Denník N

O pandémii covidu-19 debatujeme príliš plytko

V koalícii máme rôzne názory na to, ktoré opatrenia budú pri tlmení pandémie efektívnejšie, a to je dobre.

Autor je poslanec NR SR za stranu Sloboda a Solidarita,
podpredseda výboru pre hospodárske záležitosti

Pandémia covidu-19 kvári Slovensko už deväť mesiacov a úroveň verejnej debaty o riešeniach vlády sa čoraz viac podobá na evergreen o globálnom otepľovaní: postupne sa vžíva predstava, že na jednej strane sporu sú politici zlí, masoví vrahovia a ničitelia civilizácií a na druhej politici dobrí, spasitelia sveta, ktorým tí zlí bránia zachraňovať ľudské životy.

Predseda vlády nedávno povedal, že predseda koaličnej strany, s ktorým je vo vláde, odmietaním plošného testovania spôsobil, že „zomrú úplne zbytočne tisícky bezbranných starých a chorých ľudí“. Povedal tiež, že buď bude na Slovensku celoplošné testovanie, alebo lockdown.

To sú príklady rétoriky, ktorá stavia na vymyslenom nepriateľovi.

Pán predseda vlády bezpochyby vie, že len na tento rok sme v koalícii schválili navýšenie štátneho rozpočtu, v ktorom sme vyčlenili výdavky priamo súvisiace s pandémiou covidu-19 v sume 4,9 miliardy eur. Na ďalšie tri roky sme z dôvodu vplyvov pandémie súhlasili s pôžičkami 6 až 7 miliárd eur ročne.

To sú peniaze, ktoré budeme musieť splatiť. To znamená, že ich v budúcnosti nebudeme môcť použiť ani na skvalitnenie zdravia a predĺženie či neskrátenie života ľudí.

Pán Matovič takisto vie, že vláda nenesie zodpovednosť za to, že občania ochorejú na koronavírus, ale že vláda chce niesť zodpovednosť za udržanie zdravotnej starostlivosti občanov na primeranej úrovni. Napríklad opatreniami, aké odporúča pandemický plán SR.

Podobných opatrení vydal úrad verejného zdravotníctva od marca v desiatkach predpisov už stovky.

Môžeme preto dôvodne predpokladať, že vláde sa už podarilo zabrániť veľkému množstvu predčasných úmrtí v dôsledku ochorenia covid-19.

Avšak – opäť dôvodne predpokladajme – je to aj za cenu budúcich predčasných úmrtí, bankrotov, rastúcej záťaže na psychiku, zmrazenej socializácie detí, obmedzenia pohybu a obrovskej straty toho, čo je pre mnohých ľudí živobytím a pre ešte viac ľudí tým najdôležitejším hneď po zdraví: kultúrneho a spoločenského života.

V koalícii máme rôzne názory na to, ktoré opatrenia budú pri tlmení pandémie efektívnejšie, a to je dobre.

Nevyčítam predsedovi vlády, že považuje povinné plošné testovanie za dobré opatrenie. Vyčítam mu, že ho považuje za jediný spôsob, ako zabrániť lockdownu, pretože jediným spôsobom nie je. Vyčítam mu, že vecných názorových oponentov označuje za múdrosráčov, elitárov, idiotov a občas aj za zločincov.

Všetky vlády a aj súčasný premiér totiž konajú s plným vedomím, že v dôsledku niektorých aktuálnych opatrení budú v budúcnosti ľudia zomierať skôr, než by sa to stalo bez týchto opatrení. Lebo už teraz míňame ich peniaze, ktoré si zarobia až v budúcnosti.

Motiváciou tohto konania vlád je zabrániť oveľa väčšiemu počtu predčasných úmrtí alebo stratených rokov zdravia než tých, ktoré týmto zabraňovaním vyvolajú. Jednoducho, že náklady a výnosy budú efektívne.

V samotných riešeniach však vlády, žiaľ, často uprednostňujú okamžitú akciu, lebo vedia, že jej negatívne dôsledky nebudeme vedieť presne vyhodnotiť. Budúce údaje o priemernom veku dožitia totiž nebudú ukazovať nárazové, ale pozvoľné zmeny a nebude ich s čím konfrontovať, lebo takmer všetky vlády robia podobné opatrenia. A keby aj, tak o dvadsať rokov už bude bezpochyby vládnuť niekto iný.

Čo teda na tom zlepšiť?

V prvom kole zodpovednosti začnime tým, že budeme vysvetľovať, že každá minca má dve strany, že každé opatrenie aj neopatrenie proti pandémii má rôznu silu argumentov aj protiargumentov a že prikloniť sa ku konkrétnemu riešeniu nie je také jednoznačné ako snaha eliminovať extrémistické nálady v spoločnosti.

V druhom kole presadzujme efektívne opatrenia a netvárme sa, že zodpovednosť vlády chrániť ľudí pred ochorením je väčšia než ich vlastná zodpovednosť.

A v ďalšom si začnime klásť aj nepríjemné otázky.

Ponúkam na záver jednu provokatívnu, ktorá nepatrí len vláde na Slovensku. Čo ak príde – nedajbože – horšia katastrofa? Ešte ničivejšia pandémia, ťažká hospodárska kríza v dôsledku zlých rozhodnutí vlád či vojna?

Z čoho zaplatíme boj proti budúcim nepriateľom, keď sme sa na boj proti tomu súčasnému, o ktorom neskôr zistíme, že bol menšou hrozbou, zadlžili po uši?

Politici píšu

Komentáre

Teraz najčítanejšie