Denník N

Písať o tom, o čom sa mi písať nechce, je jedna z najlepších rád, ktoré som dostal, hovorí Daniel Kehlmann

Daniel Kehlmann a jeho román Tyll. Foto - Heike Huslage-Koch
Daniel Kehlmann a jeho román Tyll. Foto – Heike Huslage-Koch

Román Tyll úspešného autora je vhodnou knihou do chaotickej doby. Jeho hrdina je ochranným patrónom smiechu v temných časoch.

Z jeho románu Vymeriavanie sveta sa predali milióny kusov, preložený bol do vyše štyridsiatich jazykov. Komická dvojbiografia matematika Carla Friedricha Gaussa a prírodovedca Alexandra von Humboldta bola v roku 2006 druhou najpredávanejšou knihou na svete.

V slovenskom preklade tento rok vyšiel aj jeho posledný román Tyll (Lindeni), ktorý sa ocitol na shortliste International Booker Prize. Práva na filmovú adaptáciu už má zakúpené Netflix.

Spisovateľ Daniel Kehlmann sa vo svojom románe ujal postavy Tilla Eulenspiegela, známeho kaukliara, putovného komedianta a dvorného šaša, ktorého zasadil do obdobia tridsaťročnej vojny (1618-1648). Vznikol tak jazykovo i dejovo veľmi bohatý román, pri ktorom celý čas myslíte na to, či je viac bláznivý svet alebo správanie sa hlavného hrdinu.

Jedna z vašich prednášok o písaní začína vetou: „Ja nič neviem.“ Čudujete sa v nej, že spisovatelia patria medzi najoslovovanejších ľudí v médiách. Prečo vás to prekvapuje? Literárni autori pracujú intelektuálne, dôkladne sa zaoberajú istými témami a rozvrhujú zaujímavé scenáre. Určite je s nimi o čom hovoriť.

Máte pravdu. Ja tiež veľmi rád hovorím so spisovateľmi. Tieto prednášky som mal už pred trinástimi rokmi a dnes by som to už takto neformuloval. Nie som si ani istý, či som to naozaj myslel takto ostro, alebo som len potreboval vtipný úvod do prednášky.

Je pravda, že v ďalšom priebehu prednášky sa bránite hlavne voči veľmi častej otázke: „Prečo píšete?“.

A to je naozaj strašná otázka. To vám povedia všetci spisovatelia. Pretože na ňu neexistuje žiadna dobrá odpoveď.

Spisovateľov zvykneme považovať za angažovaných intelektuálov a chceme od nich počuť názory nielen na knihy, ale napríklad aj na politiku. Vy ste sa k témam mimo literatúry nezvykli vyjadrovať. V poslednom čase ste však často hovorili o Trumpovi či rakúskej politike. Zmenil sa nejako váš postoj?

Trochu, ale nie zásadne. Zmenila sa hlavne situácia. V pokojnejších časoch – čiže v neskorých 90. rokoch a v prvom desaťročí nového milénia – som tvrdil, že mi vadí ten rituál, týkajúci sa hlavne nemeckej literatúry, že spisovatelia sa vyjadrujú ku každej politickej maličkosti. Strana SPD priniesla návrh nového dôchodkového zákona a hneď bol k tomu postoj od Güntera Grassa. V takejto situácii som vyrástol a vždy som to považoval za problematické. Prečo by sa mal v takýchto veciach vyznať spisovateľ viac ako ktokoľvek iný?

Navyše som mal dojem, že keď sa spisovatelia vyjadrujú ku všetkému, znižuje to dôležitosť ich hlasu. Mňa vždy oslovovali skôr autori ako Nabokov alebo Borges, ktorí sa k dennej politike nevyjadrovali. Zároveň si myslím, že by sme sa mali držať v úzadí preto, aby sme si zachovali dôležitosť hlasu pre situáciu, keď bude naozaj ohrozená demokracia. Lebo vtedy máme – ako tí, ktorí môžu byť počutí – morálnu povinnosť niečo povedať. A nemlčať.

