Ring

Denník NSkončil na psychiatrii, cítil sa ako zombie. Britský šampión dostal list plný komplimentov od Aliho

Lukáš VráblikLukáš Vráblik
Zdieľať

Hovorí sa o ňom ako o jednom z najlepších Britov v histórii kategórie ťažkej váhy. Frank Bruno počas svojej kariéry absolvoval 45 súbojov, z ktorých 40 vyhral a iba 5 prehral.

Dvakrát ho porazil Mike Tyson. Fanúšikovia si ho pamätajú najmä vďaka týmto prehrám, ktoré mu trochu zničili slávu. Bruno v skutočnosti do ringu vstúpil proti všetkým svojim najväčším dobovým konkurentom, okrem Tysona aj proti Lennoxovi Lewisovi.

Práve Tyson Brunovi v poslednom zápase kariéry v marci 1996 zobral opasok WBC. Tyson naňho však vždy spomínal ako na silného súpera.

Zápasy s Brunom neboli ľahké, hoci ho v oboch knokautoval.

Pred Vianocami sa veľkí rivali stretli v USA. V januári 2021 britská televízna stanica Sky chystá dokument o ich rivalite.

Bruno sa dostal na vrchol svojej kariéry v 80. a hlavne v prvej polovici 90. rokov. Kategória ťažkej váhy bola vtedy v období, ktoré publicista Michael Carbert nazval „totálny chaos“.

„V možno najväčšom prekvapení histórie Buster Douglas knokautoval Mika Tysona, Tyson potom znásilnil kráľovnú krásy a išiel do basy. Evander Holyfield následne porazil nekoncentrovaného Douglasa, ktorý ležal na podlahe a nechal rozhodcu odpočítavať. Holyfield potom obránil titul proti dvom mužom s bruchom, ktorí bojovali v zlom desaťročí – Georgeovi Foremanovi a Larrymu Holmesovi,“ napísal.

Nikto zo šampiónov si titul neudržal dlhšie. „Tri či štyri opasky si boxeri posúvali medzi sebou, akoby si navzájom chceli spraviť láskavosť. Nikto už nestíhal sledovať, kto je vlastne skutočným šampiónom. Ťažkú váhu sa ani nedalo brať vážne,“ doplnil Carbert.

V bláznivom období boxerskej histórie sa k titulu šampióna konečne dostal aj Frank Bruno, ktorý pri všetkých predošlých pokusoch zlyhal.

Problémové dieťa

„Počas svojej kariéry som mal jednoduché motto: poraziť súpera tak rýchlo, ako sa dalo. Box nie je šport, pri ktorom sa s tým treba zabávať,“ povedal.

„Mama mi hovorila, že ako bábätko som sa snažil prebiť z postieľky. Oheň a agresia, ktoré mi v ringu dobre slúžili, boli vo mne od detstva,“ spomínal.

Brunovi rodičia sa do Londýna prisťahovali z Karibiku: otec pochádzal z Dominiky a matka z Jamajky. Matka pracovala ako zdravotná sestra a bola aj kazateľkou v miestnom kostole.

Frank bol však problémovým dieťaťom, v škole sa často bil a vylúčili ho, keď sa pochytil s učiteľom. V dvanástich ho umiestnili do internátnej školy, kde strávil štyri roky.

Spolužiaci ho šikanovali a otec, ktorý mal problém s cukrovkou, ho zobral do telocvične. Bruno objavil novú vášeň.

„Počas prvého dňa som dostal takú nakladačku, že som sa rozplakal. Rýchlo som sa však do toho dostal,“ tvrdil. Po pár mesiacoch začal na tréningoch porážať aj skúsenejších chlapcov.

Matka z novej záľuby nebola nadšená, ale podporovala ho. Bruno sa rýchlo posunul medzi profesionálov. Pred prvým oficiálnym zápasom ho zobrala do kostola. „Požehnala mi rukavice a pomodlili sme sa. Keď som sa stal majstrom sveta, nikto necítil väčšiu hrdosť ako ona. Prišla však iba na dva moje zápasy a väčšinu z nich sa modlila,“ povedal.

Otec mu zomrel, ale matka ho stále sledovala. Keď sa stal slávnym, začali jej prichádzať výhražné rasistické listy. Bruno jej zaplatil ochranku a nakoniec sa musela presťahovať. Polícia potom muža za listami vypátrala a poslala do väzenia na dva roky.

Bruna nikto nedokázal zastaviť. Vyhral svojich prvých 21 zápasov a všetky knokautom.

Veľká Británia nemala boxerského majstra sveta od roku 1897, keď sa ním stal Robert Fitzsimmons. Viacerí (na čele s Henrym Cooperom) sa opasku priblížili, ale nikdy ho nezískali. Britskí fanúšikovia dúfali, že to dokáže práve Bruno.

