Denník N

Poliaci nič o Slovensku nevedia, chcem to zmeniť, hovorí Weronika Gogola. O Slovensku napísala reportážnu knihu

Weronika Gogola. Foto N - Tomáš Benedikovič
Weronika Gogola. Foto N – Tomáš Benedikovič

„Poľský katolicizmus je ako nosiť celý život ťažký kameň. Keď som prišla na Slovensko, konečne som cítila, že si môžem vydýchnuť,“ hovorí v rozhovore poľská spisovateľka žijúca na Slovensku.

Mladá poľská spisovateľka už roky žije na Slovensku, no stále žasne nad rozdielmi medzi Poliakmi a Slovákmi. Napísala preto knihu reportáží o Slovensku, kde Poliakom vysvetľuje, v čom sa od nich líšime, aké sú tri slovenské moria a čo to bol mečiarizmus. „Dlho som si myslela, že môj muž bol čudný, keď si ako osemročný písal rozprávky o Mečiarovi a Kováčovi. Až neskôr som pochopila, že to bolo bežné, také boli vaše deväťdesiate roky,“ hovorí Weronika Gogola.

V rozhovore hovorí aj o tom, prečo sa jej na Slovensku páči viac než v Poľsku a či sú horší naši alebo ich fašisti.

Ako dlho žijete na Slovensku?

Bude to päť rokov. Prišla som sem ako študentka z Krakova, chcela som ísť niekam na študijný pobyt. V ponuke bol Záhreb, Praha, no ja som si vybrala, že pôjdem do Prešova.

Prečo práve Prešov? Nič proti nemu, je to pekné mesto, ktoré má čo ponúknuť, ale veľa zahraničných študentov tam nechodí. Ak si majú vybrať, idú radšej do Prahy.

Mne bolo hneď jasné, že nechcem ísť do Prahy, ale do Prešova. Zbláznila som sa do toho mesta, keď ma tam raz pozvali na konferenciu. Neviem, čím to bolo, asi atmosférou, ktorú Prešov má.

Páčilo sa mi, že v ňom cítiť dotyk s čímsi východným, žijú tam gréckokatolíci, písala som diplomovku o Rusínoch, všetko mi to do seba zapadalo. Keď som neskôr prišla bývať na Slovensko, chcela som žiť v Košiciach či v Prešove. Ani mi nenapadlo, že skončím v Bratislave.

Stala sa z vás pravoverná východniarka.

To som bola asi vždy. Len som spätne zistila, že Prešov nie je úplne najlepšie miesto, ak sa chcem naučiť rozprávať po slovensky. Všade znelo nárečie a mala som pocit, že slovenčina je taká jednoduchá reč! Šariština nemá ďaleko od poľštiny, moja dedina je cez kopec, takže som mala pocit, že čokoľvek poviem, v Prešove mi rozumejú. To, že slovenčina nie je celkom šariština, mi docvaklo v Bratislave, keď ľudia nie vždy úplne rozumeli tomu, čo im hovorím.

Na Slovensku sa vám páči?

Áno, chcem tu zostať žiť. Som k Slovensku kritická, ale keď si spočítam výhody a nevýhody, mám ho radšej ako Poľsko. Voľnejšie sa mi tu dýcha. Mám Slovákov rada, obľúbila som si váš humor.

Typický Poliak v zahraničí vždy dáva najavo, že je niečo viac, ironicky komentuje krajinu, ktorú teoreticky prišiel spoznávať, rád hovorí, aké by to bolo, keby to bolo v Poľsku. Poliaci sú egomaniaci zahľadení do seba, Slováci sú otvorenejší.

Ako sa tá otvorenosť Slovákov prejavuje?

Jeden príklad za všetky: Poliakom znie slovenčina smiešne. Moja mama zbožňuje slovo „uterák“, vždy sa na ňom smeje. Slováci sa zase rehocú na poľštine. Obom národom znie jazyk tých druhých ako roztomilé žvatlanie. Rozdiel je v tom, že Slováci sa na rozdiel od Poliakov dokážu do inej perspektívy vcítiť. Keď poviete Slovákovi, že jeho reč Poliakom znie „ňuňuňu“,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie