Dušan Mikušovič
Vladimíra Marcinková (29) je poslankyňa parlamentu za stranu Za ľudí, predtým pracovala v prezidentskej kancelárii pre Andreja Kisku. V rozhovore hovorí:
- prečo bolo hlasovanie o ústavnom zákone o núdzovom stave kolektívnym zlyhaním;
- ako sa jej darí skĺbiť prácu v parlamente s materskou;
- či koalícia dokáže rokovať o dôležitých veciach s opozíciou
- aj prečo sa strane Za ľudí nedarí vytvoriť koaličný tandem s SaS.
Jeseň a nástup druhej vlny pandémie vás zastihol na materskej. Koľko času denne stíhate venovať politike či jej sledovaniu?
I keď som si plánovala, že počas šestonedelia, o ktorom sa hovorí ako o kritickom období po pôrode, sa budem venovať výlučne dieťaťu, nepodarilo sa to. Na rokovanie parlamentu sa dostal zákon o obmedzení prístupu k interrupciám, ktorý ma veľmi skoro – len týždeň po pôrode – vyhnal do poslaneckých lavíc.
Netešilo ma to, ale považovala som za svoju povinnosť pomôcť zabrániť prijatiu tohto zákona. Skĺbiť prácu poslankyne a skoré materstvo je pre mňa každodennou skúškou. No neviem si predstaviť, že by som čo i len jeden deň neotvorila e-maily a nesledovala, čo sa deje.
Kedy si cez deň nachádzate čas na politiku?
Paradoxne toho najviac spravím, keď dojčím. Vtedy je dieťa poslušné, spolupracuje. Ja mám zatiaľ slúchadlá v ušiach, viem tak vybaviť telefonáty a odpovedať na emaily. Počas dní, keď zasadá parlament, mi často pomáha mama alebo svokra.
Ako ste spomenuli, počas materskej ste už niekoľkokrát boli v parlamente, aby ste sa zúčastnili na hlasovaní. Prvý raz, keď sa rozhodovalo o sprísnení interrupcií. Vtedy ste išli hlasovať, aj keď nemal kto zostať doma s dcérou a pred parlamentom ju kočíkoval váš asistent. Bolo to ťažké rozhodovanie?
Veľmi. Necítila som sa dobre. Hlasovanie o tomto zákone bolo vyhlásené s minimálnym časovým predstihom. Musela som improvizovať a vziať dieťa so sebou, čo som nerobila rada. A bála som sa aj odsúdenia verejnosťou. Už sme to v minulosti zažili pri Lucii Ďuriš Nicholsonovej, ktorá musela pár dní po pôrode prísť do parlamentu.
Napriek tomu, že si len plnila svoje povinnosti, u veľkej časti verejnosti sa to nestretlo s pochopením. Materstvo vnímam citlivo, bála som sa nepochopenia, ale bola to hraničná situácia. Išlo o každý jeden hlas, čo sa ukázalo aj na výsledku hlasovania, keď návrh nakoniec neprešiel.
Tento týždeň ste do parlamentu išli opäť, tentoraz na neštandardné hlasovanie o ústavnom zákone umožňujúcom predĺžiť núdzový stav, na ktorom povolil hlavný hygienik svojou vyhláškou účasť poslancov s pozitívnym testom na koronavírus. Bolo toto rozhodovanie ísť do Národnej rady ťažšie ako pri sprísnení interrupcií?
Áno. Ešte pár hodín pred začiatkom schôdze som mala veľmi zmiešané pocity a musela som si v sebe veľmi dlho obhajovať, prečo tam idem. Dookola som si opakovala, že ide o dôležitú novelu a zákon je dobrý.
No forma bola pre mňa absolútne neprijateľná. Zákon sme síce prijali, no celým týmto procesom sme nahrali kazisvetom a konšpirátorom. Dostali do rúk argumenty, ktorými budú môcť podkopávať nielen politiku vlády, ale vôbec boj proti pandémii.
Na Facebook ste k tomu napísali: „Spôsob, akým má byť dnes tento zákon prijatý, z môjho pohľadu popiera jeho ciele. Núdzovým stavom chceme zachraňovať ľudské životy. Účelovou zmenou vyhlášky, ktorá aj pozitívnych poslancov naženie do verejného priestoru, životy ohrozujeme. Mám veľký vnútorný problém byť tohto súčasťou.“ Komu vlastne v koalícii napadlo, aby sa problém s núdzovým stavom a ústavnou väčšinou vyriešil takto?
Neviem. A možno je dobre, že neviem. Takto sa cítim byť súčasťou tohto omylu – lebo profesionálnym riešením sa to nazvať nedá. Môžeme to považovať za kolektívne zlyhanie. Mala som s tým problém, čo som ostro komunikovala aj v rámci strany. Hovorila som o tom s našimi ministerkami, ktoré túto správu k nám do klubu priniesli.
Čo vnímate ako najväčší problém? Že sa spochybnila nezávislosť hlavného hygienika, ktorý účelovo vyhovel vláde? Alebo že spoločnosť dostala odkaz, že čo musia dodržiavať bežní ľudia, nemusia dodržiavať poslanci? Alebo fakt, že ste podkopali vlastné kroky z minulosti? Napríklad kritiku námestníčky generálnej prokuratúry Viery Kováčikovej za to, že išla do práce po pozitívnom teste.
Problém je toto všetko dohromady, každý z vami vymenovaných dôsledkov vnímam ako problematický. Nebránim sa tejto kritike, je namieste. Potvrdilo sa mi, čo som za pár mesiacov v politike zistila – dobrý úmysel často nestačí. Lebo tu nikto nemal zlý úmysel, išlo o ochranu životov ľudí, to je nespochybniteľné. No k dobrým úmyslom treba aj dobrý manažment, aby sme opatrenia pre ľudí dokázali prijímať profesionálne a v adekvátnej kvalite.
Máte informácie o tom, že by sa špičky koalície aspoň pokúsili vyrokovať dohodu s časťou opozície, aby ústavný zákon prešiel normálnym spôsobom – pomocou ich hlasov?
Viem, že pri zmenách ústavy, ktorú mala na starosti naša ministerka Mária Kolíková, došlo k osloveniu opozície. Čo sa týka tohto ústavného zákona o núdzovom stave, opozícia pripravila pozmeňujúci návrh v takej šírke, že bol pre koalíciu nepriechodný. Nemám vedomosť, že by prebehlo nejaké iné rokovanie okrem toho o pozmeňujúcich návrhoch. No to môže byť nedostatok mojich informácií, nie som v kontakte napríklad s premiérom Igorom Matovičom.
Ak by takéto rokovania naozaj neprebehli, nepovažovali by ste za problém, že koalícia nie je schopná pokúsiť sa vo veciach celoštátneho záujmu o dohodu s opozíciou?
Rozumiem, kam mierite. V ideálnom scenári by som to vnímala tak isto. No my máme „na druhej strane“ pána Fica, Pellegriniho a Kotlebu. Aj keď sa pán Pellegrini javí z tejto trojice asi najzmierlivejšie, pre mňa je veľkým sklamaním, ako ohýba svoje názory. Napríklad pri očkovaní.
Najprv očkovanie nespochybňoval, no keď zistil, že verejnosť vo veľkej miere prejavuje neochotu dať sa očkovať, svoj názor zmenil. Nie je to pre mňa partner, s ktorým by som si vedela predstaviť férovú dohodu. Nečudujem sa predstaviteľom koaličných strán, že pokusy o dohodu s Petrom Pellegrinim vopred zavrhujú, lebo na váhu jeho slov sa nedá spoľahnúť.
Pred hlasovaním o ústavnom zákone, kam prišli aj pozitívni poslanci, ste napísali, že odídete do 10-dňovej karantény, aby ste mali istotu, že nebudete rizikom pre verejnosť. No máte malú dcéru, vnímali ste to ako riziko aj z jej pohľadu?
Samozrejme, že som premýšľala nad tým, či ju neohrozím. Toto hlasovanie bolo pre mňa vypuklým problémom aj z iného osobného dôvodu. Som z vidieckeho prostredia, zo Spiša, kde sú nálady voči pandémii aj očkovaniu vyhrotené.
Bojujem s tým nielen v práci, ale aj v rámci svojej širšej rodiny, snažím sa príbuzných presviedčať, aby nespochybňovali pandémiu, brali ochorenie vážne a robili všetko pre to, aby nevystavovali riziku seba ani svoje okolie. Niekedy som úspešná viac, niekedy menej. A potom sa ako poslanci staneme zo dňa na deň súčasťou nešťastnej výnimky, ktorá toto všetko podkopáva. Nechcem byť ako Peter Pellegrini, nechcem byť človekom s nálepkou ohýbača názorov.
Cítite sa v súčasnej vládnej koalícii komfortne?
Ako kedy. No nevstupovala som do politiky preto, aby som v nej hľadala komfort. Kritiky, aj oprávnenej, je veľmi veľa. Mám trochu problém s tým, že verejnosť očakáva od politikov neomylnosť a politici sa snažia týmto nereálnym očakávaniam verejnosti vyhovieť.
Potom veľa vecí, ktoré sú v prvom rade odbornými otázkami, komunikujú a rozhodujú sami, čo je na škodu veci. Politici by mali vedieť povedať – neviem, poradím sa s odborníkmi, dajte mi čas na riešenie. Je prirodzené nemať na všetko hneď odpoveď a nechať si najprv poradiť od expertov. Najmä v takej ťažkej krízovej situácii, ktorá nastala v týchto mesiacoch.
Čo vás naďalej v koalícii drží?
Sľuby, ktoré sme dali občanom. Aj keď sme v koalícii najslabším článkom, tým myslím najnižší volebný výsledok, a napriek tomu, že účasť vo vláde môže mať pre nás fatálne dôsledky, lebo historicky vieme, že najmenšie vládne strany málokedy prežili volebné obdobie, sa nám naše sľuby darí napĺňať.
Sľúbili sme bojovať s korupciou a očistiť justíciu. Dovolím si povedať, že v tomto niet úspešnejšej strany – systematicky sa snažíme o plnenie toho, čo sme sa zaviazali, že chceme spraviť. Mária Kolíková prišla na ministerstvo spravodlivosti výborne pripravená a podarilo sa jej zmeniť ústavu a prijať balík na očistu justície v rekordne krátkom čase. Ak by armagedon tejto koalície nastal budúci rok, tak my máme jeden veľký sľub ľuďom splnený.
Bude to stačiť?
Na prežitie strany? To neviem. Pre mňa majú váhu aj iné kritériá než prežitie strany. Ak by sme chceli byť v koalícii len za pekných, nevyberieme si rezorty, ktoré máme. Rezort justície nikdy nepatril medzi tie, na ktorých viete zarábať politické body, no považovali sme ho za kľúčový pre obnovu dôvery ľudí v štát a urobili sme tam kus roboty.
Pravda je aj to, že mnohí politici vašej strany sa pri sporných krokoch vlády ozvú. Lenže aj tohtotýždňové hlasovanie ukázalo, že pri tom sa to tak nejako končí. Nie je vaša strana takým „Mostom-Híd“ súčasnej koalície? Keď cítite, že kolegovia prestrelia, napíšete znepokojené vyhlásenia, no potom sa ide normálne ďalej.
Nemyslím si, že naše postoje k ničomu nevedú. Naposledy sme sa ako jediná strana v parlamente postavili za to, aby bola petícia za klímu prerokovaná v pléne parlamentu. Výsledkom nášho tlaku bolo, že ostatní koaliční partneri zmenili svoj názor a do pléna to nakoniec posunuli. Som hrdá na to, že sme slobodnou stranou, ktorá nepodlieha „otcovi predsedovi“, na ktorého pokyn by sme čakali a dovtedy tíško mlčali.
Ak máme pocit, že dochádza k pochybeniam, nemáme problém vyjadriť svoj názor. Či to bolo pri odpísaných diplomovkách, pri generálnom prokurátorovi alebo nešťastnej kauze sestričiek, ktoré sa starali o predsedu parlamentu Borisa Kollára. Vždy sme sa ozvali.
Ozvali, ale čo z toho? Aj vaša líderka pani Remišová sa občas ozve či formuluje vlastné predstavy. Žiadala 20-tisíc PCR testov denne, potom spoločnú koaličnú dohodu na generálnom prokurátorovi, potom návrat detí do škôl. Azda nemusím hovoriť, že nič z toho sa nestalo realitou. Koaličná strana by mala mať moc aj niečo meniť.
Sme koalíciou štyroch strán. Vo svojich rezortoch máme výsledky, v iných sa vieme ozvať, no my konflikty riešime za zatvorenými dverami. Verím, že si viete predstaviť, koľko sporov priniesla novelizácia ústavy, no zvládli sme ju a napätie sme neprenášali na verejnosť. Nezaťažovali sme tým ľudí. Pomerne často sa snažíme koordinovať s Richardom Sulíkom, pretože poslanecký klub SaS je nám v parlamente názorovo najbližší, a darí sa nám s nimi na parlamentnej úrovni spolupracovať.
No z informácií, ktoré mám, je spájanie síl na koaličnej úrovni s predsedom SaS veľmi ťažké. Ide si v koalícii freestyle, zrejme je to preňho dobrý spôsob zvyšovania preferencií, to sa mu aj darí. Či je to užitočné pre koalíciu? Absolútne nie. Je to užitočné pre skvalitnenie života ľudí? Ani to si nemyslím. Pomohlo by nám, ak by sme hlasom rozumu neboli len my a aby Richard Sulík pristal na spoločný postup v kľúčových otázkach.
Pred Vianocami verejnosť zamestnával spor premiéra Matoviča a vicepremiéra Sulíka, ktorý eskaloval pri téme nákupu antigénových testov, ktoré malo zaobstarať Sulíkovo ministerstvo hospodárstva. Ako ste ho vnímali z istého odstupu, ktorý máte vďaka materskej?
Pozerám sa na to ako na zbytočný konflikt. Richard Sulík má telefónne čísla na premiéra aj ministra zdravotníctva. Ak by im šlo o reálne riešenie veci, vedia to zmanažovať do 24 hodín. Richard Sulík sa pri nákupe testov podľa mňa nechal zbytočne namočiť do agendy, ktorá mu neprislúcha, nákup mohla vyriešiť správa štátnych hmotných rezerv, ministerstvo vnútra alebo zdravotníctva. Urobil chybu, že si to nechal zavesiť na krk, no potom to už mal sprocesovať čo najrýchlejšie. Celé to bolo zbytočné.
Počúvali ste premiérov predvianočný rozhovor v Exprese, v ktorom Sulíka vyzval, aby rezignoval?
Áno.
Aký dojem na vás robí premiér, keď takto vystupuje – so všetkými emočnými vlnami, ktoré bolo počuť v éteri?
Všetci sme počuli, že bol sklamaný zo vzťahov v koalícii. Prežívame hraničné situácie. No ak sa pýtate na premiéra Matoviča, môj názor je, že krízový manažment je úplne iná disciplína ako politika. On je šikovný politik, inak by sa nestal premiérom. Ale to, či je aj krízový manažér, ešte nechcem hodnotiť. Nechcem vynášať súdy pred tým, ako táto kríza odznie. Vláda sa po prvý raz politicky nadýchne, až keď bude po pandémii.
Bol by lepším premiérom niekto iný?
Hypotetická otázka.
Ako ste spokojná s predsedníčkou vašej strany pani Remišovou? Boli ste jednou z političiek strany, ktorá pani Remišovú podporila v jej kandidatúre do čela Za ľudí.
Je vo funkcii pol roka, počkajme si na hodnotenie. V porovnaní s inými stranami je v nevýhodnej pozícii ona aj naša strana. Na Slovensku máme tradíciu silných straníckych lídrov „otcov zakladateľov“. Príbeh Veroniky Remišovej je iný, aj keď ide jednoznačne o najvýraznejšiu predstaviteľku našej strany. Je pracovitá, nevyhľadáva konflikt a vedie vnútorne demokratickú stranu s funkčnými štruktúrami, ktorá sa snaží o ten typ politiky, po ktorom možno na Slovensku nie je taký dopyt.
Nestaviate sa trošku sami do polohy „najslabšieho článku“? Aj keď by na prvý pohľad koalícia mohla pokračovať bez vás, v realite by to bolo zložitejšie – už len pre nevyspytateľnosť poslaneckého klubu OĽaNO. Nechýbajú vám len ostrejšie lakte?
Nesúhlasím. Nástroje, ktoré si v politike vyberáme, sú ohraničené morálkou a odbornosťou. Možno si s týmito limitmi, ktoré sme si sami stanovili, nedokážeme vybojovať takú pozíciu ako iní koaliční partneri, ktorí sa neboja použiť aj iné nástroje, ja som však rada, že sme v tomto zásadoví.
Čo sú tie iné nástroje, ktoré sa neboja použiť iní koaliční partneri?
