Päť dôvodov, prečo možno obnoviť núdzový stav aj bez zmeny ústavného zákona 

Autor je vedúci Katedry teórie práva a ústavného práva
na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity
a vedecký pracovník v Ústave štátu a práva SAV

Ústavný zákon o bezpečnosti štátu umožňuje vláde vyhlásiť núdzový stav, ak došlo k ohrozeniu života a zdravia osôb v dôsledku pandémie, priemyselnej havárie či inej katastrofy. Zákon pritom hovorí jasnou rečou: „Núdzový stav možno vyhlásiť v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas, najdlhšie na 90 dní.“ Onen deväťdesiaty deň súčasného núdzového stavu pripadá na utorok 29. decembra 2020.

Slovenská republika je právny štát, čo znamená, že každý orgán verejnej moci musí postupovať na základe a v medziach ústavy a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ak si spojíme tento princíp s vyššie uvedenou zákonnou dikciou, dospejeme k jednoznačnému záveru, že vláda nemôže vyhlásiť núdzový stav na dlhšie ako 90 dní. V stredu by sme sa teda mali zobudiť do rána bez núdzového stavu.

Ak by ústavodarca chcel, aby vláda smela núdzový stav predĺžiť, napísal by to do ústavného zákona priamo. Presne takto to spravil pri úprave výnimočného stavu, ktorý sa vyhlasuje za účelom odstraňovania následkov teroristického útoku či hromadných násilností. Zákon totiž výslovne hovorí, že tento stav možno vyhlásiť najdlhšie na 60 dní, no „ak vzniknú nové okolnosti bezprostredne súvisiace s dôvodmi, pre ktoré bol výnimočný stav vyhlásený“, možno ho predĺžiť „najviac o ďalších 30 dní“.

Zdá sa, že vláda nesmie núdzový stav nielen predĺžiť, ale ani obnoviť, teda vyhlásiť opakovane pri riešení toho istého problému. Ak by ho totiž obnoviť smela, bol by to veľmi jednoduchý prostriedok, ako by mohla ustanovenie o deväťdesiatdňovom limite obchádzať. Toto ustanovenie by sa tak stalo zbytočným, čo by bolo v rozpore so zaužívaným kánonom právnej interpretácie.

Základnou ideou ústavného zákona o bezpečnosti štátu pritom je, že ani vo výnimočných krízových situáciách, ktorých riešenie si žiada väčšiu koncentráciu a razanciu štátnej moci, nemožno úplne rezignovať na ochranu základných práv a slobôd. Preto sa krízové stavy vyhlasujú iba za určitých špecifických podmienok, ktorých splnenie treba posudzovať veľmi prísne. Benevolentný prístup v tejto principiálnej otázke by sa nám mohol vypomstiť, pretože zvyšuje riziko erózie právneho štátu.

Čo však robiť v situácii, keď 90 dní núdzového stavu pomaly uplynulo, no pandémia zúri viac ako kedykoľvek predtým? Väčšina právnikov a právničiek sa zhoduje na tom, že najlepším riešením je zmena ústavného zákona. Takéto riešenie je skutočne asi najlepšie, no určite nie je jediné prípustné. V nasledujúcich riadkoch uvediem päť argumentov, prečo možno obnoviť núdzový stav aj bez zmeny príslušného ústavného zákona.

Už sme to tu mali

V roku 2020 boli na Slovensku vyhlásené dva núdzové stavy, jarný a jesenný, pričom každý z nich trval deväťdesiat dní. Tieto dve vládne opatrenia neboli prijaté nezávisle od seba, nesúviseli s dvoma rôznymi katastrofami, ale obidve reagovali na jednu a tú istú pandémiu, na jej prvú a druhú vlnu. Keď sa teda rozprávame o obnovení núdzového stavu, diskutujeme o tom, či je teoreticky možné niečo, čo sa v praxi už dávno odohráva.