Denník N

Nechcel žiť len preto, aby pracoval. Vo veku 56 rokov zomrel muzikant a výrobca leteckých simulátorov Július Berith

Foto – archív CHVM
Foto – archív CHVM

Ako gymnazista v Trenčíne s kamarátmi v roku 1980 založil alternatívnu skupinu Chór vážskych muzikantov. Vždy sa k nej hlásili ako k jednému z hlavných vplyvov mladší kolegovia z Bez ladu a skladu. Michal Kaščák splnil CHVM sen, keď ich nechal na Pohode zahrať pred britskou skupinou The Stranglers.

JÚLIUS BERITH bol gitaristom CHVM. Prvé kolo boja s rakovinou vyhral ešte v polovici 80. rokov. S kapelou vtedy neprestal koncertovať ani počas chemoterapií. Pauzu si dal, až keď rozbiehal úspešnú medzinárodnú firmu na výrobu leteckých simulátorov, no vždy, keď mal čas, prišiel za kamarátmi s nástrojom. Už, žiaľ, nepríde. Zomrel vo veku 56 rokov. Prečítajte si text, ktorým sa s ním rozlúčil jeho spoluhráč a čestný kapitán CHVM Ľuboš Dzúrik.

Žil naplno, pracoval naplno, hral naplno

Po nedávnej skúške hudobnej skupiny Chór vážskych muzikantov nám gitarista Julo, Julius Berith, nami prezývaný „JéBé“ , napísal toto:

„Po rokoch totálna nirvána (iný level môjho vedomia) v dvoch skladbách. Chlapci boli tak láskaví, že ma nechali vyšantiť sa. Prišiel som domov ako malý chlapec, ktorý dostal svoju vytúženú hračku. Vďaka, chlapci, viem, že som vám to trochu aj kazil, ale tie moje dve ‚guľôčkové‘ ma totálne vyliečili z dnešného stresu. Sedím na posteli s rozšírenými zreničkami a nemôžem späť. Rozmýšľam nad tým, že… ‚nechcem žiť len preto, aby som pracoval, ale chcem pracovať preto, aby som žil. Nechcem byť súčiastkou obludného stroja…‘“

V roku 1980 to bol on, kto s nami založil kapelu, jediný on vedel poriadne hrať na hudobný nástroj a aj vďaka nemu je dnes naša kapela tam, kde je. V muzike je nespútaný živel, neuznáva prestávky medzi skladbami, chrlí milióny hudobných motívov. Hrať začína oveľa skôr, ako začneme ostatní hrať konkrétnu pieseň, a keď už všetci na konci skončíme, tak on ešte dlho hrá. Zastaviť sa dá jedine tak, že mu vypnete elektriku, a vtedy aj tak ešte chvíľu hrá unplugged. Patríme jednoducho k sebe. Jedna veľká rodina CHVM.

Dnes je to 40 rokov, čo sme založili našu kapelu, a JéBé bol vždy s nami. Od prvého koncertu v roku 1981, keď nám normalizátori vypli elektrinu, lebo videli na ňom obrovskú explóziu energie, ktorá by mohla skaziť mládež. Cez magické koncerty v bratislavskom klube Primaf, keď sme ho s holou hlavou, vážiaceho 50 kíl po ťažkých chemoterapiách, ukradli z nemocnice na reverz. Koncerty odohral posediačky a pri posledných skladbách už stál a jeho sóla boli vtedy ešte mrazivejšie. Nakoniec tento boj s hnusnou rakovinou v roku 1984 vyhral a prežil svoju smrť. Odvtedy žil naplno, pracoval naplno, hral naplno.

Bol autorom nášho hudobného štýlu, ktorý niektorí kritici ešte za socializmu nazývali „disharmonický chaos“. Po jeho dočasnom odchode z kapely v roku 2002 post sólového gitaristu zaujal Maťko NMH, ktorý je JéBého presným opakom. Je disciplinovaný, presný, hrá všetky piesne ako z CD-čka, vždy presne a rovnako.

S JéBé bývali koncerty veľmi špecifické a priam dobrodružné. Nikdy sme netušili, kedy sa pieseň skončí, vždy sme hrávali pieseň tak dlho podľa toho, v akom okamžitom stave hudobného orgazmu sa JéBé nachádza. Keď sme ešte zvykli skúšať u nás na lazoch v garáži, tak sme ho vždy žiadali, aby pri svojom hudobnom orgazme sóloval priamo nad odpadovou „guľôčkou“, aby v prípade potreby vytiekol priamo do toho odpadu. Toľko na margo vysvetlenia jeho „guľôčkových“ piesní, ktoré JéBé spomínal v úvode.

Z kapely odišiel kvôli biznisu, ktorý vytočil do vysokého levelu: robí letecké simulátory pre pilotov a predáva ich kade-tade po svete. Momentálne mu už začína byť malý aj tento svet. Pracuje pre EÚ, USA, OSN, NASA, NATO a vari ešte aj krajiny Varšavskej zmluvy.

Ale teraz vážne: vo všetkom, čo robil, zanechával naplno svojho ducha, nadšenie. Keď ukončil náročný projekt, tak sa bezhlavo vrhol do ďalšieho, ešte krkolomnejšieho. Preto som mu často pripomínal text našej piesne, ktorý sám napísal v roku 1990 a v ktorom sa spieva:

„Nechcem žiť len preto, aby som pracoval, ale chcem pracovať preto, aby som žil / Nechcem byť súčiastkou obludného stroja, čo melie naprázdno z posledných síl!!!…“

Z kapely však skutočne nikdy neodišiel. Pravidelne sa zúčastňoval na tvorbe všetkých albumov CHVM a svojím dodekafonickým štýlom hrania aj korení skladby na poslednom albume.

Raz na skúške mu zvonil telefón. Julo naň pozrel a hovorí: „Prepáčte, chlapci, volá mi Obama, ale seriem naňho, nedvíham, mám tu teraz predsa dôležitejšie veci.“

Budeš nám strašne chýbať, Julko. Nikdy nezabudneme…

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Hudba

Kultúra

Teraz najčítanejšie