Preslávil sa prehrami

V roku 1986 vyzval vo Wembley Američana Tima Witherspoona a prehral po knokaute v 11. kole. Briti mu napriek prehre naďalej fandili, keďže mal charizmatickú osobnosť a často sa objavoval aj v zábavných televíznych programoch. Jeho zápasy sa takmer vždy vypredali, hoci niekedy boxoval aj proti slabším súperom.

Tri roky po porážke s Witherspoonom prišiel ďalší veľký súboj: v Las Vegas Hilton Centre proti Tysonovi. Pricestovali naň aj tisícky britských fanúšikov, ale tí sa veľkého víťazstva opäť nedočkali.

Hoci Bruno od 1. kola viacerými ľavými hákmi spôsobil Tysonovi bolesť, ten sa spamätal a zápas ukončil knokautom v 5. kole.

„Zbožňoval som zápasy s Mikom či Lennoxom Lewisom. Mika som poznal už čias, keď som bol mladší, v Amerike sme spolu mali sparringy. Vedel som teda, s čím na mňa v ringu vyletí,“ povedal.

Po prehre s Tysonom si Bruno dal od boxu prestávku a v roku 1993 sa Británia dočkala svojho šampióna. Stal sa ním Lennox Lewis.

Podpora pre Bruna tým neutrpela. Proti Lewisovi sa hneď postavil, ale v ďalšom veľkom zápase svojej kariéry opäť prehral.

Lewis ho knokautoval už v 7. kole; bol to prvý zápas o titul v ťažkej váhe medzi dvoma Britmi. Zdalo sa, že Bruno sa nikdy nedočká.

„Tá prehra ma nezastavila,“ spomínal. Lewisa totiž o pár mesiacov neskôr porazil Oliver McCall, ktorý potom zvíťazil aj nad Holmesom. McCall chcel zarobiť a vybral si papierovo ľahšieho protivníka: Bruna. Ten v ich súboji v Londýne nakoniec absolútne dominoval počas prvých desiatich kôl a smeroval k víťazstvu na body.

McCall sa v záverečných dvoch kolách odhodlal k zúfalej ofenzíve, ale Bruna už nezlomil. „Bruno si počas posledných troch minút chránil svoju krehkú bradu ako neoceniteľný porcelánový artefakt a prežil až do konca,“ spomínal Carbert.

Pred domácimi fanúšikmi sa konečne stal šampiónom. Ľudia ho obdivovali, hoci experti tvrdili, že Lewis, Tyson či Holyfield sú lepší. O opasok na jar prišiel, porazil ho Tyson pri svojom veľkom návrate.

Bruna už všetci rešpektovali a list mu napísal aj Muhammad Ali, ktorého zápasy ako malý chlapec počúval v rádiu. „Keď sledujem tvoje zápasy, som rád, že neboxujem teraz,“ povedal Ali. „Podľa toho, čo vidím, narobil by si mi veľa problémov. Si dobrý chlap s dobrou povahou a ani nevyzeráš zle. Ak by sme spolu bojovali o titul, bolo by pre mňa ťažké dosť sa nahnevať, aby som s tebou mohol boxovať.“

Ako zombie

Po skončení kariéry sa však začali Brunove problémy. V roku 1998 mu diagnostikovali bipolárnu poruchu, o tri roky neskôr sa rozviedol s manželkou Laurou. V tom období George Francis, jeho blízky priateľ a tréner, ktorý s ním pri víťazstve nad McCallom po zápase plakal, spáchal samovraždu.

Bruna v septembri 2003 zobrali z domu zdravotníci v sprievode polície a išiel na psychiatrické testy. Neskôr priznal, že trpel depresiou a závislosťou od kokaínu. Obľúbenec Veľkej Británie sa stal terčom bulváru; The Sun napríklad prišiel s titulkom „Bonkers Bruno Locked Up“ (Bláznivého Bruna poslali do basy).

Šampión trpel dlhé roky, ale takmer nikto o tom nevedel. V roku 2012 ho opäť nechali v nemocnici, psychické problémy sa mu vtedy vrátili.

Vo svojej autobiografii sa neskôr sťažoval, že v nemocnici ho „držali ako zviera v zoologickej záhrade“ a dávali mu silné lieky. Spravili vraj z neho „zombie“.

„Väčšinou som mával v noci hrôzostrašné sny. Vyšiel som na vrchol nejakej budovy a potom som videl, ako letím vzduchom smerom nadol. Vždy som sa zobudil tesne pred tým, ako som dopadol na zem. Potom som si uvedomil, že sedím v posteli, trasiem sa a som úplne spotený. Vždy sa mi uľavilo, povedal som si, že sa iba so mnou zahráva myseľ. Bol som však v pasci,“ napísal. Dnes má vlastnú nadáciu, v ktorej sa venuje ľuďom s psychickými problémami.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].