V niektorých krajinách tento stav od roku 2016 nastúpil. Je fakt, že prezidentovanie Donalda Trumpa bolo ohrozením demokracie. A aj o Rakúsku som sa jasne vyjadril preto, lebo som koalíciu ÖFP-FPÖ považoval za skutočné ohrozenie demokracie. Že išlo o pokus urobiť s Rakúskom to isté, čo urobil Orbán s Maďarskom. A že každý, kto má hlas, by sa mal tomuto vývoju postaviť do cesty. Dúfam, že v niektorých krajinách sa teraz situácia bude normalizovať a ja sa budem opäť menej vyjadrovať k politickým otázkam.

Je častým javom, že v literárnych dielach sa hľadajú paralely s realitou. Alebo sa skúma ich aktuálnosť. Pri vašom románe Tyll, ktorý má historický kontext tridsaťročnej vojny, sa napríklad riešilo, či je hlavný hrdina predobrazom Donalda Trumpa. Ako vnímate takýto prístup?

Takto fungujú médiá. Novinár nemusí dostať možnosť napísať o nejakej knihe, ak šéfovi nevysvetlí, aký má vzťah ku súčasnosti. Médiá sú silno naviazané na aktuálnosť. Ja dobré literárne a historické fikcie takto nečítam. A ako autora ma pri zaoberaní sa 17. storočím najviac fascinovala práve tá cudzosť. Bolo to pre mňa ako návšteva v úplne cudzej krajine.

Samozrejme, že skúmaním histórie sa vždy dozvedáme aj niečo o súčasnosti a o našom živote. A je to aj dobre. Nemyslím si, že by sa ľudstvo z dejín neučilo, dokonca sme v tom dosť dobrí. Čiže nie je úplne nesprávne, keď sa zaoberáme minulosťou a automaticky pri tom myslíme na dnešok. Ale toto nebol v prípade románu Tyll môj prístup. Chcel som sa čo najviac ponoriť do tej cudzosti. To ma najviac zaujímalo.

Od spisovateľa Jonathana Franzena ste raz dostali radu, aby ste písali o tom, o čom sa vám nechce písať. A vy ste sa viackrát vyjadrili, že obdobie tridsaťročnej vojny vás nijako nelákalo. Aplikovali ste teda Franzenov prístup?

Nebol to vyslovene dôvod, prečo som sa týmto obdobím zaoberal, ale posilnilo ma to. Mal som naozaj strach z dotyku s barokovou kultúrou. Všetko z literatúry, hudby či maliarstva z obdobia po osvietenstve je pre mňa veľmi zrozumiteľné a pochopiteľné. No barok mi bol veľmi cudzí a zvláštny. Ani barokovú literatúru som nečítal rád. A potom mi napadlo, že by práve to mohol byť dôvod, aby som sa týmto obdobím zaoberal.

Tento prístup sa prejavil aj inak. Napríklad druhá dlhá kapitola Tylla sa odohráva na dedine. Ja som na vidieku nikdy nežil a preto som si myslel, že nedokážem zobraziť tamojšie sociálne štruktúry. Tu som si tiež pomyslel na Franzenovu radu. S tým, že by možno bolo zaujímavé a plodné sa tým zaoberať. Neznamená to, samozrejme, že úplne všetko, čo nechcete robiť, by ste mali urobiť. Ale ak cítite istý odpor, je to znak toho, že by za tým mohlo byť niečo zaujímavé. Tá Franzenova rada je jedna z najlepších, aké som kedy dostal.

Pri literárnom spracovaní historických období sa vynárajú otázky o vzťahu dejinných faktov a fikcie. Vy ste si pred písaním Tylla robili dôkladnú rešerš. Zároveň tvrdíte, že spisovateľ si môže pri zaobchádzaní s históriou dovoliť takmer všetko. Viete si predstaviť, že by niekto napísal román o tridsaťročnej vojne bez toho, aby sa ňou vôbec zaoberal?

Myslím, že áno. Je to, samozrejme, ťažké a pravdepodobne by sa to nepodarilo, ale nie je to nemožné. Napríklad práve beží televízny seriál The Great, ktorý napísal Tony McNamara a je o Kataríne Veľkej ako mladej žene na ruskom dvore. Je to úplne anachronické a máte pocit, že autor sa úmyselne neinformoval o dvornom živote. A pritom je to skvelá, extrémne pestrá a vtipná fantázia bez presných informácií. Čiže ani takýto prístup sa nedá vopred vylúčiť.

Ja som pri Tyllovi naozaj intenzívne rešeršoval, pretože som chcel, aby veci, ktoré súvisia s každodenným životom, skutočne sedeli. Pri románe Vymeriavanie sveta som sa oveľa menej zaoberal rešeršou a náladou je to oveľa bližšie k seriálu The Great. Aj ja som sa veľa hral s anachronizmami a absurdnými nápadmi. Ešte stále napríklad dostávam listy od ľudí, ktorí sa ma pýtajú na scénu, v ktorej Alexander von Humboldt vidí UFO. A že aký je k tomu zdroj. Človek zaujímajúci sa o UFO by sa, samozrejme, veľmi potešil, keby mal Humboldt potvrdený prípad pozorovania UFO. Ten ale bohužiaľ neexistuje, lebo som si to ja vymyslel.

Daniel Kehlmann. Foto – Heike Huslage-Koch

Pri vašich knihách sa často stáva, že pri zaujímavých či zábavných detailoch nie je jasné, či ide o historické fakty alebo o vašu fantáziu. Považujete za dôležité, aby to čitateľ vedel?

Vôbec nie. Nie je nutné to vedieť na to, aby kniha fungovala. Keď sa však o to viac zaujímate, tak je to v niektorých prípadoch podnetné. Vypovedá to totiž čosi aj o samotnom písaní. Existujú napríklad veci, ktoré považujete za zaujímavé, ale nemôžete ich v románe použiť. Pretože sú vtipné práve preto, že sú reálne. Príklad: Humboldt píše o tom, ako v pralese objavil jednu veľmi škaredú opicu. A nazval ju Humboldtova opica. To je samozrejme vtipné, ale v románe by to bolo smiešne len vtedy, keby čitateľ vedel, že je to skutočné. Ako nápad autora by to bolo plytké. Keď viete, že veľký vedec Humboldt bol naozaj taký suchár a bez humoru, že mu nedošla smiešnosť tejto situácie, tak máte komický príbeh. Ale ja som ho nemohol použiť.

Existujú tiež veci, ktoré by ste radi použili, ale v kontexte knihy sa to nedá. Napríklad v Tyllovi som nemohol spomenúť Malú dobu ľadovú. Môžete uviesť, že vtedy bolo nezvyčajne zlé počasie, ale postavy netušia, že ide o Malú dobu ľadovú a nevedia tiež, že o sto rokov budú podmienky výrazne lepšie. Toto je niečo, čo ma stále nanovo fascinuje. Že existujú veci, ktoré sú z historického hľadiska veľmi zaujímavé, ale z dôvodov perspektívy sa nedajú do knihy začleniť.

Vo vašich knihách je často prítomný humor. To sa prieči všeobecnému klišé, že Nemci humor nemajú. Niektorí ľudia možno ani nesiahajú po knihách od nemecky píšucich autorov, lebo očakávajú strojenú prózu. Ako to vnímate?

Ako všetky klišé, nie je to úplne nepravdivé. V nemeckej kultúre a literatúre však existujú skutočne dobré humoristické tradície. Je viacero veľmi komických autorov, v Rakúsku je to Johann Nestroy, zrejme najvtipnejší dramatik 19. storočia. V Mníchove je to Karl Valentin, pravdepodobne najväčší humorista prvej polovice 20. storočia. Problém je v tom, že v nemeckej kultúre sa humor nikdy nemohol stať súčasťou kánonu. Od Goetheho a Schillera existujú jasné verdikty proti humoru. Humoristická literatúra nesmela byť braná literárne vážne. Mimochodom, keď poviem „brať humor vážne“, tak je to už tiež nechtiac komické.

Ale áno, existuje tradícia komického rozprávania v nemeckej literatúre, ale humor to nemal ľahké. Nemecká literatúra trpí tým, že napríklad nemala takého Voltaira. Francúzsko je v úplne inej situácii, pretože jeho rozhodujúci autor 18. storočia chcel byť vždy vtipný a pracoval s humorom a komičnom. V porovnaní s tým naši vplyvní autori, čiže Goethe a Schiller, hovorili, že humor nemá čo v literatúre hľadať. A tým trpí nemecká literatúra dodnes.

Pri čítaní románu Vymeriavanie sveta som sa veľmi často smial. Práve cez tú vľúdnu komiku som oboch vystupujúcich vedcov – prírodovedca Humboldta a matematika Gaussa – pre seba viac objavil. Prečo ste zvolili práve takýto prístup?

Od začiatku som mal v hlave ideu komédie. Nápad na knihu prišiel vtedy, keď som objavil Humboldtov komický potenciál. Vo svojej cestovnej správe napríklad píše, ako pri plavbe zo Španielska do Ameriky vysvetľoval kapitánovi lode, ako má správne navigovať. Jednoducho nevydržal, aby niekomu nevysvetlil správne navigovanie. A mne došlo, že to je veľmi vtipné. Mal som od začiatku radosť z tejto témy a nápad, že sa to dá vystavať ako komédia. Nebolo to tak, že som si povedal, že napíšem o Humboldtovi a Gaussovi a že by to mohlo byť napríklad vtipné. Videl som ten komediálny potenciál a vedel som, že inak ako komédiu by som to ani nevedel urobiť.

Román Tyll nie je humoristický, no táto postava je charakteristická rôznymi bizarnými kúskami. Dá sa na nich smiať, ale zároveň je v nich aj čosi hrubé, zlé či brutálne. Podnieti ľudí v dedine, aby hádzali do vzduchu topánkami a celé to skončí hromadnou bitkou. Povedali by ste, že Tyll má humor?

Nie. Ale áno. Hm, to je to dobrá otázka. Povedal by som, že tá figúra reprezentuje humor. Tyll je akýsi ochranný patrón smiechu v temných časoch. Ale humor je niečo, čo veľmi rýchlo starne a my už dnes tie staré anekdoty o postave Tilla Eulenspiegela nepovažujeme za vtipné. Sú to vlastne veľmi brutálne zákernosti, ktoré on ľuďom urobí a potom utečie. Je v tom čosi démonického.

Práve takýto obraz som chcel mať v prvej kapitole, ktorá je až strašidelná. Zaznieva tam jedna zo starých anekdot s motívom hádzania topánok. Ja som sa pri tom nesmial a čudoval by som sa, ak by sa niekto nahlas smial pri čítaní. V románe sú ale aj veselé miesta alebo také, ktoré som ja považoval za zábavné počas písania. Napríklad poľovačka na draka, ktorú robia učenci.

Ako vtip v zmysle intelektuálnej britkosti by sa dal označiť aj spôsob, ako vo vašich knihách žonglujete s čitateľskými očakávaniami. Príbeh sa zrazu zlomí, dejú sa veci, ktoré vybáčajú z predpokladaného rámca. Láme sa realita, kniha sa stáva pre čitateľa výzvou. Sedí také pozorovanie?

Áno, určite. V prípade Tylla ide napríklad o to, že príbeh nie je rozprávaný v súvislom rámci, ale sa v chronológii pohybuje sem a tam. Je prenechané čitateľovi, aby si vytvori Tyllovu konzistentnú biografiu. Aj ja ako čitateľ mám rád knihy, v ktorých mi je niečo prenechané. A v tomto prenechaní časti informácií čitateľovi, ktorý ich doplní, je naozaj istý vtip a irónia. Sú však ľudia, ktorí to neznášajú.

