V hlave od Pixaru je oveľa viac ako dojímavá rozprávka, je to učebnica psychológie

Volá sa Riley, má 11 rokov a práve sa presťahovala tritisíc kilometrov z chladnej Minnesoty do San Francisca. Nový dom je strašidelný a pustý, otec stále rieši prácu, noví kamaráti pribúdajú iba ťažko a v neďalekej reštaurácii majú len pizzu s brokolicou. Fuj!

Ako sa Riley s novými výzvami vo svojom živote vyrovnáva, ukazuje nová animovaná rozprávka od štúdií Disney a Pixar, V hlave (Inside Out). Film je podmanivou púťou do mysle dieťaťa, veľmi citlivo vykresľuje prežívanie mladej hrdinky a oboznamuje nás s jej búrlivým emocionálnym životom.

Tvorcovia film konzultovali s poprednými odborníkmi na emócie – Dacherom Keltnerom z Kalifornskej univerzity v Berkeley a Paulom Ekmanom z Kalifornskej univerzity v San Franciscu. Vďaka tomu pôsobí rozprávka mimoriadne verne.

Ak chcete zistiť, čo sa odohráva „v hlave“ vášho dieťaťa, ale čítať vedecké štúdie vás nebaví, pozrite si tento film.

Dobrodružstvá Radosti a Smutničky

Rozprávačom príbehu je päť základných emócií (radosť, smútok, strach, hnev a nechuť), vo filme vystupujú ako postavičky. Škála emócií, ktoré prežívame, je oveľa širšia, ale režisér filmu Pete Docter sa obmedzil iba na tieto, aby film zbytočne netrieštil do desiatok postáv. To neprekáža – aj s touto obmedzenou škálou je emocionálny život hlavnej hrdinky bohatý viac ako dosť.

Celý príbeh spočíva v návrate Radosti a Smutničky do centra Rileynej mysle po tom, čo sa z nej po určitých peripetiách dostanú preč. Na ceste nazad zažívajú najrôznejšie dobrodružstvá – prechádzajú ríšou spomienok, podvedomím, abstraktným myslením, putujú vlakom myšlienok, pozorujú tvorbu snov alebo sledujú, ako spomienky blednú nenávratne až do zabudnutia.

Záleží aj na Smutničke

Hlavnou Rileynou emóciou je Radosť. Tá robí všetko pre to, aby bolo dievčatko stále šťastné, a diriguje ostatné emócie vrátane Smutničky, ktorá ju na púti Rileynou mysľou sprevádza. Radosť považuje Smutničku za príťaž a úpenlivo jej bráni v tom, aby sa dotkla akejkoľvek z Rileyných spomienok, a neučinila ich tak smutnými navždy.

Lenže postupom času si Radosť uvedomí, že Riley ubližuje, ak ju pred takou dôležitou emóciou chráni. Dojímavá zápletka rozprávky je postavená na interakcii oboch kľúčových emócií a radikálnej premene ich vzťahu, v ktorom spočiatku dominovala Radosť, na vzájomné priateľstvo.

Keď si Radosť konečne uvedomí, akou dôležitou emóciou je Smutnička, vráti sa Riley – pôvodne rozhodnutá utiecť zo San Francisca – späť do svojho nového domu a prizná sa svojim rodičom k trápeniam, ktoré prežíva.

Ide o najdojemnejšiu scénu z celého filmu, ktorá v jeho nádhernom vyvrcholení odhaľuje význam negatívnej emócie, akou je smútok. Keď ho dievčatko konečne prejaví, rodičia si uvedomia, že s ich dcérou je niečo v neporiadku, a podajú jej pomocnú ruku, ktorú Riley vystierala celý čas, ale nevedela to vyjadriť.

U Riley dôjde ku katarzii: uvedomí si, že Minnesota je definitívne preč, a ona môže konečne hľadieť vpred a tešiť sa na nové priateľstvá a zážitky.

Pozitívna psychológia

Vzťah Radosti a Smutničky je zápasom, ktorý zvádza nielen naša malá hrdinka, ale aj samotná psychológia. V 90. rokoch minulého storočia sa ustanovila takzvaná pozitívna psychológia, ľudovo povedané veda o šťastí.

Psychológom prekážalo, že sa do tej doby zameriavali iba na negatívne aspekty nášho prežívania a správania, ako boli duševné poruchy, delikvencia a podobne. A tak začali skúmať to, čo nás robí šťastnými.

Pozitívna psychológia sa tešila mimoriadnej popularite: napríklad Martin Seligman, jej zakladateľ, bol dokonca v čele Americkej psychologickej asociácie.

Vo svojej extrémnej podobe dospelo hnutie do štádia, keď psychológovia tvrdili, že sa máme usilovať výhradne o to, byť za každých okolností šťastný, a negatívne emócie z nášho repertoáru prežívania celkom vyradiť.

V ostatných rokoch sa proti nemu zdvihla výrazná vlna kritiky, ktorá upozorňuje na mimoriadny význam negatívnych emócií.

Martin Seligman hovorí na TED-e o pozitívnej psychológii. Zdroj – YouTube

Emodiverzita

Jordi Quoidbach z Univerzity Pompeua Fabru a jeho tím o tom minulý rok zverejnili článok. Zaviedli celkom nový pojem „emodiverzita“ na pomenovanie javu, podľa ktorého sa duševné, ale aj telesné zdravie človeka spája s rôznorodosťou emócií, ktoré prežívame (emodiverzita = diverzita, rôznorodosť emócií).

Do výskumu zaradili takmer 40-tisíc ľudí. Hodnotili, ako často prežívajú deväť pozitívnych a deväť negatívnych emócií. Človek, ktorý vypovedal, že prežíva len jednu pozitívnu a jednu negatívnu emóciu, mal emodiverzitu nula, zatiaľ čo ten, kto prežíval emócie všetky, mal maximálnu emodiverzitu.

Ukázalo sa, že čím viac emócií človek prežíval, tým lepšie na tom bol po telesnej i duševnej stránke. Psychológovia nevedia, prečo to tak je, ale svoje zistenia prirovnávajú k ekosystému: ak vyhubíme jednu rastlinu, pre prírodu to nič neznamená, ak je v nej mnoho iných rastlín. Podobne by to mohlo byť s emóciami – ak máte emócií veľa, navzájom vás chránia.

Ak vás napríklad nevezmú do práce a iba vás to rozosmutní, no nenahnevá, môže to mať za následok, že sa stiahnete do seba a do vlastnej pasivity. Bohaté spektrum emócií – v tomto prípade doplnené o hnev – môže, naopak, spôsobiť, že sa nasrdíte, vzchopíte a pôjdete na ďalší pohovor, kde možno uspejete.

Negatívne emócie v terapii

Vidíme, že negatívna emócia hnevu je v tomto prípade mimoriadne užitočná. Ale nejde len o tento druh situácií. Ak na nás v lese vyskočí medveď, no my nepocítime strach ani úzkosť, dravec nás zožerie, lebo pred ním neutečieme.

Že sú negatívne emócie veľmi dôležité, ukazuje aj výskum z terapie. Jonathan Adler a Hal Hershfield v roku 2012 požiadali ľudí v terapii, aby si pred každým stretnutím podrobne zaznamenali mieru svojho šťastia a po stretnutí zachytili svoje osobné pocity z terapie.

Ukázalo sa, že záznamy, ktoré obsahovali ako pozitívne, tak aj negatívne emócie, predchádzali zlepšeniu stavu človeka. Zrejme preto, lebo prítomnosť negatívnych emócií človeku umožňuje, aby sa s nepriaznivými okolnosťami vo svojom živote lepšie vyrovnal.

Negatívne emócie – ako sú úzkosť, smútok, strach a iné – fungujú ako spoločenské signály, ktorými svoje okolie upozorňujeme, že nie sme v poriadku, čím si vypýtame láskavú starostlivosť a zaobchádzanie. Tiež nám umožňujú odžiť si traumatické skúsenosti a ísť jednoducho ďalej.

Ak nás to neučia učebnice psychológie, naučí nás to krásny príbeh o 11-ročnej Riley.