Denník N

Sestra Dominika: Aj mne tikajú biologické hodiny, chýba mi to, že nikdy neobjímem vlastné dieťa

Sestra Dominika. Foto – Deník N/Gabriel Kuchta
Sestra Dominika. Foto – Deník N/Gabriel Kuchta

[Pre predplatiteľov: tento víkend máte poštovné na naše knihy zadarmo.]

Kým som sa zrazila s Hospodinom, poznala som len Anjeličku, môj strážničkuOtčenáš, vraví sestra Dominika z rádu svätého Františka.

V rozhovore pre český Deník N opisuje, ako šla spolu so svojím chlapcom za kňazom, ktorý jej poradil, aby vstúpila do rádu, aká ťažká bola jej cesta k rozhodnutiu vzdať sa možnosti mať rodinu a koľko jej rodičom trvalo, kým pochopili, že to so vstupom do kláštora myslí vážne.

Už ako 27-ročná rehoľná sestra odišla do Ríma, aby vyštudovala kresťansky orientovanú psychológiu, hoci nevedela po taliansky ani po anglicky. Dnes je predstavenou kláštora v Liberci, kde sa spolu so sestrami venujú najťažším psychiatrickým prípadom.

V akom prostredí ste vyrastali?

Som z veriacej rodiny. Ale keď vám rodina odovzdá len ten obal kresťanstva, v ktorom je, čo musíte a čo nesmiete, čo je správne a čo nie, nepasuje vám to. Myslím, že som mala našliapnuté na to, aby som bola celkom militantnou ateistkou. Mala som však šťastie, že som sa s Hospodinom zrazila čelom cez svojich priateľov.

Zrazila som sa s Hospodinom. To znie nezvyčajne.

S rovesníkmi a vysokoškolákmi sme mali skvelú skupinu a neustále sme diskutovali. To bol môj základ, kde som dostala aj solídnejšie know-how, čo sa týka viery.

To bolo na vysokej škole?

Na strednej. Ja som z rodiny, kde bol dedo kulak. Dal im všetko okrem koní. Keď si po ne prišli komunisti, pochytil sa s nimi. A išiel sedieť. Mama to nemala jednoduché. Aj otec to mal vo svojej rodine zložité. Preto bola naša katolícka výchova v štýle „nech na tebe nikto nespozná, že si katolík“.

Na mne to naozaj nebolo poznať. Nikto mi nevysvetlil, prečo to má zmysel. Rodičia neboli schopní mi to odovzdať. Asi s tým sami bojovali. Ja som vedela len to, že v nedeľu chodíme do kostola a nikto to o nás nesmie vedieť.

Odkiaľ pochádzate?

Z Brna. Ale vraj to na mne nie je veľmi vidieť. Až na tú reč.

Rodičia sa teda báli, a preto sa doma o viere nehovorilo. Pamätám si však, že ešte v ôsmej triede som si dávala pozor a žiadne dieťa by na mňa nepovedalo, že s tým Pánom Bohom niečo mám. Keď som prišla do puberty, povedala som si: „To je ale nefér. Tak verím tomu alebo nie?“

Raz sme sedeli s priateľmi a diskutovali. Vtedy som sa rozhodla, že to risknem s tým, že je to moje rozhodnutie, že sa k tomu priznám, aj keď veľmi neviem prečo. Bol to začiatok môjho hľadania.

Čo vám na to priatelia povedali?

Kamaráti to jednoducho prijali. Zrejme preto, že to odo mňa bolo autentické. Myslím, že sa dá spoznať, či sú to len reči alebo je za tým niečo hlbšie.

Ako vaše hľadanie pokračovalo?

Naši sa ma báli dať na gymnázium, pretože „čo keby to nevyšlo a komanči do toho vrazia vidly“. Mala som na výber dve školy, kde mali rodičia známych. Ekonomickú – mama aj otec sú ekonómovia – a záhradnícku.

Tipujem, že ste išli na záhradnícku.

Predstava, že si budem lakovať nechty, chodiť v minisukni a nosiť kávu pánovi riaditeľovi… Už vtedy bolo jasné, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Vzťahy

Životy žien

Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie