežné všade vo svete. Mnohí fanúšikovia Barcelony nemali radi prezidenta Bartomeua, no klub stále milovali.

Neprekáža vám, keď generálny riaditeľ vášho klubu hajluje?

Samozrejme, že prekáža. Aj keby sa na to človek pozeral ako na momentálny skrat, je to neobhájiteľné. Môžem len zopakovať, že sympatie ku klubu a klubovému prezidentovi či generálnemu riaditeľovi, to sú dve rozdielne veci.

Ako vnímajú fanúšikovia, že sa za dvanásť rokov v klube vystriedalo sedemnásť rôznych trénerov?

To číslo je vysoké, no trochu skreslené. Áno, niektorých odvolali predčasne, no pri mnohých aj bol záujem o koncepčnú prácu, no tréneri nenaplnili očakávania. Viacerí z nich nemali v klube čo hľadať už od začiatku.

Povedzte troch obľúbených a troch neobľúbených trénerov z tej sedemnástky.

Neobľúbení boli Nikodimos Papavasiliou, František Straka a Jozef Chovanec. Obrovský kredit u slovanistov majú Ladislav Pecko a Jozef Jankech. Pecko si za hráčsku kariéru zaslúži pred štadiónom sochu. S jeho odvolaním nesúhlasilo veľmi veľa ľudí. Doteraz jeho koncu nerozumiem. Nesúhlasil som ani s koncom Jána Kozáka mladšieho, hoci on a Samuel Slovák sa stali hlavnými trénermi podľa mňa priskoro.

V posledných rokoch sa stalo viacero momentov, keď sa zvyšok Slovenska zo Slovana vysmieval – napríklad vypadnutie v Slovenskom pohári či zápas, v ktorom sa Ivan Kmotrík mladší hral na trénera. Hanbíte sa občas za Slovan?

Človek žije v bubline, preto škodoradosť veľmi nevnímam. Je však normálne, že po niektorých zápasoch som hrdý a po iných sa občas aj hanbím. Naposledy som sa hanbil po zápase vo Fínsku v Európskej lige. To bol najhorší výkon za posledných desať rokov. Ani nejde o to, s kým prehrali, ale akým spôsobom.

Slovan musel hrať viackrát zaujímavé zápasy bez divákov pre rasistické či politické prejavy. Ako vníma väčšina fanúšikov menšinu, ktorá ich takýmito prejavmi pripraví o zápas, na ktorý sa dlho tešili?

Takéto prejavy nie sú pozitívne, politikárčenie na futbale nemám rád. Podobné prípady sa stávajú aj v zahraničí a tvrdé jadro je všade súčasť futbalu. Patrí to k futbalu, aj keď by nemalo. Na druhej strane, viaceré verdikty, ktoré viedli k zatvoreniu celého štadióna, mi neprišli úplne fér.

Je rasizmus na našich štadiónoch problém?

V 90. rokoch bol rasizmus vypuklejší. Nemyslím si, že by úplne vymizol, no dnes mi to už nepríde téma. K najlepším hráčom Slovana patrí Ibrahim Rabiu a nikto nerieši jeho farbu pleti. Spoločnosť je v tomto dospelejšia.

Momentálne je vo futbalovej Fortuna lige len jeden tím z Bratislavy, predtým tam okrem Slovana boli aj Inter a Petržalka. Ako vyzerali derby – najmä tie proti Interu?

Boli to veľmi obľúbené zápasy. Výlet k súperovi cez ulicu mal svoju atmosféru. Slovanisti vtedy na štadión Interu chodili radi, znenávideli ho až neskôr, keď na ňom roky museli hrávať domáce zápasy. Mali sme aj pár kamarátov, ktorí držali palce Interu, a navzájom sme sa podpichovali. Derby mi chýba, hoci interistov vždy bolo málo, takže aj rivalita bola skôr mierna.

Kedy bol Slovan najlepší, odkedy ste jeho fanúšik? 

Najlepšia atmosféra bola v sezónach po postupe z druhej ligy do prvej v roku 2006. U fanúšikov som cítil entuziazmus a na štadión chodilo veľa ľudí. Na to obdobie spomínam najradšej, hoci to herne nebol najkvalitnejší Slovan a nevyhrával tak často, ako by som chcel.

Ktorý hráč Slovana bol najväčší miláčik tribún?

Samuel Slovák. Keď som bol mladší, bol pre nás ako boh. Kvalitu potvrdil aj v španielskej a nemeckej lige. Neskôr som mal rád obrancu Martina Dobrotku. Obrovská legenda je Peter Dubovský, ale toho som už v Slovane nestihol. Keď som začal chodiť pravidelne na štadión, hral už v Reale Madrid, vídal som ho teda len v reprezentácii.

Vybrali ste troch Slovákov. Je to len náhoda?

Národnosť nie je podstatná. V Slovane však vždy mali radi hráčov, ktorí sa snažili. Všetci traja spomenutí dávali najavo, že im na klube záležalo.

Veľa Slovákov však bolo v tíme aj v ére po postupe z druhej ligy, ktorú ste označili za najlepšiu z hľadiska atmosféry. Nie je dostatok domácich hráčov kľúčový pre to, aby sa fanúšikovia s tímom dokázali stotožniť?

Ak bol cudzinec kvalitný a išiel na sto percent, ľudia ho vždy mali radi. Preto bol v 90. rokoch mimoriadne populárny Argentínčan Fabio Nigro. Vyrastal som v generácii, keď sa hovorilo, že legionár má byť dvakrát lepší ako slovenský hráč. Neskôr začalo do klubu prichádzať veľa legionárov a mnohí nemali kvalitu, preto ich aj začali hádzať do jedného vreca. Ak hráč z Mongolska zoderie trávu viac ako Slovák, budem mať radšej toho z Mongolska.

Neprekáža vám teda stav z posledných rokov, keď sú v základnej zostave len dvaja-traja Slováci?

Nemám s tým žiadny problém, taký je moderný futbal. Síce by som si prial viac odchovancov, no ani svetové kluby nehrajú s domácimi hráčmi.

Aj teraz sú však u fanúšikov obľúbení najmä Slováci Dominik Greif a David Strelec.

Greif je charizmatický líder a inteligentný hráč. Keď otvorí ústa, má to hlavu a pätu. Ak sa to niekde nepokazí, spraví dobrú kariéru v zahraničí. Dôležitú úlohu pri jeho popularite však zohralo aj to, že sa objavoval v médiách oveľa viac ako ostatní hráči. To je problém mužstva z mnohých národností, novinári idú najskôr za Greifom, pretože s ním nie je žiadna rečová bariéra. Strelec je talent a pracant, preto je tiež prirodzene populárny. Odkedy ho neobľúbený tréner Darko Milanič vôbec nestaval, mám pocit, že Strelcova popularita ešte stúpla. Obľúbený však je aj Bulhar Vasil Božikov. Keď nenastupoval, fanúšikovia boli nahnevaní. Dávali to najavo na štadióne aj na internetových fórach.

Strelec je ešte stále mladý a má veľkú konkurenciu. Rozumejú fanúšikovia, keď nehrá, alebo by si v jeho prípade priali pozitívnu diskrimináciu a chceli by, aby hral za každých okolnosti?

Na neho sú fanúšikovia veľmi citliví. Ak je zdravý, očakávajú, že bude hrať. Po oznámení zostavy na sociálnych sieťach sa vždy objaví záplava komentárov, prečo nehrá Strelec. Jeho popularita sa prejavuje aj v tom, že sú k nemu po slabšom výkone ľudia málo kritickí. Nie sú k nemu takí tvrdí ako k zahraničným hráčom. Fanúšik je však málokedy objektívny.

Je atmosféra na štadiónoch oveľa horšia ako v 90. rokoch?

Podľa mňa nie. Vtedy chodilo viac fanúšikov, lenže tí sú teraz lepšie zorganizovaní a hrá sa na modernejších štadiónoch, ktoré sú akusticky lepšie riešené. Menej ľudí preto až tak necítiť. Bolo by veľmi zjednodušené tvrdiť, že vtedy bola atmosféra fantastická a teraz je hrozná. Citeľne však v súťaži chýbajú tradičné veľké mestá ako Košice, Prešov či Banská Bystrica.

Ako sa zmenila úroveň súťaže?

Slovenská liga v žiadnom prípade nie je taká slabá, ako sa o nej rozpráva. Ak majú ľudia nereálne očakávania, budú sklamaní, ale je v nej veľa dobrých zápasov. Problém je v tom, že ju ľudia a priori odmietajú. Úspech v lige je však už pre slovanistov málo. Chceme úspech v Európe, hoci tam je to aj otázka šťastia. Snáď sa ho dočkáme už v budúcej sezóne.

Chýba vám éra, keď titul nebol samozrejmosť?

Chcel by som, aby tradiční rivali boli silnejší. Prial by som si v lige všetky krajské mestá, plus Ružomberok, Dunajskú Stredu a druhý klub z Bratislavy. To by bolo pre mňa ideálne zloženie ligy. Určite však nechcem, aby sme boli v tabuľke nižšie ako na prvom mieste. Ako každý fanúšik chcem silných rivalov, ktorých však môj tím poráža.