Denník N

Cesta v duchu od vianočného kapra v Bratislave po elektrické šoky v Pešávare (pocta Dušanovi Mitanovi)

Dušan Mitana. Foto N - Tomáš Benedikovič
Dušan Mitana. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ak veríte, že nič nie je náhoda a všetko má svoju príčinu, nečítajte ďalej. Alebo, naopak, tento text je určený práve vám.

Poviem príbeh, ako som sa dostal z Lotyšskej ulice v Bratislave do Moravského Lieskového. Nebolo to úplne jednoduché, ale nevyžadovalo to ani ktovieakú námahu. Celú strastiplnú cestu som absolvoval, ako inak, v posteli. Takže nemusíte ani čítať články o užitočnosti fyzických aktivít či nebodaj sa im v časoch obžerstva s pôžitkom oddávať – výsledok, ktorým je úžas nad kauzalitou vlastných asociácií, sa zaručene dostaví.

Bolo to takto.

Vianoce boli aj v roku 2009. Alebo aj skôr, to už si presne nepamätám. Iba mi utkvela vždy spomienka na kapra a zemiakový šalát. Bývalá manželka mi obe tradičné jedlá, po konzumácii ktorých ulice našich miest dvadsiateho štvrtého brázdia húkajúce sanitky s kosťou vzpriečenou v krku nešťastníka, dala takmer bez slova. Veď načo aj. „Zanes to Dušanovi, je sám doma,“ povedala.

Kamarát, spisovateľ Dušan Mitana, sa v paneláku na Lotyšskej očividne potešil. Ťažko povedať, či viac návšteve alebo jedlu, ktoré doniesla. Bol vtedy sám. A tak iba pil teplé pivo (energia) a fajčil cigarety (pôžitok). Jeho manželka s dcérou boli za druhou dcérou v Londýne. „Ty si nedáš?“ položil mi nezmyselnú otázku. Musel vidieť, že už mi je zle len pri pohľade na tradičné vianočné jedlo, ktoré ma naplnilo. Nepomohol ani Endiaron. Porozprávali sme sa o jeho chystanej knihe, umyli sme plastové nádoby na jedlo, ktoré som potom s vrelým poďakovaním odniesol, zapriali sme si šťastné a veselé (o Bohu tuším vtedy výnimočne reč nebola) a pobral som sa domov.

Ako som sa už onedlho dozvedel, keď tá chystaná kniha vyšla, príbeh „s kamarátom Andrejom“ a doneseným kaprom so šalátom sa ocitol v jej závere. Dostal som sa do slovenskej literatúry. Aj keď, vtedy ešte ako postava a nie autor, ale aj maličkosť vždy poteší.

Teraz vám poviem niečo o kauzalite.

Ako tak Dušan s pôžitkom jedol štedrú večeru a úchytkom, aby mu to nebolo nepríjemné, som ho pozoroval, zbadal som odrazu pred sebou vo fotelke kamaráta, s ktorým sme boli v roku 2000 na besede s čitateľmi a autogramiáde v knižnici v Novom Meste nad Váhom. A Dušan tam vtedy musel opäť, do úmoru, odpovedať na otázku, či neznámu ženu v preplnenej električke odzadu ozaj prefikol alebo si to vymyslel. Samozrejme, ako je to pre odchovanca Borgesa a Cortázara typické, nepovedal celú pravdu. Teda, vôbec nepovedal pravdu. Iba dodal, že mu písalo viacero žien s tým, že onou neznámou boli práve ony. To mu, starému lišiakovi, lichotilo. Keby vtedy vedel, že taká figúra existuje, povedal by si realisticky, že na reprodukčné schopnosti takého Borisa Kollára nemá. O Me Too ešte nebolo chýru ani slychu. A napokon, aj tie dievčatá a ženy očividne bavilo o tom hovoriť alebo aspoň počúvať. Veď uznáte, pomyselný sex v prostriedku hromadnej mestskej dopravy s neznámym nie je bežná predstava.

Pýtate sa, kde je kauzalita? Vyčkajte.

Dôležitý nie je sex v električke, ale Nové Mesto nad Váhom. Po besede ma Dušan pozval do rodičovského domu v dedine Moravské Lieskové, o ktorej napísal knihu Môj rodný cintorín. Dom bol spustošený, cez strechu zatekalo, čo v januári nie je bohviečo. Dušan zakúril v malej piecke v izbe. „Tu budeš spať v spacáku na zemi,“ prikázal mi. Na otázku, kde bude spať on, nebola vhodná chvíľa. Ako som v noci pochopil, bola aj bezpredmetná. Dušan celú noc sedel za stolom v kuchyni pri (o niečo chladnejšom) pive. Okolo druhej som sa zobudil na zvuky rozhovoru. Vybehol som, či máme návštevu. Nemali sme. To Dušan sa iba v hlbokom sústredení zameral na hlasný rozhovor – s Bohom. Sám mu kládol otázky a sám si aj odpovedal. Keby to nebolo dojímavé a milé, napíšem, že išlo o monodrámu.

Aha, a tá kauzalita?

Predtým ako som zaspal, si vypýtal môj mobil. Stoj čo stoj sa dožadoval zavolania mojej priateľke. Nevyhovej kamarátovi. Zavolal dotyčnej a povedal jej: „XY? My s Andrejom vás milujeme.“ Zdesené ticho v mobile, ktoré nastalo, by sa dalo krájať. Ozval sa iba nesmelý ženský hlas: „Kto volá?“ No a dnes už viete, že to bol ikonický Dušan Mitana, autor aj postava svojich kníh. Niekedy skôr to prvé, inokedy to druhé.

Keď som počul čiastočne zdesenie, čiastočne bázeň z jeho neobvyklého sprostredkovaného vyznania v hlase priateľky, myseľ mi zablúdila do mestečka, kde žije. Mestečko nie je podstatné, dôležité je, že som tam čítal Kafku. Poviedky a romány primerané okolitým kulisám mimo sezóny ľudoprázdneho mesta. Dušan v tej chvíli prestal existovať. Splašené asociácie ma odviedli až do osady zvanej Tatranské Matliare. Nie je tam nič zaujímavé. Pravda, okrem pamätnej tabule venovanej slávnemu pacientovi Franzovi Kafkovi.

Tak vidíte, oplatilo sa čakať. Vtedy, v spacáku na zamrznutej podlahe v Moravskom Lieskovom, som sa v istej chvíli ocitol v inom časopriestore. A neprešiel som ani kilometer. Preletel som z románu do románu. A ako možno brať vážne prelet z jednej knihy do druhej, ak ich obaja autori mysleli ako sled nepravdepodobných asociácií, ktoré majú smolu, že sa stali, alebo aspoň mohli stať?

Je tu ešte veľa reťazení kauzalít. Dušan bol potom opakovane na psychiatrickom liečení, ja tiež. Dušan neabsolvoval skupinové terapie, ja áno. Logicky, Dušan nezháňal spolupacientkam a spolupacientom lístky do divadla v Nitre, ja áno. Nebohý Juro Kušnierik vybavil pre našu skupinu úzkostných ochorení s výraznou zľavou lístky „na Maštalíra“. Čo presne hrali, už si nepamätám. Hlavne, že tam bol Maštalír. Spočiatku nadšené spolupacientky začali frflať, že ony si teda mysleli, že lístky budú úplne zadarmo. Zbytočne som im ja, vrchná sestra aj lekárka dohovárali, že ide o veľký prejav veľkorysosti. Zaťali sa: „Buď zadarmo, alebo vôbec.“ Žiaľ, nemali sme poruke nijakého Jacka Nicholsona s autobusom. A keby aj, záujem o odvoz za kúskom slobody bol minimálny.

Kde sú tie kauzality?

Na konci liečenia, ktorého jediným zmyslom je, že ho vydržíte do konca, som lekárkam venoval svoje zarámované fotky – z Pakistanu, zo Srí Lanky, z Afganistanu. Reťazec asociácií ma v tej chvíli (v duchu) zavial až do nehostinného mesta Pešávar na severozápade Pakistanu, kde som bol na psychiatrickej klinike svedkom čohosi hrozného. Bolestivých elektrických šokov bez anestézie, iba s akousi gumou na zahryznutie v ústach.

A povedal som si, nie raz, ako je skvelé žiť na Slovensku. Kam som sa aj v duchu vrátil.

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie