Eva Mosnáková: Smrti sa nebojím, ale pred koronou mám rešpekt

Eva Mosnáková prežila holokaust, ale zažila aj šikanu komunistického režimu. Napriek tomu si zachovala množstvo pozitívnej energie, ktorú rozdáva všetkým okolo seba. Najmä členom klubu preživších holokaust, ale aj svojim cvičenkám, s ktorými už 28 rokov cvičí zdravotný telocvik. Prísne dodržiava všetky protipandemické opatrenia. Súhlasila s osobným stretnutím, ale pod podmienkou, že budem mať rúško.

Privítala ma vrúcne a ešte vo dverách mi navrhla tykanie. Ostala som zaskočená, delí nás päťdesiatročný vekový rozdiel. Eva však na tom trvala. Bude sa jej tak vraj lepšie rozprávať. Bude otvorenejšia a rozhovor bude lepší. Súhlasila som a vďaka tomu si môžete prečítať:

• ako inokedy mimoriadne aktívna dôchodkyňa prežíva časy pandémie;
• či sa bojí covidu;
• čo v čase korony trápi jej rovesníkov;
• ako sa jej podarilo prežiť holokaust;
• prečo jej záchranca a budúci manžel skončil v Mauthausene;
• ako mal príslušník ŠtB zálusk na ich byt;
• ako vnímala kotlebovca Mizíka na súde, na ktorom svedčila;
• čo pre ňu znamenajú Vianoce a ako ich v čase pandémie prežije.

Ako sa máš?

Mám sa dobre. Teda až na koleno, ktoré ma bolí. Beriem to však ako daň za to, že tak dlho žijem. Čo ma mimochodom samu prekvapuje, pretože moji rodičia sa nedožili ani osemdesiatky.

Sama si prekvapená z toho, ako dlho žiješ? 

Áno, a rozmýšľala som, čím to je. Prišla som na niekoľko faktorov. Jedným z nich je, že mám okolo seba dosť veľa ľudí, o ktorých sa starám. Takže sa príliš nesústreďujem na vlastné problémy. Okrem toho mám veľkú rodinu, ktorú veľmi ľúbim. Keď sme sa vlani stretli na oslave mojej deväťdesiatky, tak nás najbližších bolo až devätnásť.

Je vás veľa, ale najstarší syn a aj manžel ti už zomreli. Ako si sa s tými stratami dokázala vyrovnať? 

Keď mi v roku 1998 zomrel manžel, bola to veľká strata. Bol to jediný muž v mojom živote a okrem toho aj záchranca našej rodiny. Preto to puto medzi nami dvomi bolo silné. Po jeho odchode som sa cítila veľmi osirelá. Synovia už mali svoje rodiny, ostala som teda úplne sama v byte. Po prvý raz v živote. Pomohol mi vtedy môj syn Fedor, ktorý mi povedal, aby som svoju osamotenosť premenila na samostatnosť. Toho sa držím a zistila som, že keď chcem dobre fungovať, musím pomáhať iným.

Ako si prekonala smrť syna?

Bolo to veľmi ťažké. Viem, že nemôžem na to myslieť, lebo by ma to veľmi oslabovalo. Beriem to však tak, že jeho smrť bola vykúpením, pretože bol onkologický pacient a mal veľké bolesti v krčnej chrbtici. Také isté bolesti som následne dostala aj ja doma.

Hovoríš, že musíš tie myšlienky potláčať. Ale nevynárajú sa ti práve teraz, keď si zavretá doma?

Keď sa ráno zobudím, všetci moji blízki, ktorí navždy odišli, sú pri mne: môj starší syn, rodičia, manžel, tety, ktoré sa o mňa s láskou starali. Moji záchrancovia, mnohí seniori z klubu preživších holokaust, priatelia, ktorí v holokauste zahynuli, cvičenky zo zdravotného telocviku. Ten zástup narastá s mojím vekom. Ale všetci, na ktorých myslím, mi odovzdali zo seba to najlepšie – zo svojej povahy, z názorov a činov, ktoré v živote zvládli. Takže kým na nich myslím, nezomreli mi, ale obohacujú ma naďalej.

Máš veľa dôvodov na smútok, ale mne sa zdá, že vždy, keď ti zavolám, máš dobrú náladu. Čím to je?

Keď ma niekto kontaktuje, tak som vďačná, pretože to znamená, že nie som sama. To je ten rozdiel oproti minulosti, keď sme sa počas vojny skrývali. Nemohli sme sa s nikým kontaktovať. Teraz mám internet a telefón. Denne skypujem s mladším synom a s nevestou. Raz do týždňa s vnučkou, ktorej hovorím svoje spomienky, čo je veľmi dôležité pre mojich potomkov aj na oživenie histórie 20. storočia. Som v kontakte so svojimi cvičenkami, ktoré majú teraz neskutočné problémy. Členom nášho klubu preposielam dôležité články.

Pomáhať iným. To ťa motivuje aj v dnešných časoch, keď ostávame doma?

Áno. Uvedomila som si, že aj ja žijem len preto, lebo nám v minulosti pomohli ľudia, ktorí veľmi riskovali. Teraz to vraciam. Zo začiatku, po vojne, som sa pozerala na ľudí a sama seba sa pýtala, kto z nich by ma zachránil a kto nie. S týmto vnútorným kádrovaním som však prestala. Nastala zmena a ja som sa začala pýtať, či niekto nepotrebuje s niečím pomôcť. A to ma veľmi nabíja.

Členmi klubu sú starí ľudia, ktorí prežili holokaust. Ako sa im darí prekonávať súčasnú pandémiu? 

Mnohí sa nezverujú so svojimi problémami. Mnohí z nich možno nemajú až taký problém so súčasnou izoláciou, pretože zažili aj čosi horšie. Čo sa však zhoršilo, sú choroby. Rôzne srdcové problémy, onkologické ochorenia a u niektorých depresie. Asi dvaja nám už zomreli. Zlé je, že teraz dobre nefunguje zdravotníctvo.

Máš strach z korony?

V mojom veku sa nebojím smrti, pretože viem, že už dlho nemôžem žiť. Mám však rešpekt pred tou chorobou. Nie je umieranie ako umieranie. Umrieť dusením a umrieť pokojne v spánku je veľký rozdiel. Čoho sa bojím, to sú tie plesnivé nemocnice. A na to upozorňujem aj svoje cvičenky.

Robíš teda medzi nimi osvetu, aby si dávali pozor? 

Presne. Keď sme sa ešte v lete stretávali na cvičeniach, tak minimálne dvadsať minút som vždy do nich hustila. Stále som na ne naliehala, aby nosili rúško. Pri cvičení sme ho, samozrejme, nemohli mať, ale upozornila som ich, aby si ho pri odchode nasadili. Aby sa bavili v rozstupoch a podobne. Ale vieš, ako to chodí. Keď sme už odchádzali domov, za mnou bol hlúčik žien s rúškom pod bradou a hlavami pri sebe.

Rozumiem im. Sú to osamelé ženy, väčšinou vdovy, ktoré jednoducho ten kontakt potrebujú. Varovala som ich, aké je to nebezpečné. To bol aj dôvod, prečo som kurzy predčasne po dohode s epidemiológom ukončila. Bolo to veľké riziko.

Nechýbajú ti všetky tie stretnutia? 

Chýbajú, ale jednoducho sa stretávať nemôžeme. Zato viac telefonujem. Pokiaľ ide o členov klubu, všetci majú internet. Je nás tak do dvadsať. Okrem toho mám aj ďalších ľudí, s ktorými som v kontakte. Tí ma držia nad vodou. Sú dôkazom, že tu medzi nami nie sú len zlí ľudia, ale aj veľmi dobrí a šikovní.

Keď telefonuješ so svojimi rovesníkmi, čo ich najviac trápi? Strach, že skončia v plesnivej nemocnici, alebo samota? 

Je to veľmi rozdielne. Záleží od ich rodinného zázemia. Niekedy cudzí človek pomôže viac ako vlastná rodina. Sú prípady, že sa rodina stará len o dedičstvo, ale na toho blízkeho kašle. A potom zazvoní pri dverách sused a ponúkne pomoc.

Mnohé z mojich cvičeniek majú deti v zahraničí. Jednej dcéra telefonovala z Madridu a odtiaľ jej chcela zabezpečiť nákup cez internet. Objednať ho u nás v Tescu. To isté aj ďalšia z Luxemburska. Takže niekedy sa viac starajú tí zďaleka ako tí, ktorí sú tu blízko. Najväčší problém je však zdravotníctvo.

Súvisí s tým aj to, že lekári teraz nefungujú tak, ako by mali? 

Poviem to na svojom príklade. Roky využívam e-recepty a potrebovala som ich predpísať od svojej všeobecnej lekárky. Teraz som sa jej však nemohla vôbec dovolať. Mám ísť teraz za ňou do polikliniky plnej ľudí a korony a čakať tam dve-tri hodiny na recept? Radšej som ju rýchlo zmenila.

Počas prvej vlny pandémie sa ti ozvala prezidentka Zuzana Čaputová. Prekvapilo ťa to?

Ani nie, pretože veľa o nej viem. A hovorím si, keby takých politikov u nás bolo viac. Najvzácnejšia u nej je jej rozvaha. A má neuveriteľný vzťah k ľuďom. To, že mi zavolala, ma veľmi potešilo.

Vtedy si jej povedala: „Mám čas aj nemám čas. Som doma aj nie som doma.” Ako si to myslela? 

Si jedna z mála výnimiek, že som ti dovolila prísť ku mne domov. Naozaj veľmi zvažujem, kto môže za mnou prísť. Aj tí, ktorí mi nakupujú, položia nákup len pred dvere. Som sama doma, ale ostávam v kontakte s inými vďaka elektronike. A tým, ktorí internet nemajú, pomáham s vyhľadávaním informácií.

Kto ti chodí nakupovať? 

O časť nákupov sa stará môj vnuk. Ale pomáha mi aj jeden predtým úplne neznámy mladík, ktorý sa mi ohlásil prostredníctvom akcie organizácie Post Bellum. Počas prvej vlny vyzvala mužov, ktorí nemôžu chodiť do práce, ale majú autá, aby začali pomáhať seniorom. Nakúpil, prišiel a položil nákup pred dvere. Odišiel bez toho, aby som mu zaplatila. Nechcel si odo mňa zobrať žiadne peniaze. Celú noc som pre to nespala.

Ako si to vyriešila? 

Na druhý deň som mu poslala esemesku, že takto to ďalej nepôjde: „Ani seniori nie sú všetci dobrí a môžu ťa zneužiť a ty potom znenávidíš všetkých starých ľudí.“ Napísala som mu, aby mi poslal číslo účtu a cez internetbanking som mu zaplatila.

Takže úplne neznámy muž sa ti rozhodol pomáhať? 

Áno. Ale zistila som, že ma pozná. Raz mi povedal, že videl to video z Bardejova. Ja som sa zase neskôr dozvedela, že je letec.

Myslíš to video, na ktorom ti študent počas prednášky povedal, že holokaust neexistuje? 

Presne. Bol to gymnazista a ja môžem len hádať, prečo to povedal. Domnievam sa, že ako nezrelý obdivuje nejakého kotlebovca so silnými svalmi a pekným tetovaním. Keď toto video zverejnili na Facebooku, vyvolalo to veľmi nenávistné reakcie. To som nechcela, preto som sa rozhodla zareagovať. Povedala som, že na takejto strane barikády ja stáť nebudem. Vyjadril sa hrozne, ale ešte má šancu na zmenu, môže dozrieť.

Roky pomáhaš druhým, ale teraz si odkázaná sama na pomoc iných. Ako to vnímaš? 

Som veľmi vďačná. Niekedy sa cítim ako kráľovná, ktorej slúžia mladší blízki ľudia. Veľmi si to vážim.

Zdá sa, že ty si všetko dnes vybavíš cez počítač a telefón. 

Často rozmýšľam nad tým, aké by to bolo, keby sme všetku túto elektroniku mali vtedy počas vojny, keď sme sa sedem mesiacov museli skrývať. Potom však vytriezviem z týchto úvah „keby bolo keby“, lebo určite by sme nemohli nikoho kontaktovať. Esesmani by sa určite stali hekermi a vypátrali by nás.

Rok 1942 si prežila len vďaka tomu, že tvoj otec bol označený ako hospodársky významný žid. Vyhli ste sa tak deportáciám. Uvedomovala si si ako dieťa, aké máš na rozdiel od kamarátov šťastie? 

Nepovažovala som to vôbec za šťastie, pretože po Slovenskom národnom povstaní prestali všetky výnimky platiť a museli sme sa sedem mesiacov skrývať. Moja situácia však bola trochu iná v tom, že moja mama nebola židovka. Moji kamaráti neboli židovské deti. V Močenku som chodila do meštianky a moji spolužiaci boli chudobné močenské deti. Môj otec sa však priatelil s miestnymi židmi. A tí si vážili aj moju mamu za to, že od neho neodišla. Takéto rozchody sa totiž diali.

Aj otec herca Miloša Kopeckého sa rozviedol so svojou manželkou, ktorá skončila v koncentračnom tábore a tam zahynula. Kopecký mal z toho veľké depresie. Moja maminka to neurobila. Naopak, stála pri svojom manželovi, skrývala sa s nami, a tým ho aj zachránila. Inak by sa asi išiel sám nahlásiť.

V jednom z rozhovorov si hovorila, že mal veľké výčitky. 

Trápil sa. Vyčítal si, že pre neho trpíme my všetci.

Poďme späť ale k tým, ktorých si videla, ako ich odvážajú a deportujú. 

Všetci traja sme sa s nimi išli lúčiť. Prví boli Fleischmannovci, ktorí mali malú vnučku. Milé, bystré dievčatko. Pri rozlúčke sme všetci plakali a ona sa nás pýtala, prečo plačeme. Všetci vrátane nej zahynuli.

Naši veľkí priatelia boli aj Fischerovci. Ich dcéra študovala na obchodnej akadémii v Prahe. Deň po okupácii vošli nemeckí vojaci do jej triedy a vyzvali židovské študentky, aby sa postavili. Všetky potom vyhodili z triedy. Magduška si zachovala všetky svoje učebnice, z ktorých sa potom učila. Veľmi sme sa zblížili, bola som aj na jej svadbe. Ako nevesta, celá v bielom, usedavo plakala. Nevedela som si vysvetliť prečo. Dnes si myslím, že tušila svoj budúci smutný osud.

Predpokladám, že aj ich deportovali do koncentračného tábora. 

Spoločne s manželom ušli do Maďarska, kde najskôr chytili jeho a potom ju aj s malým dieťaťom. Z rodiny Fischerovcov a rodiny ženícha sa nakoniec vrátil len on. Čakal na svoju Magdu. Keď sa vrátilo niekoľko dievčat z Osvienčimu, tak mu povedali, čo sa stalo. Hneď po vystúpení z vlaku na rampe jej chcel jeden esesák vytrhnúť dieťa z rúk a dať do plynu. Nedala si ho. Skončili obaja v plynovej komore. Nič ma nepresvedčí viac o neľudskosti nacistov ako práve táto príhoda. Z deportácií z roku 1942 sa do Močenku po vojne vrátil jeden jediný človek.

Hovorí sa, že preživší mali výčitky z toho, že oni prežili. Pociťovala si ich tiež? 

Nie, ale v našom klube to bolo prítomné. Najmä u tých, ktorých rodina bola z väčšej časti vyvraždená. Mnohí o tom nechceli vôbec hovoriť. Ale je to veľmi dôležité, a to z dvoch dôvodov. Ten prvý je, aby bolo čo najmenej prípadov ako ten chlapec z Bardejova, ktorý povedal, že holokaust nebol. To druhé je zdravotné hľadisko, pretože ak to v sebe dusia, tak im prepuknú rôzne choroby.

Ale aj ty si svoj príbeh vyrozprávala až v deväťdesiatych rokoch.

To je pravda. Po prvý raz som ho porozprávala, keď sa ohlásili z nadácie režiséra Stevena Spielberga. Volali môjmu mužovi, pretože aj on prežil Mauthausen. On však povedal, aby oslovili mňa, pretože téma bola holokaust. Prišla Věra Skákalová aj s kameramanom. Štrnásť dní predtým som nespala.

Takže ani tvoji synovia nevedeli o tom, čo všetko si zažila? 

Vedeli len torzá. Netajila som sa tým, že ich otec nás zachránil, ale celý príbeh som im dovtedy nepovedala. Z môjho vystúpenia vzniklo DVD, ktoré sme potom premietali celej rodine.

Prečo bol tvoj muž v Mauthausene?

Súviselo to s jeho bratrancom nadporučíkom Jánom Koreckým, dôverníkom generála Goliana. Korecký odletel do Moskvy a vrátil sa späť s posolstvom k povstaniu. Môj muž v tom čase študoval na dôstojníckej škole a s bratrancom spolupracoval. Jeho otec zase nechával prespávať vo svojej vinici povstalecké spojky. V januári 1945 takto prišli dvaja muži, ktorí hovorili po česky. Pohostili ich, rozprávali sa, politizovali, a keď už bolo neskoro v noci, tak vytiahli revolvery. Boli to gestapáci. Môj muž sa asi po tridsiatich rokoch dozvedel, kto ich udal.

