V bolesti a v strese, ale zdolal som Norsemana

Pred štyrmi rokmi, keď som nemal za sebou ešte ani jeden triatlonový tréning, mi po prečítaní článku v časopise nabehla husia koža. Polovica mojej duše tajne dúfala, že mi bude niekedy dopriate zažiť to na vlastnej koži. Druhá polovica, že nikdy nebudem mať to šťastie, a mám byť za to vďačný.

A keď som potom jedného krásneho večera pred spaním skontroloval mail, ostal som zhrozený. Vylosovali ma na Norsemana 2015 – jeden z naj­extrémnejších triatlonov na svete. V tú noc sa mi zle zaspávalo.

Nestačí prežiť

Zoskok z lode do fjordu, ktorý je taký hlboký ako hory okolo neho. Po ňom 3,8 kilometra plávania v 10- až 15-stupňovej vode. Potom 180 kilometrov na biku s prevýšením viac ako 3 000 metrov, s piatimi krutými kopcami a so zimou a s vetrom. Na záver maratón, ktorého posledných 17 kilometrov má prevýšenie viac ako 1 800 metrov. Tie už iba odkráčate.

Ale to, čo ma na tom všetkom desilo najviac, bolo, že iba prvých 160 pretekárov pustia až na vrchol a získa čierne tričko. Ostatní, ktorí prídu neskoro, si to musia dobehnúť pod vrcholom a dostanú biele tričko. Každému je jasné, čo je cieľom. Nielen to prežiť, ale získať čierne tričko.

Už iba dotrepať sa tam je veľká úloha. Napísal som trénerke, že máme problém. V lete sa ide do Nórska.

Nad záchod som si vylepil plagát, aby som to mal pred očami. Začal som sa sprchovať studenou vodou. Ráno, večer a po tréningoch. Mesiace ubiehali, moje zranenie nôh sa neliečilo. Postupne som trénoval, ale opäť ma začalo „vypínať“ z pretrénovania. Nemohol som sa dočkať, kedy to už príde. Ale hlavne, nech sa to už skončí.

 

V jeden pondelok sme skočili do auta a nasledovalo dlhých dvetisíc kilometrov do Eidfjordu. Cesta by bola na samostatný text, a tak všetky tie zážitky preskočim a „teleportnem“ sa rovno do dňa pred pretekmi.

Norseman je extrémny aj tým, že organizátori nezabezpečujú žiadnu pomoc, vodu ani „sypačky“. Všetko vám musí dávať váš support na aute. No a ja som mal support Dominiku, ktorá 10 rokov nešoférovala a s autom nebola veľká kamarátka. Predstavte si, ako idete prvýkrát šoférovať na úzkych nórskych serpentínach spolu s ďalšími tristo autami a každých pár kilometrov parkovať.

Takže sme obaja čakali to najhoršie: že niekde nabúra, nebude vedieť zaparkovať na úzkych cestách, nebude stíhať support.

Ja som sa pre istotu snažil byť čo najviac samostatný, na biku som mal všetko so sebou, čo ma neskôr štvalo, lebo som bol ťažký do kopcov. Deň pred pretekmi som šiel skúsiť vodu. Ako správny otužilec som sa toho pálenia na tvári zľakol. Našťastie organizátori sa vyľakali tiež a skrátili plávanie na polovičku. Aby tam niektorí menej zdatní jedinci nepomreli. A aby som ja mohol pokojne zaspať. Predsa len – dva kilometre odplávam aj s cigou v ústach.

Skok z lode

Budíček o jednej v noci. Obliekačky a cesta k pretekom. Pred depom hádka s organizátormi, či je moja vesta dostatočne reflexná. Nakoniec mi jednu podarovali. Rozlúčka s Dominikou a nástup do legendárnej lode. V auguste som si zažil niečo podobné na Escape from Alcatraz, tak to na mňa až tak nezapôsobilo. A naučil som sa, že treba zistiť, kde sú WC, a zaobstarať si pozíciu v ich blízkosti. Lebo tam ešte párkrát pôjdem.

Pár minút do štartu – zoskoku. Na hlavu som si nasadil potápačskú kuklu, ktorú všetci tak odporúčali. Do uší štuple, lebo keď vám do nich natečie 10-stupňová voda, môže vás to rýchlo vypnúť. Pred skokom do vody sa musíte čo najviac zahriať a obliať studenou vodou, ktorú tam na nás striekali.

Keďže som nič nepočul a užíval som si predštartové chvíle, nevšimol som si, že pomaly sa už skáče. Pre mňa je predštartový čas ten najlepší. Hrozne sa teším, nech sa to už začne a celý ten niekoľkomesačný stres, ktorý exponenciálne rástol každým dňom, zmizne a bude pretavený do pohybu a bolesti. Duša sa otvorí a trpí už iba telo. Neexistuje lepší pocit. A to ešte pár týždňov pred pretekmi mi stačilo niekde vidieť nórsku vlajku a dostal som alergickú reakciu.

Skočil som. Celkom nuda. Super bolo, že voda vôbec nebola studená. Adrenalín pracoval a ja som si žil v jeho ochrannej sieti. Keďže som stále nič nepočul a nejako som si neuvedomoval, že asi aj začneme o chvíľu pretekať, tak som sa prebral až na výstrel a mlátenie rúk okolo. Ešte som si chcel rýchlo zapnúť hodinky, ale povedal som si, že radšej prežiť, ako si to zmerať.

Plávalo sa mi výborne. V príprave som v určitom období veľa plával, a tak som si teraz mohol byť pomerne istý. Hoci mesiac a pol pred pretekmi som pri zjazde spadol z biku, trochu som sa pooškieral a narazil si rameno. Takže som pár týždnov plávanie vynechal, ináč by som zaplával ešte lepšie.

Najväčšou iróniou bolo, že mi bolo horúco v tej potápačskej kukle. V duchu som si nadával – nemusel som ju mať. Nikdy nie som s ničím spokojný.

Chytil som sa za jedným „týpkom“ a plával za ním. Krásne dlhé zábery bez námahy. Tak to máme radi.

Už vidím na brehu obrovský oheň. Ako sa k nemu blížime, hovorím si, že to bolo celkom rýchle plávanie, ale keď som zbadal na okraji bójku, okolo ktorej sa bolo treba otočiť, pochopil som, že to ešte nie je koniec. Taký štandardný triatlonový „ofajč“, ktorý ešte zažijem párkrát počas pretekov.

Doplával som výborne. Na to, že som sa nešiel pretrhnúť, som v kategórii muži vyplával 24. a celkovo (aj so ženami) niekde okolo 30. miesta, čo sa mi nechcelo veriť.

Uveril som až na biku, keď ma začali všetci predbiehať. Pochopil som frustráciu dobrých plavcov – neznášajú, keď dobre zaplávajú, a potom zvyšok pretekov trpia, ako ich všetci obiehajú. Zároveň som zjedol tyčinku v depe, ktorá mi vôbec nesadla, a začalo ma bolieť brucho. To je to posledné, čo chcete.

Kedy sa už zapnem

Pri dlhých tréningoch sa po asi hodinke naštartujem a začne sa mi dobre šliapať. Prešla prvá hodinka a ja som si hovoril, že pri ďalšej hodinke už sa mi to „zapne“. A potom, že pri ďalšej. A stále nič. „Power“ v nohách žiaden, brucho na sračky. Nálada: nula bodov. Nie nadarmo sa hovorí, že štvrtá disciplína je hlava.

S každým týpkom, čo ma začal obiehať, som sa viac a viac opúšťal. V hlave mi stále chodili prepočty, či budem do 160. miesta, a či to dám na čierne tričko. Ale bol to zbytočný stres. Mal som také natrénované, že aj keď mi to práve veľmi nešlo, stačilo to, aby som sa hýbal okolo stého miesta.

