Denník N

Suché borovicové lesíky sa na Záhorí menia na močiare plné divokého života, a to len preto, že človek vrátil vodu, kam patrí

Ochranári revitalizovali mokrade v pieskových dunách na Záhorí. Po pätnástich rokoch konštatujú, že sa do územia vrátila divočina.

Na väčšinu revitalizovaných mokradí sa vrátil náš najväčší hlodavec bobor. Foto – Soňa Mäkká

Keď sa povie príroda na Záhorí, mnohým asi ako prvé napadnú borovicové lesy. Stromy v nich sú zasadené ako podľa pravítka, dole presvitá piesčitá pôda, dovidíme široko-ďaleko.

V hubárskom raji sa dá ľahko stratiť, orientácia v borovicovom lese je náročná. Žiadny hrebeň, žiadna dolina, všade len borovice, ktoré občas pretne piesčitá lesná cesta. Rovinu sem-tam narušia kopčeky s pármetrovou nadmorskou výškou. Sú to pieskové duny, ktoré sem kedysi navialo na nepriepustnú ílovú vrstvu.

Mešterova lúka. Foto – Soňa Mäkká

No v týchto na prvý pohľad nudných lesoch sa skrývajú mokrade, ktoré sú pripomienkou doby ľadovej. Koncentrujú pestrosť života, hoci ešte pred pätnástimi rokmi boli na pokraji zániku.

Záhorie mohlo byť druhým Balatonom

„Na Záhorí tvoria pôdu viate piesky a pod nimi sa nachádza nepriepustná vrstva ílovitého charakteru z obdobia neogénu. Keby tam neboli tie piesky naviate v neskorších geologických obdobiach, tak by tu bolo plytké jazero ako Balaton

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Ochrana prírody

Príroda

Životné prostredie

Slovensko, Veda

Teraz najčítanejšie