Keď si pozriete recenzie k Tyllovi na Amazone vo všetkých možných jazykoch, tak sa vždy nájdu ľudia, ktorých vytáča, že Tyll nevystupuje v každej kapitole rovnako a že kniha skáče sem a tam. Ja by som to však ani nechcel inak rozprávať a nepovažoval by som to za zaujímavé. Ľudia, ktorých tá kniha osloví, ju majú radi práve preto. Autor sa netvári, že nie je prítomný – ako je to v klasických realistických rozprávaniach – ale zreteľne ukazuje, že je tu a že robí zásahy.

Stáva sa aj, že si čitatelia vaše lámanie reality nevšimnú a napriek tomu knihu vychvália. To musí byť frustrujúce.

Toto sa mi už našťastie nestáva, pretože ľudia vedia, aké knihy píšem. Hlavne v prípade recenzentov sa to už nedeje. No na začiatku, keď moje knihy ešte neboli poznačené nejakým trademarkom, sa to naozaj stávalo často. A to sa ma dotklo ešte viac ako zlá kritika. Knihy, ktoré vôbec neboli rozprávané realisticky, boli vychvaľované tak, ako keby realisticky rozprávané boli. To nedávalo vôbec žiadny zmysel.

Jedna z vašich starších prednášok má názov Katastrofa šťastia. Hovoríte v nej o temnejších stránkach úspechu. O bizarných či až absurdných situáciách, ktoré prináša popularita. Zažívate to stále?

Napodiv menej. Na začiatku som bol úplne zneistený tým, ako často je človek konfrontovaný s klišé, keď je zrazu známy. Mal som napríklad čítačku a v novinách som bol vykreslený so zlatými okuliarmi a kravatou, a pritom som vôbec žiadnu kravatu ani okuliare nemal. Dnes to už neberiem tak vážne, naučil som sa, že sa to stáva a nie je to dôležité. Tie temné stránky ostali rovnaké, ale človek si na ne zvykne a vníma skôr to pozitívne. Keď máte veľa čitateľov, tak z toho jednak plynie finančná nezávislosť, no hlavne je to potvrdenie vašej práce. Nie je nič krajšie pre toho, kto píše, ako keď ho ľudia chcú čítať.

V spomenutej prednáške popisujete rôzne situácie: Ako vás niekto konfrontuje s článkami, ktoré ste vôbec nepísali, ako sa z ľudí, ktorí vás nepoznali, zrazu stávajú experti, alebo ako vám nadávajú ľudia, ktorí si kupujú knihy na základe rebríčkov a potom sú sklamaní. To sú všetko podobné zlomy reality, aké možno nájsť vo vašich knihách. Zdá sa, že sa to dá zažiť aj v skutočnosti.

Áno, ak ste pozorní, tak to zažívate stále. Preto sa aj kniha, ktorú som napísal po Vymeriavaní sveta volala Sláva. Keď sa stanete slávny, tak začnete zažívať veľmi drastické zlomy reality. A aj moc fikcií. Keďže ma to ako spisovateľa zaujímalo, tak som na to bol lepšie pripravený. A to mi potom aj pomohlo.

Daniel Kehlmann (45) je nemecko-rakúsky spisovateľ. Medzinárodný úspech získal svojou piatou knihou Ich und Kaminski (2003, česky Já a Kaminski, 2012). Jeho román Die Vermessung der Welt (2005, slovensky Vymeriavanie sveta, 2009) sa stal svetovým bestsellerom, preložený bol do vyše štyridsiatich jazykov. Jeho posledný román Tyll (2017) vyšiel tento rok v slovenčine (Lindeni, 2020). Kniha bola na shortliste International Booker Prize a práva na adaptáciu zakúpil Netflix. Okrem beletrie píše aj divadelné hry či eseje. Žije v Berlíne a New Yorku.

 

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie