Denník N

Filmárka Berezňáková: Vychádza mi, že Slováci sú veľmi poddajný národ

Barbora Berezňáková. Foto - O. Lewis
Barbora Berezňáková. Foto – O. Lewis

Slovensko akoby cítilo bytostné ohrozenie z elít alebo zo zmeny. Súvisí to s malým sebavedomím, ktoré je nahrádzané národniarstvom štvrtej cenovej, tvrdí filmárka Barbora Berezňáková. Prezrádza aj to, ako sa jej na filme o únose prezidentovho syna spolupracovalo s Petrom Tóthom.

Ako dokumentaristka pracujete s témami, ktoré ste nemohli zažiť, respektíve si ich nemôžete pamätať – rok 1968, november 1989, kauzy mečiarizmu. Čo vás na nich tak láka?

K dokumentom ma priviedli samotné témy. Vybrala som si ich, lebo som si potrebovala upratať v hlave, pochopiť kontext, z ktorého vychádzam.

V akom zmysle?

Hľadala som odpovede na otázky typu kde žijem, v akej spoločnosti sa nachádzam, aká je krajina okolo mňa, akí sú ľudia v nej a z čoho to vyplýva. Premýšľať nad týmito vecami som začala, keď som sa odsťahovala do USA. Práve tam sa mi vyjasnilo, čo ma zaujíma, ako chcem tráviť život a čo asi chcem robiť.

Dajú sa nájsť odpovede na také otázky cez zlomové udalosti? Necharakterizujú nás skôr tie dlhé roky nečinnosti medzi nimi? Príklad: november 1989 vyplavil vlnu empatie, súdržnosti a slušnosti, miera takých prejavov však v spoločnosti nie je konštantná. Aj po revolúcii rýchlo vyprchali.

Ja si práve myslím, že krajinu aj ľudí človek najlepšie spozná v hraničných situáciách. Aj kvalitu vzťahu medzi partnermi si lepšie uvedomíte, keď v ňom nastane problém. Nechcem však riešiť, či bolo skôr vajce alebo sliepka, či si národ podmienky vytvára, alebo skôr podmienky ovplyvňujú národ. Podľa mňa sú to prepojené nádoby.

Čím vás zaujal rok 1968, keď nás v auguste začali okupovať vojská Varšavskej zmluvy?

Veľa debatujem so svojím otcom, ktorý sa narodil v rusínskej oblasti. Zaujímalo ma, čo vtedy robil. V roku 1968 študoval v Prahe psychológiu a cez prázdniny sa vrátil na východ Slovenska do dedinky, kde žil takmer na lazoch. Povedal mi, že v čase vpádu vojsk bol na lúke s kravami, že ich pásol.

Zrazu počul rachot a z lesa sa vyrútil tank. Som dosť vizuálny typ a hneď som si to predstavila – mladý človek pasie kravy v idylickej prírode, zrazu sa z lesa vyrúti tank. Zdalo sa mi to absurdné.

Otec mi zároveň povedal, že keď v 70. rokoch pracoval v Prahe, nejaký kolega si z neho strieľal poznámkami typu – a čo, keď prišli Rusi, plakal si za tými kravami? Vzkypela v ňom zlosť a tomu kolegovi vrazil. Na

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie