Publicista Daniel Ryba: Smútok nemožno potláčať, treba si ho naplno vychutnať (Šťastní ľudia v nešťastných časoch)
Pandémia, osobitne v týchto sviatočných časoch, nás uzatvára do bublín, mnohí trpia samotou, strachom a úzkosťami, obavami o seba a blízkych. Prinášame vám sériu rozhovorov s ľuďmi, ktorí napriek všetkému dokážu prekonať ťažké obdobie s pocitmi šťastia a byť tak inšpiratívni. Tri ženy, traja muži. Každý deň do 30. decembra uverejníme jeden rozhovor z cyklu Šťastní ľudia v nešťastných časoch. Zverejnili sme už rozhovor s Katarínou Koščovou, Oľgou Bakovou a Alexandrom Mušinkom.
V rozhovore s vydavateľom a publicistom Danielom Rybom, ktorý roky žil a pracoval v Bavorsku a vo Švajčiarsku, sa dočítate:
- že väčšinu času nepociťuje šťastie, ale neutíchajúcu tichú radosť z naplnených vzťahov;
- čo mu dáva počúvanie audiokníh, pravidelný pohyb a zimné plávanie;
- že sa cíti doma aj na nemeckom juhozápade, kde prežil sedem rokov;
- ako sa z umelcov teraz stávajú lebenskünstleri, umelci života a umelci prežitia.
Zažívate v tomto období napriek vonkajším okolnostiam pocity šťastia?
Uvedomujem si, že bežne nerozmýšľam v týchto kategóriách. Nejaký extatický stav, ktorý by sme mohli nazvať šťastím, pre mňa nie je vôbec dôležitý. To, čo pociťujem väčšinu času, je akási neutíchajúca tichá radosť. Radosť z naplnených vzťahov s mojimi najbližšími, z priateľských vzťahov aj z práce.
U mňa k tomuto uspokojujúcemu pocitu patrí aj pôžitok z literatúry, filmu a hudby. Ale predovšetkým z literatúry, teda z kníh. Táto bazálna radosť prebýva vo sférach, kam pandémia nesiaha.
Čo vám spôsobuje šťastie?
Všetko, čo som spomenul v odpovedi na prvú otázku. Okrem toho je pre mňa zdrojom radosti pohyb. Presnejšie chôdza. Pred siedmimi rokmi som zmenil svoj životný štýl a vydal som sa na cestu. Odvtedy prejdem denne v priemere trinásť kilometrov pešo, to je ročne takmer päťtisíc kilometrov. V roku 2015 som dokonca predal auto a žil som bez neho päť rokov. V Bazileji a okolí je taká skvelá verejná doprava, že človek auto vôbec nepotrebuje. Dnes auto opäť mám iba preto, lebo som ho zdedil po svojom otcovi. Chôdza už pre mňa je akási konštanta.
Pred dvomi rokmi som ku chôdzi pridal počúvanie audiokníh. Strávil som vtedy časť svojho sabatického roka v Indii.
