Denník N

Štefan Fajnor: V ohrození života človek dokáže aj nemožné

V čase Povstania bol čerstvým maturantom. Po páde Banskej Bystrice zažil nacistické vypočúvanie, mučenie a väznenie. Štefan Fajnor len o vlások unikol koncentračnému táboru.

Varovanie: text obsahuje opis násilia

Študoval som na Obchodnej akadémii v Trnave. Mal som šťastie na dobrého triedneho učiteľa, Moraváka, aj spolužiakov. Nemuseli sme nič hovoriť, všetci sme cítili, že k sebe názorovo patríme. Bez ohľadu na náboženstvo.

Vytvorili sme organizáciu, v rámci ktorej sme sa svojpomocne pripravovali na odboj. Keď v roku 1944 prišlo Povstanie, rozhodnutie pridať sa k nemu bolo pre nás jednoznačné.

Pokus o spojenie s rozhlasom

Veliteľ partizánskeho oddielu, s ktorým sme sa spojili, už vtedy mal dosť vycvičených vojakov. Preto nás požiadal, aby sme slúžili ako spojka s Banskou Bystricou. Ja som vedel dobre písať na stroji, ovládal som tesnopis. Časom ma zobrali na vojenské veliteľstvo, kde som robil záznamy pri výsluchoch.

Zistili, že je na mňa spoľahnutie, tak nás spolu s jedným kamarátom oslovili, aby sme pomohli pri organizácii vysielania. Nadporučík nám dal dva kľúče a heslá, na základe ktorých sme mali podávať rôzne správy a informácie.

Dva týždne pred pádom Banskej Bystrice sme sa dostali k riaditeľovi Slovenského rozhlasu a požiadali ho o vysielanie našich správ.

Gestapo prišlo v noci

V noci 28. októbra však ktosi môjho kolegu udal. Vzali ho i s celou rodinou na vyšetrovanie. Nezvládol to, nebol v týchto veciach dosť tvrdý. Tak ma čoskoro prišlo zobrať gestapo. Moji rodičia boli prekvapení a bezmocní. Chlap, čo prišiel, na mňa svietil a mieril revolverom. Hneď skríkol po nemecky: „Žiadny pokus o útek, lebo v momente strieľam.”

Vedel som, že utiecť nemám šancu, ale musel som ukryť šifry a heslá, ktoré som mal doma. Povedal som, že si musím zobrať kabát a ten, že je vzadu. Prešiel som za ním, kým on na mňa celý čas mieril svetlo. Za ohromnej duchaprítomnosti som zvesil kabát a vytiahol z vrecka karty so šiframi. Tam som mal rýchlopisom zaznačené heslá a rôzne usvedčujúce zápisy. On na mňa síce svietil, no našťastie nesledoval, čo presne robím. Tak som ich jednoducho vzal do ruky a odhodil. I tak mi zobrali viacero vecí. Napríklad lieky, ktoré nakúpili pre partizánov, zobrali mi aj nejaké mapy, ale bez tajných záznamov.

V nedeľu ma zobrali z Myjavy do Senice. Celý čas nám nedali riadne spať. Na druhý deň ma previezli do Bratislavy. Najprv ma nechali stáť dve alebo tri hodiny v čakárni so stopami krvi po stenách, aby ma vopred zlomili. Potom ma vzal jeden chlap a začal ma vyšetrovať. Či som bol v Bystrici a prečo. Hovoril som, že som bol za bratom a chcel som ho presvedčiť, aby sa nepridával k Povstaniu. Hneď mu bolo jasné, že si vymýšľam. Pred podpísaním výpovede sa usmial a povedal: „Pamätaj si, že nesmieš klamať.” Ja som len odvetil, že všetko, čo som povedal, je pravda.

Vyhrážal sa, že ak mi na to prídu, budem okamžite zastrelený alebo obesený. Chlapi stojaci za mnou sa zatiaľ pohrávali s revolvermi. Vedel som, že v tom momente už nemám iné východisko a musím ďalej trvať na svojom.

Zapieranie prestalo mať zmysel

Vzal som pero a podpísal som svoju výpoveď. Vtedy ma vzali do inej miestnosti. Ako sa otvorili dvere, uvidel som dvoch ľudí v generálskych uniformách sediacich za stolom. Ani som nespravil krok, už som cítil zozadu úder palicou. Odpadol som.

Akosi ma však dvihli, pýtali sa, či prehovorím, či už budem hovoriť pravdu, a ja len: „Povedal som.” Potom ma bili do krvi, až som celkom zamdlel. Tak mi ponorili hlavu do vody, aby som sa prebral. Znova sa pýtali, či budem hovoriť pravdu a ja zas: „Povedal som.” Vtedy ma jeden z nich zatiahol šálom, zdvihol ma do výšky a ja som stratil vedomie, akoby ma obesili.

Znova ma prebrali vodou, znova ma bili, až sa to ani tým generálom nepozdávalo. Už to vyzeralo, že ma zastrelia, ak so mnou nepohnú. A potom sa začali vypytovať na mená. „Poznáš toho? Poznáš tamtoho?” a ja som si v tom polovedomí uvedomil, že oni už aj tak mnohé vedia, čiže zapierať nemá zmysel. „Áno, budem hovoriť…” povedal som z posledných síl. Tí generáli v momente odišli preč a vyšetrovateľ ma vzal do pôvodnej miestnosti a začal písať novú zápisnicu.

Kamarátova výpoveď na dohľad

Moju zápisnicu mal otvorenú tesne vedľa zápisnice s mojím kamarátom. Vtedy som zistil, že keď je človek v istom psychickom rozpoložení, dokáže čokoľvek. Aj prečítať papiere vzdialené takmer dva metre. Vypovedal som tak, aby sa to zhodovalo s ním.

Mohol som hovoriť o ľuďoch ako o veliteľovi Jánovi Reptovi, pretože o ňom už aj tak všetko vedeli. V tom čase mali veľmi podrobné informácie. Nikoho viac som však neprezradil.

Potom došlo k výmene zajatcov, tak nás odovzdali slovenským úradom. Ocitli sme sa vo väznici pri veľkom súde. Jednej noci nás zobudili, nastúpili sme do radu a oni vyvolávali ľudí. Mali však starý zoznam, na ktorom sme neboli zapísaní. Vďaka tomu nás nechali na mieste, kým ostatných poodvážali do Melku (pozn.: koncentračný tábor Mauthausen).

Následne prišiel rozkaz, že politických väzňov treba odviezť do Leopoldova. Ráno nás viezli na stanicu. Išli sme ôsmi – štyria a štyria, s reťazami na rukách. Pred stanicou sa práve schádzali ľudia na ceste do práce aj do školy. Videl som, ako sa na nás dívajú, počul som hlasy. Mnohí sa na nás pozerali s veľkou ľútosťou. Ale našiel sa aj taký, ktorý zvolal: „Čo sa s nimi hráte? Obesiť a postrieľať všetkých!” Vtedy sa väčšina okolostojacich potichu pobrala preč.

Vyslobodenie

Keď začalo bombardovanie, všetci dozorcovia utiekli a väzenie pozamykali. My sme sa dostali do ich zbrojnice, odkiaľ sme si vzali revolvery a skryli sme sa do jednej z podzemných pivníc. Tam sme chceli prečkať útok.

Po polnoci za nami prišiel československý vojak a upokojil nás: „Ostaňte tu, vieme o vás. Nikam nechoďte. Ráno prídu Rusi na tankoch, dohodneme sa s nimi, aby nestrieľali, a potom vás odtiaľto vezmeme.”

Tak sa nám nakoniec podarilo vyviaznuť.

Článok je súčasťou projektu Partizáni a vyšiel v špeciálnom vydaní N magazínu v auguste 2017.

Projekt Partizáni pracuje so spomienkami priamych účastníkov Povstania. Záznamy vznikajú s veľkým časovým odstupom od prežitých udalostí a ich opis je poznačený subjektívnym vnímaním každého respondenta, preto je možné, že sa v uverejňovaných textoch vyskytujú väčšie či menšie nepresnosti oproti historiografickým verziám jednotlivých udalostí.

Projekt Partizáni chce pripraviť aj faktografický pohľad na SNP v spolupráci s historikmi a odborníkmi. Viac informácií nájdete na Facebooku alebo e-mailom na nezabudame@gmail.com.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Slovenské národné povstanie

Slovensko

Teraz najčítanejšie