Fráza „idem na Slovan“ nefunguje. Za Kmotríkov neúspech však nemôžu len ultras a jeho povesť

Je celkom možné, že sa práve skončila posledná jesenná časť Fortuna ligy, v ktorej sa Slovan stal majstrom pod majiteľom Ivanom Kmotríkom.

Je dosť možné, že ide o vôbec poslednú jesennú časť ligy s týmto majiteľom. Aspoň to Kmotrík tvrdil v októbrovom rozhovore pre Denník N.

V Slovane strávil viac ako desať rokov a tvrdí, že z Petržalky doň „prestúpil“ hlavne preto, aby mohol postaviť nový štadión, keďže na pravom brehu Dunaja to bolo možné len v obmedzenej miere.

Do klubu napumpoval milióny eur a štadión napokon postavil. Dokonca to vyzerá tak, že síce nedobrovoľne, ale napokon väčšinou za vlastné peniaze.

Štadión postavil, domáce tituly povyhrával, trikrát sa dostal do skupinovej fázy Európskej ligy. Ak by sme nepoznali okolnosti, mohli by sme povedať, že to viac ako desaťročie bolo úspešné.

Nie je to však ono, čo tvrdí aj on sám, a aj preto hľadá cestu von.

Štadión síce postavil, no v médiách sa dokola píše o tom, ako na to chcel zneužiť štát.

Hráčom síce platí najviac na Slovensku, no často im chýba to, čo fanúšikovia oceňujú najviac – nie sú slovanisti, skôr žoldnieri. To platí aj o tréneroch, čo priznal aj sám Kmotrík.

Skalný fanúšik (s jedným takým sme spravili veľký rozhovor) dokáže takéto veci prehltnúť, lebo klub so storočnou históriou a víťazstvom v PVP 1969 je oveľa viac ako podnikateľ z porevolučných čias.

Dokáže prehltnúť aj to, že viceprezident klubu oslavoval hajlovaním. Ten viceprezident tu predsa nebude navždy, ale Slovan áno. A ako dokazuje text Lukáša Vráblika, v rebríčku exotov medzi majiteľmi európskych klubov by mal problém umiestniť sa na popredných priečkach.

Skalný fanúšik navyše ocení, že Kmotrík na Tehelnom poli (práve tam!) postavil nové Tehelné pole.

Avšak je tu aj skupina ľudí, ktorá potrebuje viac ako len to, aby každý týždeň chodila na štadión. Jej väčšia časť chce kvalitu, lebo je rozmaznaná víkendovými priamymi prenosmi z Premier League či La Ligy.

Problémy by Slovanu do veľkej miery vyriešil vstup na väčší trh: československá či iná stredoeurópska liga, to je však nereálne. Nielen preto, že Česi by slovenské kluby nechceli, ale zatiaľ niečo také nedovoľuje ani UEFA.

Rozhodujúcim faktorom kvality československej ligy pred rokom 1989 bolo, že domáci hráči nemohli prestúpiť do zahraničia. To by pomohlo aj teraz, ale takéto temné riešenie snáď nechce nikto.

Potom je tu ešte ďalšia skupina ľudí. Tí sú citliví na čachre so štátnymi peniazmi aj na neonacizmus. Skúsenosť z hokejového Slovana pod majiteľom Jurajom Širokým však ukazuje, že pokiaľ ide o plnenie štadióna, viac záleží na kvalite zápasov a prostredia ako na vlastníckom pozadí.

Hokejový Slovan hral KHL, na ktorú stačilo vytiahnuť peniaze z vrecka. Pri futbalovej Lige majstrov to však také jednoduché nie je. Tam treba aj koncepciu a správne manažovanie.

Hajlovanie, nespratní ultras ani Kmotríkova povesť nie sú jedinými vinníkmi prázdneho štadióna. Na vine je aj to, že na trávniku nie je kvalita dvoch tímov – tá pritiahne ľudí vždy.

Odmyslime si pandémiu, počas ktorej sa na zápasy nedalo chodiť nikde na svete.

Kmotríkovi sa za to viac ako desaťročie nepodarilo znovuzrodiť frázu „idem na Slovan“. Sčasti si za to môže sám, no z veľkej časti mal aj smolu.