Ako?

Ten človek sa rozvádzal a manželka vtedy prezradila, že to bol on. Čo môj muž najviac neznášal, bolo udavačstvo. Najskôr bol s otcom vo väznici v Nitre, kde môjho manžela strašne bili. Mlátili ho reťazami. Celý život som si ho vážila za to, že im nič nepovedal. Nikoho z tej skupiny nezavreli. On aj otec išli do Mauthausenu.

Koncentračný tábor prežil, aby za komunizmu skončil vo väznici v Jáchymove. Čo sa stalo? 

Dokonca skôr ako ho previezli do Jáchymova, tak bol v Nitre v tej istej cele ako v štyridsiatom piatom. Bol to vykonštruovaný proces. Po dvadsiatich rokoch ho rehabilitovali. V rozsudku napísali, že sa vlastne nič nestalo. Ale nám to rozbilo celý život. Musela som sa vtedy sťahovať z Nitry do Bratislavy.

Mali ste už vtedy deti? 

Pravdaže. Vladko chodil už do školy a Fedor mal tri roky. Našťastie mi moja mama pomáhala. Nedávno som to spomenula v rámci jednej prednášky pre pracovníčky magistrátu. To, že sme neskončili na ulici, bolo len vďaka čestnosti úradníka mesta.

Prečo? 

Vtedy to totiž bola trojvýmena – ja som išla z Nitry do Bratislavy. Ten, čo mal byt v Bratislave, išiel do Piešťan a odtiaľ majiteľ toho bytu do Nitry. Keď sme prišli s nákladnými autami pred náš nový byt, tak bol akurát čas obeda. Dala som robotníkom, ktorí nám pomáhali, nejaké peniaze, aby sa išli naobedovať. Vtom však prišiel za mnou pôvodný majiteľ bytu a povedal mi, aby sme sa so sťahovaním poponáhľali. Jeden eštebák totiž dostal na ten byt zálusk.

Keď videl, čo sa dialo, tak išiel protestovať na mestský úrad. Treba si uvedomiť, že mal veľkú moc. Ale ten úradník mu povedal, že ide o trojvýmenu, ktorú nemožno porušiť. A tak nás zachránil pred bezdomovectvom. Bola to veľká dráma.

Ako matka dvoch synov si ma varovala, aby som pred vlastnými deťmi nezametala cestičky, ale, naopak, aby sa naučili samostatnosti. Je veľký rozdiel medzi súčasnými deťmi a deťmi z minulosti? 

Dnes im rodičia zametajú cestičky. Je to aj preto, že sú zavalení prácou. Niekedy musia uprednostniť prácu pred rozhovorom s deťmi, nezvládajú im byť nablízku a potom sa často vykupujú darmi a tým zametaním cestičiek.

Ty si poznala súčasnú generáciu mladých cez prednášky o holokauste, ktoré si mala na školách. Akí boli títo študenti? 

Veľmi pozorní. Tieto cesty po školách som mala veľmi rada.

Nezvykneš chodiť na prednášky na základné školy, ale teraz urobíš výnimku. Prečo? 

Situácia sa zmenila. Čelíme obrovskému množstvu lží. Keď ma oslovila riaditeľka školy v Lozorne Lydka Šuchová, váhala som. Nakoniec som sa rozhodla súhlasiť. Myslím si, že by bolo dobré, ak by učitelia dejepisu vyzvali svojich žiakov, nech sa rozprávajú so svojimi starými rodičmi. Aby im hovorili svoje spomienky na 20. storočie, či už cez vojnu, alebo počas totality. Starí ľudia sa tak budú cítiť dôležití a budú mať lepší kontakt s deťmi. Deti si ich budú viac vážiť. Niečo z toho utrpenia v nich vzbudí úctu k nim.

Preto sa aj ty rozprávaš každý týždeň so svojou vnučkou? 

V mojom prípade to vzniklo tak, že vlani moja pravnučka dostala zadanie v škole, aby napísala sloh na tému, ktorú si sama vyberie. Rozhodla sa písať o tom, ako jej prababička prežila holokaust. Všetci žiaci tento sloh potom odprezentovali pred spolužiakmi. Hanička svoju prezentáciu ukončila slovami, že ak by dobrí ľudia nezachránili moju prababičku, tak tu dnes pred vami nestojím a nehovorím o jej osude. Na mojej oslave sme to spočítali. Trinásť ľudí by sa nenarodilo.

Hanička sama by to nezvládla. Pomohla jej s tým jej mama, moja vnučka, historička. A odvtedy si pravidelne voláme.

Zaujalo ma, že vo svojom veku denne využívaš počítač. Ako si prijala obhajobu poslanca ĽSNS Mizíka, ktorý na súde tvrdil, že hanlivý status na tvoju adresu nenapísal, lebo neovláda prácu s počítačom? Ty si na tom súde aj vypovedala ako svedok. 

Poviem ti o ľuďoch, ktorí si o mne mysleli, že nemám žiadne ľudské práva. Bez toho, aby ma poznali. Jedným z nich bol SS-mann Karol Zimmermann, pred ktorým sme sa skrývali. Bol presvedčený, že naša rasa je zlá a musíme zomrieť. Druhý človek, ktorý si myslel, že nemám mať ľudské práva, lebo som inej rasy, bol Mizík. V tom statuse nenapísal nič iné, len židovka Mosnáková. Nič viac.

Ak by som videla tvár Zimmermanna, tak som mŕtva. Mizíkovu tvár som videla naživo na súde. Pozerala som sa do očí človeka, ktorý si myslí, že za to, že som židovka, nemám právo byť vyznamenaná. Rozdiel je aj v tom, že Zimmermann vyvíjal svoje aktivity so súhlasom a podporou vtedajšieho režimu. Mizík podporu režimu nemá, čoho dôkazom bol aj ten súdny proces. Na záver bol však oslobodený pre takúto banálnu výhovorku.

Hnevá ťa to? 

Samozrejme. Režim Mizíka síce nepodporoval, ale je členom hnutia, ktoré je v parlamente. Počas pojednávania na Najvyššom súde o zrušení ĽSNS sme stáli pred súdom s transparentmi Stop fašizmu. Teraz sa ukazuje, aká kardinálna chyba bola, keď tú stranu nezrušili. Je hrozné, čo vyvádzajú v parlamente. Ešte aj v Európskom parlamente sú, hoci tam robia len hanbu.

Ako si vnímala ich protest počas 17. novembra? 

Strašne. Triumvirát Fico, Harabin, Kotleba. Ak by sa dostali do vlády, čo by bolo zo Slovenska?

Máš strach, že majú kotlebovci čoraz väčšiu podporu? 

Ak by som nepoznala toľko skvelých ľudí a nevedela, že Slovensko nie je Kotleba, ale že sú tu mimoriadne vzdelaní a ušľachtilí ľudia, tak by som sa bála. Považujem za veľkú chybu, že v našej politike je veľa živelnosti. Nie zodpovednosť a uvážlivosť. Veď slušné Slovensko nie je vulgárne Slovensko.

Budú Vianoce. Čo pre teba vlastne znamenajú?

Vianoce slávila moja rodina už od začiatku spoločného života. Myslím, že tradíciu priniesla maminka, ale otec o nej iste už vedel. S potešením sa zúčastňoval na zdobení stromčeka. Objednal krásne korálkové ozdoby z Jablonca s modernými motívmi. Zo stromčeka nám viseli lietadielka a autíčka z farebných korálok.

Aké boli sviatky počas vojny?

Vianoce v roku 1944 boli akousi pauzou v našom holokauste. Niežeby sme mohli vyjsť a byť občanmi so všetkými občianskymi právami. Vôbec nie, ale aj do našej zamknutej izby pani Konrádová priniesla voňavú vianočnú večeru, teda vyprážaného kapra, zemiakový šalát a koláčik. Pán Konrád zasa na prípitok s otcom kalíšok alkoholu. Vo vedľajšej izbe bol vyzdobený vianočný strom a počuli sme odtiaľ aj koledy z rádia. Lenže lekcia o tom, v akej sme situácii, prišla hneď v januári, keď boli zatknutí Vlado a jeho otec.

Aké budú tvoje tohtoročné Vianoce? 

Dlhé roky som ako vdova vždy na Vianoce cestovala do Mníchova k synovi a potom k vnukovi Peťkovi. Tento rok strávim Vianoce v izolácii. Nerobím však z toho žiadnu tragédiu. Zasa síce budem sama, ale nebudem sama. Už teraz počujem to vyzváňanie telefónu – moja rodina, moje takisto osamelé cvičenky, kamarátky, priatelia mi budú nablízku. A teším sa na knihu, ktorá je pripravená na štart: Ľudskosť od Rutgera Bregmana.