Úvodných 35 kilometrov stúpania je za mnou. Hore na hrebeni bolo šesť stupňov. Prvá zastávka so supportom.

– Čo potrebuješ?

– Všetko mám, iba rukavice.

– Hmm… tie tu nemám.

– D…!

O pár kilometrov už bolo všetko v poriadku, naobliekaný s rukavicami som sa pustil do toho. Ale stále veľmi zle. Tak som si začal obzerať aspoň prírodu. Krásna. Ale plná bolesti a nervov. Našťastie počasie nám vyšlo. Dosť fúkalo, ale od chrbta. Nechcem si predstaviť, ako by sa jazdilo, keby tam pršalo. Raz som si zažil takú tréningovú 150-kilometrovú etapu na Malorke, kde sme si celí zamrznutí a premočení dávali alobal do tretier. Toto by som tu nikomu neprial zažiť.

Ideme na ďalší kopec a chce sa mi ísť na WC. Rozmýšľam, ako to spraviť, aby ma to stálo čo najmenej času. Vidím Dominiku. Podáva mi banán a beží popri mne do kopca.

– Strašne zle sa mi ide. Nemám nohy. Koľký som?

– Okolo 8o. miesta, ale máme penalizáciu päť minút.

– Čo? Prečo?

– Neviem.

– OK.

Zjem banán a hovorím si, že teraz by sa tie preteky aj mohli začať. Myslel som si, že penalizáciu som dostal pre draftovanie alebo čo. Neskôr sa dozviem, že to bolo pre môj support, ktorý trochu prekážal race marshalom (traťovým komisárom).

Začnem do toho tlačiť. A za trest pôjdem na WC až v penalty boxe. Celkom ma to nahnevalo a tá negatívna energia ma vzpružila. Možno to bol ten plný mechúr.

Zvyšok bikovej časti bol lepší, hore do kopcov som už začal obiehať borcov, ktorí to prestrelili na začiatku, a pomaly ich vypínalo. Keď človek cíti tú paniku z chlapíka, čo sa snaží na treťom kopci aspoň nezastať, tlačí do seba všetko možné, ale už vidí aj on, že je off, a bude problém, aby nezačal ísť späť dole kopcom. Vždy sa skontrolujem a poviem si, že mne to nehrozí. Že ja si idem „pohodku“ v základnej vytrvalosti, a takto môžem ísť donekonečna.

Potom opäť príde štandardný „ofajč“, keď si myslím, že sa šplhám už na posledný kopec, pozriem sa na GPS a nejako mi to nesedí. Veď to je len 130. kilometer! Tak tu musí byť ešte jeden. Ale kde? Tu by mal byť už iba zjazd! Aha, tak tu je dobrých ďalších 15 kilometrov hore. Ďakujem. Už som si myslel, že to bude také ľahké.

Zjazd bol trochu tragický. Vôbec nebol technicky náročný, ale rôzne výmole a jamy na cestách mi nepridávali. Úspešne som však predbehol aj pár áut, tak to až tak „lamerské“ nebolo. Jazdil som na požičanom bicykli, bol trochu menší, než mal byť, a aj pre pád pred pretekmi som nebol pripravený veľmi riskovať. Stačí, keď „dozjazdujem“ do depa, kde ma odchytia do penalty boxu. V penalty boxe sa nemôžete vyzliekať, iba si dať dole prilbu. A môžete ísť na WC.

Yes! Šprintujem. Na bicykli a bez WC som vydržal sedem hodín. Tí, ktorí so mnou trénujú, vedia, ako často chodím na WC a že toto je môj najväčší úspech.

Cupkanie

Z depa vybieham ako 106. Začínam cupkať. Keďže som v príprave pre zranené nohy vôbec nebehal (len asi 70 až 80 kilometrov mesačne a iba dva mesiace), tak som si hovoril, že musím ísť ľahko. Takže to bola len prechádzka 6-kilometrovou rýchlosťou. Postupne mi začala dochádzať energia a Dominika musela zastavovať častejšie.

Kola, voda, ionťák, gél, pomaranče, banán. Všetko mala nachystané a ja som si vyberal podľa chuti a nálady. Gél s pomarančom nie je dobrá kombinácia.

Pár ľudí som predbehol, pár predbehlo mňa. Pár ich už len „vypnuto“ sedelo popri trati, alebo s odpáleným bruchom behali na záchod. Ja som stále v „pohodke“. Ale stále mám stres a prepočítavam poradie, a či to dám.

Beh ma trochu sklamal. Bežalo sa po asfalte, okolo jazdili samé autá a vanul smrad z výfukov. Taký beh na Oravamane je beh krásnou prírodou a nebom. Toto bolo peklíčko.

Keď som zbadal vrchol kopca pred sebou, pomaly mi začalo dochádzať, že tam budem musieť vyjsť. Hore, úplne hore.

Pochopil som, čo znamená prevýšenie 1 800 metrov na sedemnástich kilometroch. Dobehli sme pod kopec a začalo sa šliapať. Najskôr som to uvítal. Paráda, takto je to je ľahšie, ako to dobehnúť, lebo to človek len kráča, aj keď nahor.

Dominika odbehla zaparkovať auto. Ale nejako nám nedošlo, čo to bude znamenať. Hore boli zápchy a ja som musel šliapať hodinu sám. Bez vody, bez energie, bez bundy.

Už-už som chcel začať žobrať vodu od iných ľudí, keď sa za zákrutou na 32. kilometri objavil medical check aj s vodou a trochou sacharidov.

– Ideš si po čierne tričko?

– Jasné.

– Daj si dole okuliare.

(Ja dúfam, že ma pustia po tej hodine, čo ma už trošku začalo vypínať.)

– Si v pohode? Môžeš ísť ďalej? Nie je ti zima?

– Nie! Všetko je v poriadku. Čaute.

V diaľke už vidím Dominiku, ako mi beží naproti. Oblečiem sa, doplním energiu a ideme k vytúženému cieľu. Ako si tak šliapeme, dozviem sa, že je auto trošku poškrabané. Keď Dominike prišla SMS o penalizácii, pri jej čítaní to rovno oprela o zvodidlá. Viem si predstaviť jej  stresy, ale nakoniec to zvládla výborne.

Päť kilometrov pred cieľom je bránička, cez ktorú pustia iba prvých 160 ľudí. Tí dostanú čierne tričko. Všetci sú tam iba preň.

Keď nás pustili cez bránu, preteky sa pre mňa skončili. Síce to boli ešte dve hodiny šliapania po skalách na vrchol, ale ja som vedel, že kým nespadnem z útesu, tak čierne tričko je doma. Tak sme si kráčali, fotili sa a usmievali.

Po takmer 14 hodinách (13:48) súperenia s bolesťou a „haluzami“ v hlave sa blíži vysnívaný cieľ. Pár metrov pred cieľom sa spustilo jemné mrholenie, a keď sme ho prekročili, na oslavu sa spustil lejak.

Paráda. Ani to tak nebolelo. Dali sme si polievku, (kvázi kávu a kvázi čaj), postaral som sa o Dominiku, ktorá bola viac vypnutá ako ja. Pokecali sme s Braňom a ďalšími Slovákmi, ktorí tam „náhodou boli“. A vybrali sme sa dole. Dominika pešo a ja lanovkou.

A bolo po tom. Konečne.  Splnený sen. Tentoraz poriadne odtrpený. Už aj v tréningoch, potom cestou do Nórska a aj samotné preteky. Vôbec sa mi nešlo dobre a pozitívne. Len som 14 hodín musel vydržať nával stresu a bolesti. A to isté Dominika. Takže keď sa to skončilo, ešte dlho mi nedošlo, čo sa nám vlastne podarilo.

Text prešiel redakčnou úpravou, Michal Truban publikoval text aj na svojom webe.