Denník N

Eva Mosnáková: Smrti sa nebojím, ale pred koronou mám rešpekt

Registrovanie na očkovanie bolo komplikované, ale zvládla ho. Prihlásila aj svoje kamarátky. Foto N
Registrovanie na očkovanie bolo komplikované, ale zvládla ho. Prihlásila aj svoje kamarátky. Foto N

Eva Mosnáková prežila holokaust, ale zažila aj šikanu komunistického režimu. Napriek tomu si zachovala množstvo pozitívnej energie, ktorú rozdáva všetkým okolo seba. Najmä členom klubu preživších holokaust, ale aj svojim cvičenkám, s ktorými už 28 rokov cvičí zdravotný telocvik. Prísne dodržiava všetky protipandemické opatrenia. Súhlasila s osobným stretnutím, ale pod podmienkou, že budem mať rúško.

Privítala ma vrúcne a ešte vo dverách mi navrhla tykanie. Ostala som zaskočená, delí nás päťdesiatročný vekový rozdiel. Eva však na tom trvala. Bude sa jej tak vraj lepšie rozprávať. Bude otvorenejšia a rozhovor bude lepší. Súhlasila som a vďaka tomu si môžete prečítať:

  • ako inokedy mimoriadne aktívna dôchodkyňa prežíva časy pandémie;
  • či sa bojí covidu;
  • čo v čase korony trápi jej rovesníkov;
  • ako sa jej podarilo prežiť holokaust;
  • prečo jej záchranca a budúci manžel skončil v Mauthausene;
  • ako mal príslušník ŠtB zálusk na ich byt;
  • ako vnímala kotlebovca Mizíka na súde, na ktorom svedčila;
  • čo pre ňu znamenajú Vianoce a ako ich v čase pandémie prežije.

Ako sa máš?

Mám sa dobre. Teda až na koleno, ktoré ma bolí. Beriem to však ako daň za to, že tak dlho žijem. Čo ma mimochodom samu prekvapuje, pretože moji rodičia sa nedožili ani osemdesiatky.

Sama si prekvapená z toho, ako dlho žiješ? 

Áno, a rozmýšľala som, čím to je. Prišla som na niekoľko faktorov. Jedným z nich je, že mám okolo seba dosť veľa ľudí, o ktorých sa starám. Takže sa príliš nesústreďujem na vlastné problémy. Okrem toho mám veľkú rodinu, ktorú veľmi ľúbim. Keď sme sa vlani stretli na oslave mojej deväťdesiatky, tak nás najbližších bolo až devätnásť.

Je vás veľa, ale najstarší syn a aj manžel ti už zomreli. Ako si sa s tými stratami dokázala vyrovnať? 

Keď mi v roku 1998 zomrel manžel, bola to veľká strata. Bol to jediný muž v mojom živote a okrem toho aj záchranca našej rodiny. Preto to puto medzi nami dvomi bolo silné. Po jeho odchode som sa cítila veľmi osirelá. Synovia už mali svoje rodiny, ostala som teda úplne sama v byte. Po prvý raz v živote. Pomohol mi vtedy môj syn Fedor, ktorý mi povedal, aby som svoju osamotenosť premenila na samostatnosť. Toho sa držím a zistila som, že keď chcem dobre fungovať, musím pomáhať iným.

Ako si prekonala smrť syna?

Bolo to veľmi ťažké. Viem, že nemôžem na to myslieť, lebo by ma to veľmi oslabovalo. Beriem to však tak, že jeho smrť bola

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Koronavírus

    Kotlebovci - ĽSNS

    Rozhovory

    Slovensko

    Teraz najčítanejšie