Denník N

Sama som to zľahčovala, až som nakoniec nedokázala vyjsť z domu, hovorí mladá žena s panickou poruchou

Linda Gállová. Foto - archív L. G.
Linda Gállová. Foto – archív L. G.

Linda Gállová chcela pôvodne byť herečkou, lenže počas štúdia na konzervatóriu sa u nej naplno prejavila panická porucha, ktorá vyústila aj do anorexie. Keď jej jedna učiteľka na konzervatóriu naznačila, že by mohla trochu schudnúť, prestala jesť čokoľvek okrem zeleniny a za krátky čas schudla 20 kíl.

Vtedy sa u nej začala výraznejšie prejavovať aj panická porucha. „Často mi búšilo srdce, bolo mi na odpadnutie, aj keď to mohlo byť sčasti spôsobené tým, že som nejedla. No príznaky panickej poruchy mi vtedy ani veľmi neprekážali. Proste som si išla za svojím. Stále som myslela len na to, že chcem byť štíhla, a bolo mi všetko jedno,“ spomína Linda, ktorá dnes študuje na vysokej škole estetiku.

Kedy sa u vás objavili prvé náznaky panickej poruchy?

Myslím si, že som ich mala v podstate už odmalička. Pamätám si, že som vždy veľmi plakala, keď som mala ísť do škôlky – až ma z toho napínalo na vracanie. Vtedy som ešte rada chodila von. Aj keď je pravda, že ma nebavilo hrať sa s rovesníkmi, radšej som sa hrávala so zvieratami. Nerada som sa zoznamovala s inými deťmi, len málokedy sa stalo, že som si našla nejakého nového kamaráta či kamarátku.

Na základnej škole som mala obdobie, keď to bolo viac-menej v poriadku. Ale potom zase prišli tie moje „hysterické záchvaty“ – neviem, ako inak to nazvať.

Ako sa prejavovali?

Odmietala som vystúpiť z auta a ísť do školy. A pritom som na to nemala žiadny dôvod. Učila som sa rada, mala som dobré známky. Dobre, niektoré predmety som nemala veľmi v láske, ale rozhodne to nebol dôvod na takéto správanie.

Nikto nevedel, čo mi je ani prečo sa takto správam. Sama som si myslela, že som len strašne „mimo“. Nevedela som vtedy, že to môže byť nejaký psychický problém.

Čo ste vlastne cítili počas takého záchvatu?

Prepadol ma strašný stres, akoby vnútorný strach, úplne bez dôvodu. Zrazu som akoby stuhla a mala som pocit, že do tej školy nemôžem ísť ani za svet. Hoci som bola veľmi tiché a hanblivé dieťa, vtedy som bola schopná vyrobiť strašnú scénu aj na parkovisku. Chcela som len jedno – ísť domov, zavrieť sa tam a byť v poriadku.

V tom období som takisto nerada chodila na dovolenky alebo do detských táborov. Keď sa niekomu podarilo dostať ma von, veľmi často mi bolo na vracanie. Musela som si so sebou stále nosiť fľašu s vodou – mala som pocit, že keď sa napijem, zachráni ma to pred napínaním. Keď som vodu so sebou nemala, hneď som bola z toho v strese.

Vtedy to boli ešte len vnútorné prejavy, fyzicky sa mi nič strašné nedialo. Mama ma vtedy dvakrát zobrala aj k detskej psychologičke. Neviem, ako je to dnes, ale vtedy sa ešte deťom neprisudzovala žiadna diagnóza – čakalo sa, ako sa to vyvinie. No aj ja sama som si vtedy hovorila, či si to len nevymýšľam alebo či nie som nejaká „vadná“. Naozaj som netušila, čo so mnou je.

Kedy to začalo byť jasnejšie?

Na strednej škole. Išla som

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Cesta k zdraviu

Rozhovory

Životy žien

Rodina a vzťahy, Zdravie

Teraz najčítanejšie