Nechám priestor pre čitateľa, aby si túto otázku zodpovedal sám.
Ste političkou aktívnou na sociálnych sieťach. Cítite, že sa tam vnímanie vlády a jej politikov od volieb výrazne zmenilo?
Áno. S druhou vlnou, na ktorú sme mali byť lepšie pripravení, prišlo kritiky viac. Všímam si skôr tú konštruktívnu časť, ktorej viem dať za pravdu. Sama si viem lepšie predstaviť manažovanie druhej vlny, dlhodobo som ako riešenie videla post podpredsedu vlády pre riešenie koronakrízy.
Čiže človeka s exekutívnymi právomocami a nespochybniteľným mandátom, ktorý by sa nevenoval ničomu inému. Ale potom je tu druhá časť kritiky, od „kazisvetov“ a konšpirátorov, ktorí reagujú vulgárne a neprimerane. No vyplýva to aj z frustrácie, ktorá je dôsledkom najväčšej krízy od druhej svetovej vojny.
Nadávajú ľudia aj vám osobne?
Pracovala som pre Andreja Kisku, ktorý čelil bohatej antikampani už pred prezidentskými voľbami, v ktorých vyhral. Nadávok, konšpirácií a vulgarizmov som si zažila dosť už vtedy, no na druhej strane, aspoň som si proti nim vybudovala imunitu. Naučila som sa nebrať si to osobne a dokázať s tým žiť. Uľahčuje mi to dnes prácu poslankyne, lebo je pravda, že ľudia nemajú problém zabodnúť sa do politika tými najškaredšími výrazmi.
Jednou z hlavných úloh, ktoré teraz pred vládou stoja, je logisticky aj komunikačne zvládnuť očkovanie proti covidu. Dôverujete ministrovi zdravotníctva a kabinetu, že sa to podarí?
Je to najväčšia skúška, ktorá pred ministrom zdravotníctva stojí. Veľmi si želám, aby v nej uspel. Zatiaľ sa mi nezdá, že bolo prijatých dostatočne veľa krokov, aby ma v tom uistil. Verím, že ministerstvo čoskoro spustí kampaň na podporu očkovania, lebo tento typ míľnikových projektov je úspešný len vtedy, ak má aj vydarenú kampaň.
Určite treba zapojiť mienkotvorné osobnosti – nielen politikov, ale aj športovcov, umelcov – a zároveň sa treba venovať sociálnym sieťam a vyvracaniu hoaxov. Každý jeden deň vyčkávam, kedy ministerstvo predstaví podobu kampane.
Zrejme ste si všimli nedeľný status premiéra Matoviča, že ak dostane 10-tisíc lajkov, pošle zaočkovať svoju ženu a mamu. Ak máte v hlave tento typ premiérových výstrelkov, ako ďaleko by sa mal držať od projektu zaočkovania obyvateľstva, aby mu neškodil?
Vyjadrenia na sociálnych sieťach odhalia človeka v jeho plnej myšlienkovej nahote. To, čo človek zavesí na Facebook, má čas si dobre premyslieť. To nie je spontánna odpoveď na tlačovke. Práve preto sú premiérove statusy problém. Stráca nimi vážnosť, dôveru a lojalitu občanov. Ich obsah nie je hodný predsedu vlády. Byť v opozícii alebo mať zodpovednosť za krajinu je veľký rozdiel. Nedá sa to robiť rovnako. Aj preto od istého času nesledujem jeho Facebook, neviem sa s týmto spôsobom komunikácie stotožniť.
Čo čakáte od roka 2021?
Bude to veľmi turbulentný rok. Aj keď som často optimistická a všetci by sme si želali návrat k normálnemu životu, nemyslím si, že to normálne, čo sme poznali, sa v pôvodnej podobe vráti. Bude to ťažký rok. Prehlbuje sa miera chudoby. Aj keď nemám zatiaľ slovenské dáta, no podľa svetových dát takmer 100 miliónov ľudí – z väčšej časti ženy – prepadne sitom chudoby len z dôvodu pandémie.
Preto by som chcela v budúcom roku venovať veľkú pozornosť tomu, ako z koronakrízy vyjdú práve ženy. Horšie platená práca a hodiny nezaplatenej práce, ktorých mali ženy už predtým viac ako muži, boli počas koronakrízy ešte násobené.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
