Denník N

Antikvár Ján Cíger: Čo dokážu rozprávky a ako nimi zaujať deti aj dospelých

Ján Cíger. Foto - archív Jána Cígera
Ján Cíger. Foto – archív Jána Cígera

Ján Cíger z Mädokýša, samozvaný profesor hraškológie z Úradu prezidenta Janka Hraška v Rozprávkovej republike, hovorí, ako funguje antikvariát, prečo robil púte na počesť Mateja Hrebendu, ale aj o agresivite vo verejnom priestore.

Boli ste majstrom a neskôr manažérom v plynárenskom priemysle aj v reklame, solídne ste zarábali. Nakoniec ste si otvorili antikvariát a držíte sa hesla, že už nikdy nechcete mať niekoho nad sebou a že mienite robiť iba na seba, nie na iných. Čo sa stalo?

Uvedomil som si svoju hodnotu. Radšej budem mať menej peňazí, ale nik ma nebude zneužívať ani ponižovať. Robil som všeličo a užil som si toho dosť. Mám zásadu, že pracovisko nikdy nesmie byť miestom, na ktorom ľudia na seba zazerajú. Trávime tam priveľa času na to, aby nám niekto robil zo života peklo.

Radšej som teda odišiel z dobrých pozícií a začal podnikať sám, hoci v segmente, kde sa o biznise príliš hovoriť nedá. Na antikvariát ma nahovoril kamarát zo Žiliny, ktorý má vlastné vydavateľstvo aj antikvariát. Povedal mi, že vždy som bol na knihy, tak nech nešpekulujem a venujem sa tomu, čo ma baví. Lákala ma práve predstava, že mi už do práce nik nebude môcť „kecať“.

Ste vyštudovaný vojak. Prečo ste šli na vojenskú školu?

Otec bol po roku 1968 stíhaný komunistami. Mal svoj názor na vstup okupačných vojsk do Československa. Ja, môj brat aj sestra sme preto mohli ísť maximálne na učňovky. Lenže vtedy chodili po školách aj vojaci, ktorí presviedčali deti, aby sa prihlásili na stredné vojenské školy.

Príliš ma to nezaujalo, ale triedna povedala, že budem dobrý vojak. Vtedy som bol vysoký, vyšportovaný, venoval som sa atletike, a tak som na majora, čo nás presviedčal, vyhŕkol: No dobre, a keď pôjdem na vojenskú školu, budem môcť pretekať za Duklu Banská Bystrica? Odpovedal, že áno, hoci o tom zrejme nemal ani potuchy.

Nakoniec som si vybral vojenskú školu ako jediný z triedy. Základnú školu to tešilo, lebo keď si niekto z nej vybral povolanie vojaka, mala za to špeciálne body. A hoci som mal dostať zníženú známku zo správania, nedali mi ju, ešte mi aj vylepšili posudok. To v očiach režimu rehabilitovalo aj mojich rodičov – mohol som zmaturovať na vojenskom gymnáziu a neskôr vyštudovať vysokú vojenskú školu.

Dlho ste však vojakom neboli. Po roku a pol vás vyhodili.

Oficiálne mi to bolo zdôvodnené tak, že moje správanie sa nezlučuje s profilom dôstojníka Československej ľudovej armády. Otvoril som si hubu, kritizoval som pomery v armáde a zahrnul som do toho aj členov komunistickej strany. Bol z toho strašný „prúser“, tak ma vyrazili.

Ján Cíger. Foto – archív Jána Cígera

Váš antikvariát Mädokýš funguje v Martine už 12 rokov. Zjavne si teda na seba zarobí.

No, zarobí. Začiatky boli strašné. Problém bol, že nik v meste najskôr o antikvariáte nevedel. Ľudia ma museli objaviť, spoznať, mať dobrú skúsenosť, aby sa vrátili a odporúčali ma ďalším. Na to som, samozrejme, musel vytvoriť adekvátnu ponuku. Začínal som so 70 knihami, čo je málo, už spomínaný kamarát mi potom predal 1500 ďalších a priestor zrazu vyzeral inak. Učil som sa na vlastných chybách.

Dovtedy som knihy poznal len ako čitateľ, nie ako biznismen. Musel som pochopiť, že kniha v obchode je tovarom. Nepoznal som ceny kníh, ktoré ľudia prinášali, neraz som ich vykupoval predražené, opakovane som sa nechal obabrať alebo som nakúpil zbytočne. Keď kúpite 200 kníh a predáte len tri, dôjde vám, že niekde robíte chybu.

Museli ste sa zadlžiť?

Áno, prežíval som ťažko, vytvoril som si aj dlhy, dokonca som musel predať dom. Antikvariát je nielen o poznávaní kníh, musíte rozumieť mnohým iným veciam. Dnes už je to lepšie, čo-to som sa naučil, viem sa orientovať v cenách. Kedysi mi nosili staré Biblie z minulých storočí a ja som netušil, či majú hodnotu v desiatkach alebo stovkách eur, lebo u každej to bolo inak a vstupovalo do toho množstvo faktorov.

Klasický príklad – niekto vám prinesie staré vydanie nejakej knihy s venovaním a podpisom autora. Dá vám ju za dve eurá, lebo netuší jej hodnotu. Ak ju netušíte ani vy ako antikvár, predáte ju za päť eur a ešte sa tešíte, že ste zarobili. A ten, čo ju kúpi, je celý natešený, lebo ju predá zberateľovi za 400 eur. Toto všetko som sa musel naučiť. Mojím šťastím je, že keď som nevedel ako ďalej, radami mi pomohli aj skvelí antikvári z iných miest.

Koľko trvá, kým sa človek zorientuje v tomto biznise?

Mne to trvalo asi 10 rokov. Napriek tomu som si na ďalší dom nezarobil. Zrejme to ani nehrozí. Držím to, lebo ma to napĺňa ako človeka. Mám krásne priestory v historickej budove, ktorú vlastní ženský spolok Živena. Za to, že som mohol antikvariát rozšíriť, veľmi vďačím predsedníčke spolku Magde Vášáryovej.

Vďaka tomu som mohol realizovať aj svoje ďalšie ambície – organizovať literárne podujatia. Chodia ku mne spisovatelia a divákov to baví. V podstate tým priznávam, že stále potláčam obchodnú stránku, lebo sa odmietam zmieriť s tým, aby bol antikvariát čistokrvným obchodom. Má to byť priestor na stretávanie ľudí s literatúrou, a to aj prostredníctvom živých akcií. Musia vidieť autorov, debatovať s nimi. To je hlbšie a cennejšie ako samotný predaj.

Chcem u seba stretávať ľudí rôznych vierovyznaní, profesií, vekových kategórií a rozprávať sa s nimi, sledovať ich vzájomné interakcie. Aj preto som rád, že nemám predajňu na pešej zóne v centre.

To nedáva logiku. Každý by chcel mať priestory tam, kde prechádza najviac ľudí.

Lenže ja nechcem v predajni tých, čo

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie