Denník N

Prešovský vianočný konvoj na pomoc Rumunsku v roku 1989 inicioval lekárnik Anton Bartunek

Anton Bartunek. Foto - Post Bellum
Anton Bartunek. Foto – Post Bellum

„Vraciam vám členskú legitimáciu KSS a dnešným dňom vystupujem z komunistickej strany.“ Aj takto spomína na komunistické časy úspešný farmaceut, svojho času prvý prezident Slovenskej lekárnickej komory a rodák z Lipian Anton Bartunek.

Po profesijnej stránke je známy ako historik slovenského lekárnictva, v občianskom živote si získal rešpekt ako iniciátor a účastník humanitárneho konvoja, ktorý na 2. sviatok vianočný roku 1989 odišiel na nebezpečnú cestu do revolúciou postihnutého Rumunska.

Narodil sa 21. septembra 1945 do veľmi nábožensky založenej rodiny dvoch učiteľov, ktorí mali päť detí. Jeho matka sa venovala výučbe domácich prác, ako je varenie. Otec vyučoval na gymnáziu v Sabinove a v Lipanoch nemčinu, latinčinu, deskriptívnu geometriu, fyziku a matematiku.

Jeho korene siahajú do viacerých krajín, ako hovorí, sú takou „typickou stredoeurópskou miešaninou“. Antonov starý otec z matkinej strany Maximilián Hudín bol známy lipiansky staviteľ, ktorý bol štyri a pol roka v ruskom zajatí. Svoju dcéru, Antonovu matku, prvýkrát videl, až keď mala približne päť rokov.

Predkovia z otcovej strany pochádzali z Veľkých Popovíc pri Prahe. Jeho prastarý otec sa narodil a žil v Budapešti, kde sa narodil aj Antonov starý otec a otec.

Až keď mal jeho otec dva roky, presťahovali sa do Starého Smokovca, neskôr do Lomnice. Žili v staničnom byte – starý otec pracoval na stanici. Stará mama mala nemecké korene. Anton na svoje detstvo a rodinu spomína ako na fantastické a nezabudnuteľné obdobie.

Spomienky na päťdesiate roky

Tieto spomienky sú skôr z kategórie smutných, keďže v povojnovom období v Lipanoch zažíval Anton „obrovské šialenstvo“. Pomaly, ale isto bola v spoločnosti nastolená komunistická ideológia a s ňou prichádzal aj nový režim. Ľudia doslova terorizovali gazdov z obce, ktorým písali na brány domov nápisy ako kulak a podobne.

Anton si pamätá, že úlohou jeho otca bolo spisovanie majetku gazdov, ktorí boli už takí zúfalí, že neraz doň z revolty napísali aj potkany či myši.

Bežné bolo aj zavádzanie nových praktík, napríklad vytváranie komisií z učiteľov, ktorí mali dohliadnuť na podpísanie prihlášok do vtedajšieho JRD (jednotného roľníckeho družstva). Keďže muži odmietali, na škole, kam ich pôvodne pozvali, vybrali okná a prikázali im nahým sedieť v laviciach, kým svoje rozhodnutie neprehodnotia. Bol to doslova teror.

Anton mal vtedy len osem rokov, ale všetko vnímal a niekdajšia propaganda mala na neho veľký vplyv. Nezabudne, ako každý deň chodieval okolo výkladu obuvi, v ktorej bola Stalinova busta s honosnými nápismi. Komické bolo, že bezprostredne po Stalinovej smrti ju vystriedal Gottwald. Aj takto rýchlo sa dokázalo zmeniť politické myslenie ľudí.

Ako sa dostal k farmácii

Anton vychodil osemročnú školu v Lipanoch, kde aj v roku 1962 zmaturoval. Mal veľký záujem o štúdium archeológie, ale keďže táto škola bola v tom období len v Prahe a brali maximálne dvoch študentov, rodičia ho od nej odhovorili.

V Lipanoch mali peknú lekáreň a často sa rozprával s lekárnikom o jeho práci. Tieto rozhovory ho nadchli, a keďže mal problémy s dýchaním a bola to relatívne čistá práca, rozhodol sa pre päťročné štúdium farmácie v Bratislave.

Študentské časy, teda 60. roky, boli pre neho v Bratislave fantastické. Býval na rôznych internátoch, v Horskom parku či v Bernoláku (Študentský domov Jura Hronca na Bernolákovej ulici – pozn. editora), alebo vo „švédskych domoch“. Pamätá si, ako im v Bernoláku počas skúškového obdobia vypínali elektrinu, a preto v roku 1965 zorganizovali protest. Vyhadzovali z okien internátu zapálené noviny a dokonca ich vo Večerníku označili ako „vyčíňajúcich chuligánov“, ktorí si nevážia spoločnosť, v ktorej žijú. No vypínanie elektriny už nikto nespomenul. Tieto časy boli zároveň plné diskoték a iných zábavných zážitkov.

V Bratislave sa popri štúdiu zoznámil aj so svojou budúcou manželkou, s ktorou sa zobrali v roku 1967, a o tri roky sa im narodil syn. Farmáciu ukončil v roku 1967 a nasledovalo sťahovanie do Opavy, kde sa začalo jeho štvorročné pracovné pôsobenie lekárnika.

Pôvodne sa pred koncom štúdia farmácie rozhodoval pre prácu vo veľkej farmaceutickej spoločnosti Galena Opava, kde by sa podieľal na výskume, no keďže bol slovenskej národnosti, neprijali ho. Hlavným dôvodom bolo, že ako Slovák sa môže kedykoľvek rozhodnúť odísť domov. Tak ho osud priviedol k práci v lekárni, ktorej sa venuje dodnes.

V Opave býval Anton na Orlickej ulici, v slobodárni, kde ho zastihli udalosti z roku 1968. Zaujímavé bolo, že aj napriek prichádzajúcim ruským tankom a hluku nič nepočul a nerušene spal. Až ráno, keď prechádzal cez ulicu, z rádia zaregistroval, čo sa stalo. Vtedy už bolo námestie obsadené tankmi a ľudia do nich hádzali paradajky. Aj on stál tvárou v tvár guľometu, keď nešťastne otvoril dvere na lekárni, vyšiel v bielom plášti a vojak v tanku sa zľakol. „Tak vtedy som mal asi namále,“ komentoval situáciu.

Práve z tohto obdobia si pamätá ešte jednu veľmi nepríjemnú udalosť zo strany ruských okupantov. Odohrala sa v okrese severne od Opavy, pravdepodobne Bruntál alebo Krnov.

Kamarát lekár z miestnej nemocnice rozprával, že k nim doviezli ruskú posádku, ktorá trpela nezastaviteľnými hnačkami a nevoľnosťami a ich ošetrovateľ si s nimi nevedel dať rady. Lekári z nemocnice zistili, že vojaci majú týfus. Chceli si ich nechať v infekčnom oddelení, ale keďže Rusi to odmietli, dopravili ich naspäť do kasární.

Bohužiaľ, neskôr bolo odtiaľ počuť len streľbu, čo znamenalo asi jediné – že nakazených mužov zastrelili. Ruská armáda mala vtedy veľmi zlé skúsenosti s chorobami, ako je týfus, a preto sa to rozhodli radikálne a neľudsky riešiť ich smrťou. Bartunek dodáva, že pravdepodobne sa o takom niečom vtedy nerozprávalo, ale aj to patrilo k jeho skúsenostiam z roku 1968.

Vplyv komunizmu na pamätníkov pracovný život

Z čias socializmu zväčša nemá dobré spomienky. Pamätá si, že keď bol ešte mladík, z práce jeho otca nepohodlných ľudí vyhadzovali vo veľkom. Otec pracoval v STS (strojno-traktorovej stanici) a tam nemali komunisti zľutovanie takmer s nikým. Otec tam však pracovať zostal. Anton si myslí, že to bolo práve preto, že v rodine Bartunekovcov bolo päť detí a bolo by ťažké uživiť ich bez otcovho príjmu.

Neskôr si však už jeho otec aj prial, aby ho prepustili, keďže už mal dohodnutú inú prácu v Sabinove, v múzeu, kde by vykonával prieskum kveteny. Aj keď by ho táto práca bavila, napriek všetkému nakoniec z STS neodišiel.

Počas pracovného pôsobenia v Opave Anton videl, ako všetci v tom čase vkladali nádeje do Dubčeka a doslova ho „žrali“. Po sklamaní v roku 1968 však ošiaľ pomaly upadal a dôvera v jeho schopnosti sa naštrbila. Podobné to bolo aj s Husákom. Pozitívne naladenie z ľudí sa podľa jeho slov vytrácalo.

Aj on sám mal v živote množstvo konfliktov s režimom. Tieto negatívne skúsenosti sa začali už počas štúdia na univerzite.

Rok pred štátnicami za ním prišiel učiteľ, ktorý vyučoval galenickú farmáciu, a pokúšal sa ho nahovoriť na vstup do komunistickej strany. Z tohto predmetu mal mať skúšku a nevedel, čo má robiť, keďže úprimný záujem nemal. Aj keď sa mu zo začiatku darilo slušne odmietať učiteľov návrh, tento vychytený komunista bol neodbytný.

Nakoniec bol v roku 1966 nepriamo donútený vstúpiť do strany, lebo mal strach, že ho tesne pred ukončením štúdia vyhodia. Po nástupe do novej práce v Opave nikomu nič nepovedal a snažil sa zatajiť, že je pasívnym členom strany.

Toto mlčanie ho však dostihlo. Z univerzity sa dozvedeli, kde Anton pracuje, a odoslali list na jeho pracovisko. Dokonca začali vyšetrovať aj jeho brata, ktorý v tom čase pôsobil ako riaditeľ Lesného závodu v Margecanoch. Preverovali si jeho politický profil.

Anton to mal u komunistov naštrbené, a tak sa na jar 1968 rozhodol zúčastniť na straníckej schôdzi v Opave. Počas stretnutia sa neriešili žiadne zmysluplné veci, práve naopak, boľševici rozoberali, či budú na nejakom podujatí podávať špekáčiky alebo párky.

Bol veľmi rozhorčený a nechápal, čo tam robí. Preto na prelome marca a apríla 1968 napísal oznámenie o vystúpení z komunistickej strany, adresované celozávodnej organizácii KSČ OÚ Opava. List poslal doporučene, no dlhší čas sa žiadnej reakcie nedočkal.

Až neskôr, v októbri 1968, ho v práci navštívila kolegyňa s papierom, ktorý mal podpísať. Na papieri stálo, že bol vylúčený z komunistickej strany. Stále opakoval, že vystúpil dobrovoľne a žiaden papier nepodpíše ani napriek veľkému nátlaku.

Bolo to odvážne rozhodnutie a malo vplyv aj na jeho budúce pracovné pôsobenie. Napríklad keď sa uvoľnilo pracovné miesto šéfa lekárne v Hradci nad Moravicí, tak Anton nemal najmenšiu šancu toto miesto získať. To, že sa snažil nemať nič spoločné s komunistami, mu v tom období veľmi priťažilo.

Zmena pracovného miesta

Na základe predošlých udalostí sa Anton rozhodol, že Opavu opustí, napísal žiadosť do Prešova a prijali ho. Ešte predtým si urobil druhú atestáciu. Ani tá sa nezaobišla bez prekážok. Lekárnici z Opavy napísali krajskému lekárnikovi v Ostrave, aby mu nedovolili zložiť skúšku, keďže si jeho odchod na Slovensko nepriali. Nakoniec skúšku obhájil.

Odchod na Slovensko znamenal podľa Antona prechod z novoveku do stredoveku. Na Slovensku bola situácia veľmi zlá. Ešte pred nástupom do Prešova, bolo to v roku 1969 počas prázdnin, navštívil rodné Lipany, kde pôsobil lekárnik Jurecký. Spomenul mu, že v Lemešanoch (obec medzi Prešovom a Košicami) otvorili novú lekáreň a ponúkajú tam voľné pracovné miesto.

Anton teda pôsobil v lekárni v Lemešanoch, ale jeho ambície boli vyššie. V 80. rokoch po výmene prevádzkového lekárnika v Prešove miesto získal a za prácou dochádzal. Lemešiansku lekáreň však nenechal napospas osudu a ostala tam pracovať jeho žena.

Vo funkcii prevádzkového lekárnika sa Anton začal venovať rekonštrukcii lekární a zachraňovaniu lekárenského nábytku. Dôkladne zrekonštruoval krásnu lekáreň v Prešove, ktorá bola na Hlavnej ulici číslo 77. Aj tam došlo k menšiemu sporu, keďže po rekonštrukcii chcel okresný lekárnik vymenovať za šéfa niekoho iného.

Anton veľmi bojoval, keďže do lekárne vložil veľa námahy, a tento spor vyhral. Neskôr ju dokonca sprivatizoval.

Lekaréň, ktorú Bartunek neskôr zrekonštruoval. Foto – archív A. B.

Udalosti tesne pred revolúciou 1989 a po nej, pád komunizmu

Nejaký čas pred revolúciou pôsobil v psychiatrickej liečebni, kde vykonával lekárenskú službu. Pamätá si, ako v záujme väčšieho prehľadu spracoval tabuľu so 128 zamestnancami, ktorým bol nadriadený. Rozmýšľal, kam ju zavesí.

Rozhodol sa zvesiť podobizeň Husáka a umiestniť tam svoj zoznam. Aj napriek pomalému, ale istému „poklesu“ vplyvu komunistov sa našiel kolega zubný lekár, ktorý keď to zbadal, bol veľmi rozzúrený a nechápal, ako si také niečo Anton mohol dovoliť. Podľa jeho vlastných slov „bolo z toho peklo“.

To však nebolo všetko. Neskôr sa dozvedel aj to, že jeho predchodkyňa dovolila komunistickej bunke stretávať sa v jej kancelárii. Anton spomína, že to bola staršia žena, ktorá bola rada, keď mohla ísť skôr domov, a preto jej stretnutia neprekážali. On však o tom nevedel. Po prekvapivom zistení odmietol uvoľniť svoju kanceláriu skupine komunistov a tí ho neskôr nahlásili riaditeľovi.

Blížiaci sa koniec komunizmu si začal uvedomovať, keď raz mesačne nosil na poštu tržbu z lekárne. Bolo to okolo 1200 korún a mal aj bankovky s Gottwaldom. Spomína si, ako na ne písal „masový vrah“, no ani napriek veľkému riziku sa mu nič nestalo.

Vtedy asi začal pociťovať, že sa už niečo uvoľňuje. Bol to aj moment, keď vzniklo občianske fórum so zástupcami cirkvi či kultúry, kam patril aj Anton. Ďalšie skupiny sa stretávali v rusínskom dome či v psychiatrickej liečebni – jednu dokonca založili samí komunisti.

Takisto nezabudne, ako pád režimu vplýval na ľudí, ktorí boli komunistom verní. Magistra z jeho lekárne na to škaredo doplatila. Pamätá si, ako sa mu sťažovali ľudia, ktorí si raz v noci chceli vybrať lieky, že magistra chodila po lekárni v bielej nočnej košeli so sviečkou a vôbec nereagovala.

Alebo keď raz počul v lekárni krik zo šatne, kde sa prezliekali kolegyne, aby rýchlo dobehol. Spomínaná magistra, ktorá mala vtedy len 35 rokov, stála nahá na peci a vykrikovala nesúvislé vety. Museli zavolať na psychiatriu, aby po ňu prišli a pomohli jej.

Bála sa tak veľmi, že s ňou Anton musel nastúpiť do sanitky a byť počas celej hospitalizácie pri nej. „Ale vidíte, ako ideológia totálne zblbla niektorých ľudí.“

Anton Bartunek ukazuje svoju knihu. Foto – Post Bellum

Veľká humanitárna pomoc Rumunsku

Jednou z aktivít Antona Bartuneka bolo aj založenie VPN – Verejnosti proti násiliu, ktorá mala v Prešove sídlo v PKO. Spolu s riaditeľom PKO zorganizovali najväčšiu zbierku pre Rumunsko v celej histórii ČSSR. O výprave na pomoc v rámci odstránenia dôsledkov revolúcie v Rumunsku existuje vyše dvojhodinový videozáznam.

ČSAD – Československá automobilová doprava požičala šesť kamiónov. Tie naplnili obrovským množstvom potravín, ktoré odovzdali aj obyčajní ľudia, keď v priebehu jedného dňa vykúpili všetky obchody s potravinami, len aby pomohli. Prekvapil aj biskup, ktorý daroval omšové víno a výprave požehnal.

Sám Anton zohnal jeden a pol kamióna zemiakov. Venovali aj množstvo liekov a zdravotníckeho materiálu v hodnote asi 200 000 korún.

Samotná výprava vyrazila na Druhý sviatok vianočný 1989. Ešte v ten deň volal Anton šéfovi banky, že potrebujú peniaze v zahraničnej mene. Bez váhania cez víkend otvoril banku a peniaze im dal. Výpravu okrem kamiónov tvorila aj avia a cisternové auto s pohonnými hmotami.

Bartunek spomína, že mali problém zohnať lekára, ktorý by šiel s nimi, no nakoniec sa im to podarilo. Išiel s nimi Alexander Šurkala, ktorý vtedy študoval aj kameru – a práve vďaka nemu sa dodnes zachoval videozáznam. „Dvere mal otvorené každý, kto bol čestný a nebál sa,“ hovorí Bartunek.

Na rumunských hraniciach sa stretli s rytiermi Maltézskeho rádu z Nemecka, ktorí prišli na pomoc rumunským obyvateľom ako prví. Nechceli ich však pustiť cez hranicu. Keďže prešovská výprava mala dobrý kontakt – muža, ktorý bol pôvodom Slovák, dostali sa cez hranicu, kde sa už ozývala streľba.

Po prechode hranice sa hneď označili vlajkou Červeného kríža a československou vlajkou. Prvou zástavkou bola Oradea. Zastavili na námestí a hneď ich obkolesilo obrovské množstvo ľudí. Cítili sa nepríjemne – neprišli žať slávu, ale pomáhať.

Preto sa presunuli do dediny, kde zastavili pred kostolom. Z neho vyšiel kňaz, pôvodom Slovák, a veľmi im ďakoval. Tu znovu počuli streľbu, ktorá však už bola oveľa bližšie než predtým, a väčšina výpravy sa chcela hneď vrátiť domov. „Okrem mňa a šoféra chceli všetci všetko vyložiť a odísť,“ spomína Anton. Ale keďže sa k nim neskôr pridal vodič kamióna Peter Mihálik, tak sa aj ostatní rozhodli, že idú ďalej.

Po ceste stretli tanky a videli guľomety. Bolo to veľmi nebezpečné, napriek všetkým rizikám však dorazili do Klužu. Prišli pred obrovskú železnú bránu, ktorá bola zatvorená a stálo pred ňou vyše tristo ľudí. Vojakom pred bránou vysvetlili, že priviezli pomoc, a tak ich pustili dovnútra.

Z domu kultúry vyšli študenti, ktorí im pomohli vyložiť autá a zabezpečili večeru a hotel, aby mali kde prenocovať. V noci počuli streľbu v uliciach. Anton odmietal nechať zdravotnícky materiál v rukách študentov, a preto šli na druhý deň do nemocnice, kde chceli zásielku odovzdať lekárom. Prijal ich primár chirurgie, ktorý ich previedol po oddelení. Boli tam zranení so strašnými poraneniami od strelných zbraní, aké nikdy predtým nevideli. Preto sa zdržali o deň dlhšie, ako pôvodne plánovali.

Na tretí deň ráno, keď sa už chystali vyraziť, chcel jeden člen výpravy silou-mocou navštíviť mestský úrad, nevedeli presne prečo. Anton ho nechce menovať, ale myslí si, že chcel, aby mu poďakovali. Napokon ho od toho odhovoril – mal strach, aby ich tam niekto nezastrelil. Cesta domov prebehla bez incidentov.

Neskôr úspešný Anton Bartunek vyštudoval ešte ďalšie dve univerzity – v Prahe a v Prešove, vďaka čomu sa začal ako jediný na Slovensku venovať základnému výskumu v oblasti dejín farmácie a medicíny.

V roku 2019 obhájil doktorát rozsiahlou 260-stranovou dizertačnou prácou. Okrem odborného záujmu o dejiny lekárnictva a lekární je zároveň majiteľom jednej z nich.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie